Kým Gabriel Šípoš vníma korupciu len ako akýsi kaz inak dobrého systému, nemalá časť obyvateľstva nadobudla za posledných dvadsať rokov presvedčenie, že prehnitý je práve celý politický systém. A to z veľmi dobrého dôvodu. Vládu jednej strany, ktorá vlastnila celý štát, nahradila vláda strán viacerých, ktoré si ho delia medzi sebou. Ak je toto pokrok, tak dosť úbohý. Rozhodne v porovnaní s nádejami novembra´89.
Kapry si samé nevypustia rybník
Partokracia je nepriedušne uzavretým systémom, ktorý na jednej strane robí stranícke mašinérie nepostrádateľnými, ale na druhej zároveň neovládateľnými. Jediný spôsob, ako môže bežný občan zasiahnuť do politického života, je zahlasovať vo voľbách za ono povestné menšie zlo. Alternatívou je už len vzdať sa postavenia bežného občana a k nejakému tomu menšiemu zlu sa aktívne pridať, stať sa poslušným kolieskom v stroji s dobre zabehanými pravidlami. Obroda straníckeho systému je v súčasnosti takisto nemožná – aj vzhľadom na volebnú kauciu –, keďže umožňuje vstup do politickej arény iba marketingovým projektom pochádzajúcim vždy znova len z prostredia veľkých peňazí. Za takýchto okolností politická trieda ako celok funguje odtrhnuto od života ostatného obyvateľstva, ktoré má iba minimálnu možnosť zasahovať do deja. Pochopiteľne, že takáto odtrhnutosť, takýto zasmradený skleník je potom ideálnym prostredím, v ktorom sa darí gorilám, sasankám a iným nevábnym stvoreniam. Korupcia je dôsledkom, ale partokracia príčinou. Samozrejme, príčinou čiastočnou a lokálne i časovo špecifickou. Ale stále príčinou.
Isteže je pravda, že výrazne väčšia vymáhateľnosť práva by určitou brzdou týmto tendenciám bola. Básni sa však o nej u nás už dlhé roky a výsledky sú mierne povedané skromné. Niet dôvodu namietať potom proti snahe zaviesť brzdu inú, v podobe účinnej kontroly zo strany verejnosti. S dôrazom na slovíčko „účinnej“. Potrebujeme dosiahnuť, aby voličstvo mohlo neprijateľné správanie elít skutočne potrestať, zasiahnuť ich tam, kde ich to bude bolieť. Za súčasného stavu, keď maximálny možný trest zo strany voličov je dať prednosť zase inej časti partokracie – a aj táto možnosť je pre voličov vzhľadom na príťažlivú silu ideológie obmedzená – nemá politická trieda ako celok žiadny dôvod svoje správanie zmeniť.
Demokratizačné požiadavky protestov isteže nie sú samospásne. Ale to ani byť nemajú. Sú súčasťou širšieho balíka zmien, ktoré sa navzájom podporujú a dopĺňajú. Účinná reforma financovania strán, či tvorivo poňaté obmedzenia na možnosť viesť politickú kampaň, sú, samozrejme, takisto dôležité. Predstavy organizácií, ako je Transparency International či Aliancia Fair Play, takisto majú svoje miesto. Jednoducho, jedno nevylučuje druhé. Ba naopak, jedno s druhým výrazne súvisí. Kapry si málokedy samé vypúšťajú rybník. Ak je vplyv občanov na správanie politickej triedy obmedzený, potom nemá žiadna jej časť výraznú motiváciu meniť stav, ktorý vyhovuje častiam všetkým. Očakávať možno zmeny čiastkové alebo kozmetické – alebo dokonca také, na ktoré je už dopredu vymyslený spôsob, ako ich obchádzať. Presne z týchto dôvodov je potrebné, aby bolo možné na politické elity vyvinúť tlak od nich nezávislý. Tlak, ktorý nie je súčasťou ich pohodlného rovnovážneho stavu, ale s cieľom tento rovnovážny stav rozbiť doň zasahuje zvonka.
Ako voliť Žitňanskú, ale nie Dzurindu?
Nuž, nijako. Podobne ako nemožno v súčasnom systéme voliť Procházku a nehlasovať pritom za Ďurkovského. Dalo by sa tvrdiť, že aj táto nemožnosť potrestať konkrétneho kandidáta je jedným z dôvodov trvácnosti našich politických lídrov. Niečí osobný škandál môže síce poškodiť jeho stranu, ale pokiaľ v nej má vybudované dobré pozície, osobne sa ho daný problém vlastne dotkne minimálne. V okamihu, keď by však voliči mohli priamo potrestať daného politika, motivácia držať sa straníckej funkcie za každú cenu sa vytráca – s veľkou pravdepodobnosťou mu to udržať sa v politike nepomôže.
Systém jedného prevoditeľného hlasu, alebo po slovensky zrozumiteľnejšie, preferenčné hlasovanie, by zachoval spravodlivú pomernosť. Neviedol by k donebavolajúcim výsledkom väčšinového systému, pri ktorom tridsaťpercentný volebný výsledok môže viesť k sedemdesiatpercentným parlamentným väčšinám. Zároveň by však preferenčné hlasovanie umožnilo voličovi rozhodovať o konkrétnych osobách, nielen o stranách, ktoré zastupujú. Okrem ideológie by teda svoju úlohu zohrala aj osobnosť kandidáta. Bolo by možné hlasovať za SDKÚ, ale nie za Mikuláša Dzurindu. A čím viac takýchto dzurindov, ďurkovských či uhliarikov na kandidátke, tým väčšmi by sa to prejavilo na výsledku strany. Pravdaže, za ďalšej podmienky, ktorú preferenčné hlasovanie tiež spĺňa – kandidatúry nezávislých, a pri odstránenia bariér na vstup novým politickým formáciám. Racionálne uvažujúca politická strana by si za takýchto okolností dobre rozmyslela, aké percento dzurindov si môže do volieb dovoliť postaviť. Zmyslom demokratizačných požiadaviek protestu Gorila teda nie je nutne, aby sa každodenne využívali. Účelom je, aby ako uveriteľné hrozby politickým stranám ovplyvnili ich vlastné správanie.
Hľadať riešenia či čakať na zrod „nového človeka“?
Pokiaľ ide o referendum, požiadavky neznamenajú nič iné, než v podstate veľmi konzervatívnu snahu navrátiť mu pôvodnú funkciu. V podobe, v akej momentálne existuje, je totiž tento ústavný inštitút ako nástroj vyjadrovania vôle voličstva prakticky celkom ochromený. Stalo sa tak postupnými krokmi – okrem iného i Vladimíra Mečiara – ktorých motiváciou bolo presne možnosť nezávislej iniciatívy verejnosti udupať do zeme. Návrhy na jeho opravu sú len snahou opäť ho sfunkčniť. Praktické, dostupné a deliberatívnymi prvkami obohatené referendum by bolo opäť výrazne účinnou silou pôsobiacou zvonka na partokratický systém, efektívnou hrozbou proti prílišnej arogancii straníckych mašinérií.
Dokonca ani zdanlivo „šibnutejšie“ požiadavky protestujúcich, ako je odvolateľnosť poslancov, či koniec trestnoprávnej imunity, nie sú vo vyspelejších demokratických krajinách bez precedensu. Odvolateľnosť volených zástupcov bolo nedávno možné sledovať v praxi v prípade senátorov amerického štátu Wisconsin a na neexistenciu trestnoprávnej imunity zase tento mesiac doplatil funkciou britský minister energetiky Chris Huhne.
Hovoriť ako Gabriel Šípoš o tom, že zákony na Slovensku nie sú nepodobné tým západným, no problém je „v prístupe“ k nim, a spoliehať sa na „kultúrne zmeny“, ktoré trvajú desaťročia, znamená v skutočnosti rezignovať na analýzu. Jednou zo základných poučiek ekonomickej vedy napríklad je, že ľudia reagujú na motivátory. V žiadnej krajine sveta sa k jej súčasnému stavu nedospelo čakaním na „kultúrne zmeny“, všade museli vzniknúť lákadlá a hrozby, ktoré nasmerovávali a obmedzovali správanie elít. Niektoré z nich na Slovensku z hlbších dôvodov mať nemôžeme. No niektoré iné, akou je napríklad praktická možnosť bežného obyvateľstva zasahovať elitám do ich čachrovania, by sme si dopriať mohli.
Martin Bútora vyzýval demonštrantov proti Gorile, aby vylepšovali liberálnodemokratický režim namiesto hľadania „nového človeka“. Je vskutku výživnou iróniu, že z prostredia protestujúcich skutočne vzišli požiadavky na úpravy tohto režimu, kým recept, ktorý ponúka Gabriel Šípoš v závere svojho článku, je práve čakaním na zrod takéhoto „nového človeka“.
Foto: Emil Polák
