V dejinách sa vraj všetky významné udalosti opakujú: raz ako tragédia, druhý raz ako fraška. Možno je to tak, možno to tak kedysi aj bolo. Sledujúc súčasné dianie to vyzerá skôr tak, že udalosti sa síce opakujú, ale opakujú sa ako frašky. Uvážme len: titulky svetových ako aj provinčných médií nám ako novinku oznamujú všadeprítomný tlak ruskej propagandy. Ruskí hackeri vraj zmanipulovali prezidentské voľby v USA (na hanbu americkým tajným službám), ešte predtým vraj zmanipulovali britské hlasovanie o odchode z EÚ. Opatrní Holanďania zo strachu pred ruskými hackermi radšej spočítavali vo svojich parlamentných voľbách hlasy ručne. Čosi tušia aj giganti politickej analýzy od Dunaja a Labe.
Takto by sme mohli pokračovať …
Potom však, len tak z dlhej chvíle, otvoríme knihu z polovice 19. storočia a v nej sa dočítame o Davidovi Urquhartovi (1805 – 1877), poslancovi anglického parlamentu, ktorý presviedčal svojich súčasníkov, že „ruská diplomacia je najprefíkanejšia a najšikovnejšia v celej Európe a že vie podplatiť i prejsť cez rozum všetkým štátnikom vo všetkých štátoch sveta, a najmä v Anglicku. Urquhart pracoval celé roky na tom, aby našiel dôkazy, že Palmerstona najal petrohradský kabinet. Písal o tom články, brožúry, podával parlamentu petície, rečnil na zhromaždeniach. Sprvoti sa na neho hnevali, odpovedali mu, nadávali, napokon si na to zvykli. Obviňovaní i poslucháči sa začali usmievať, nevšímali si to a napokon sa všetko rozrehotalo.
Na ktoromsi zhromaždení v jednom z veľkých centier sa Urquhart natoľko dal strhnúť svojou idée fixe, že predstavujúc Kossutha ako človeka nespoľahlivého, doložil, že ak aj Kossuth nie je podplatený Ruskom, predsa je pod vplyvom človeka, ktorý zjavným spôsobom pracuje v prospech Ruska a ten človek je – Mazzini … Človek, ktorý si myslel a otvorene tvrdil, že všetci – počínajúc od Guizota a Derbyho až po Espartera, Cobdena a Mazziniho – sú ruskí agenti, bol pravým pokladom bande neuznaných nemeckých štátnikov, ktorí obklopovali génia neuznanej veľkosti – Marxa …“
Nechajme teraz Marxa bokom, nechcem od čitateľa, aby si namiesto mien štátnikov z devätnásteho storočia dosadil mená politikov a intelektuálov nášho storočia. Predsa len si myslím, že predstava, že dejiny sú reprízami frašiek, nie je práve najpríjemnejšia. Veď repríza frašky je obvykle tragédiou.
P.S. Ináč, citoval som z knihy Alexandra Gercena: Pamäti a dumy. Gercen v roku 1847 z Ruska odišiel, svoj majetok investoval do tlače a distribúcie publikácii, ktoré boli v jeho rodnej krajine zakázané. O Rusoch však človek nikdy nevie. Čo ak jeho emigrácia bola len obzvlášť prefíkaným spôsobom, ako pomýliť dobromyseľnú západnú verejnosť?
Úvodné foto: Lajos Kossuth, zdroj Wikipédia
