Pod pojmom „koronakríza“ chápem priebeh hospodárskej krízy v podmienkach pandémie koronavírusu COVID-19.
Mýty o koronakríze majú teoreticko- metodologický základ v obrátenom poňatí vzťahu príčiny a následku. Z toho dôvodu nemôže byť príčinou hospodárskej krízy problémy verejného zdravia, ani pokles HDP hoci i dramatického charakteru (dokonca k poklesu HDP môže dôjsť aj bez krízy ,t.j. v čase konjunktúry). Nárast nezamestnanosti a zhoršenie platobnej bilancie samé o sebe taktiež nespôsobujú krízový stav. Skutočná a najhlbšia príčina kríz a cyklického vývoja všeobecne spočíva v ekonomickom a sociálnopolitickom odcudzení práce, ktorého miera rastie priamoúmerne s rozvojom technického pokroku a ktoré sa presadzuje prostredníctvom bezmocnosti, nezmyselnosti, anómie, sociálnej izolácie, kultúrneho odcudzenia a sebaodcudzenia v najrôznejších sférach spoločenského a hospodárskeho života. ( Bližšie : Marx a po ňom Lukács, Gramsci, Marcuse, Durkheim, Weber, Merton a ďalší). V praxi ide o výskyt priepastných rozdielov v príjmoch a bohatstve, konzumného spôsobu života, rozsiahlej tieňovej ekonomiky a rent-seekingových machinácií vo verejných financiách, ekonomickej dominancie bánk a transnacionálnych spoločností sprevádzaný výskytom sociálneho napätia a nespokojnosti, nezamestnanosti, krízy rodiny, chudoby, migrácie, etnických a národnostných konfliktov, náboženského extrémizmu a nárastu kriminality. V neposlednom rade ide i o inertnosť voličov, degradáciu politických a ideologických hodnôt, korupciu, absenciu demokratických inštitúcií, demoralizáciu mocenských orgánov štátu, terorizmus, nárast nacionalizmu a fašizmu a absenciu politickej kultúry.
Ilustračné foto: Jernej Furman / Flickr
Neparadigmatická zámena príčiny a následku vedie k deformovaným predstavám, nesprávnym hodnoteniam ekonomickej a spoločenskej reality a k šíreniu mýtov.
Mýtus č.1: V súčasnosti sa nachádzame v období hospodárskej krízy (jún 2020) vyvolanej pandémiou koronavírusu.
K tomuto mylnému záveru sa jeho protagonisti dopracovali registráciou vzniku pandémie a poklesu hrubého domáceho produktu vyvolaného administratívnymi protiepidémiologickými opatreniami zameranými na rozsiahle obmedzenie ekonomických aktivít, najmä trhových subjektov. Omylu výrazne napomohol rýchly výskyt symptómov krízy, ako nárast nezamestnanosti, pokles výroby a odbytu, nedostatok likvidity a podobne. Takýmto spôsobom vznikol silný dojem, že rýchly nástup krízy je vyvolaný pandémiou. Skutočnosť je však iná. Po krátkom oživení spôsobenom naliatím peňazí do bankového sektora v období bezprostredne po veľkej finančnej kríze v rokoch 2008 až 2009 nastáva vo svete relatívne pokojné obdobie hospodárskej konjunktúry sprevádzané vysokými tempami ekonomického rastu najmä v Číne a v ostatných častiach netradičného sveta (juhovýchodná Ázia, stredná a východná Európa, Rusko). K prehriatiu svetovej ekonomiky nestihlo dôjsť, nakoľko ho predbehli udalosti súvisiace s uvedením hospodárskych sankcií voči Rusku a niektorým krajinám Stredného a Ďalekého Východu, ako i tvrdohlavé presadzovanie Trumpovej hospodárskej protekcionistickej koncepcie „America first“. Napr. zvýšenie cla na dovoz automobilov z krajín EÚ do USA uviedol do pohotovosti všetkých výrobcov áut vrátane slovenských (presnejšie zahraničných automobiliek lokalizovaných na Slovensku). Následne sa k tomu pridružila obchodná vojna medzi USA a Čínou, ktorá vyústila do krízy medzinárodných obchodných vzťahov a ktorá negatívne ovplyvnila množstvo národných ekonomík vykazujúcich varovné krízové signály v rokoch 2018 a 2019. Za účelom ilustrácie si treba všimnúť údaje o priepastných rozdieloch v príjmoch a bohatstve, o zlej úverovej politike bánk vo vzťahu k obyvateľstvu, o expanzii nebankových subjektov, o zlyhávaní rozpočtových pravidiel, o zasahovaní transnacionálnych korporácií do vnútorných záležitostí jednotlivých krajín, o náraste tieňovej ekonomiky, o rent seekingu (ťažby renty) atď. Zainteresovaný čitateľ si potrebné údaje nájde vo verejne prístupných zdrojoch. Z uvedeného vyplýva, že kríza nastúpila už minimálne v roku 2019 a následný nástup pandémie „iba“ urýchlil a prehĺbil prejavy tejto krízy. Pandémia koronavírusu nie je fenomén vyvolávajúci vznik hospodárskej krízy i napriek jeho sociálno-politickému a ekonomickému rozmeru, ktorého determinanty budú postupne objasňované.
Mýtus č.2: Na prekonanie dôsledkov koronakrízy a naštartovanie ekonomiky k métam ekonomického rastu je potrebné naliať peniaze do ekonomiky, podobne ako v čase finančnej krízy 2008.
V oboch prípadoch ide o reakciu na akútny nedostatok finančnej likvidity v reprodukčnom procese a v oboch prípadoch sa finančné opatrenia míňajú účinkom. Od roku 2008 boli jedny toxické úvery nahradené inými toxickými úvermi, pákový efekt bánk sa neznížil, ale ešte viac vzrástol, vnútorná i vonkajšia zadlženosť štátov a trhových subjektov rástla až do krízových rozmerov 2018 – 2019. V podmienkach koronakrízy sa opatrenia jednotlivých štátov ako i medzinárodných inštitúcií ( EU, ECB, FED ) podobajú ako vajce vajcu. Všetci chcú, resp. už nalievajú hotové peniaze do ekonomiky, či už helikoptérou alebo na základe určitých kritérií. Jedni viacej (EÚ, Nemecko, Francúzsko, USA), iní menej (krajiny V-4), každý podľa ekonomickej sily. V skutočnosti , najmä po skúsenostiach s nalievaním peňazí 2008, bol efekt tohto najjednoduchšieho proticyklického opatrenia minimálny. Ukázalo sa totiž, že dotknuté subjekty si z naliatych peňazí zahojili vnútorné straty a na naštartovanie ekonomických aktivít akosi nezostalo. Napríklad v podmienkach slovenskej ekonomiky si veľké firmy z naliatych peňazí hoja straty nepokrytých mzdových a iných osobných nákladov a u malých firiem a drobných živnostníkov (ak na nich vôbec došlo, resp. dochádza) nalievané peniaze dosahujú symbolickú čiastku. Totiž nalievané peniaze dosahujú rozvojový proticyklický efekt iba v podmienkach ekonomicky zdôvodnených a krytých rezerv nalievajúceho, ktoré sú v malých ekonomikách veľmi nízke. (Odtiaľ „prázdna špajza“). Súčasné miliardy (EÚ, ECB, štátne rozpočty vlád) ďaleko prekračujú ekonomicky zdôvodnenú výšku, a preto majú podobu tlačených peňazí s výrazným inflačným tlakom, ktorému nikto z hospodárskych subjektov neodolá – generuje sa ďalšia kríza pro futuro V skutočnosti naštartovanie proticyklických opatrení a ekonomického rastu súvisí s masovou obnovou fixného kapitálu (Marx) s maximálnym využitím rozpočtových a úverových regulácií akumulovaných (nie tlačených) finančných zdrojov.
Mýtus č.3: Hĺbku a rozsah hospodárskej krízy možno určiť prostredníctvom indikátora ekonomickej a sociálnej výkonnosti hrubého domáceho produktu – HDP, ktorého pokles je v predpovediach súčasných autorít čoraz pesimistickejší.
Vynálezca HDP a nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu S. S. Kuznets možno netušil, do akého štádia fetišizácie sa tento ukazovateľ dostane. Pôvodne bol skonštruovaný v roku 1947 na objednávku vlády USA za účelom zistenia porovnateľnej bázy medzi jednotlivými členskými štátmi OSN z hľadiska množstva a štruktúry vyrobenej produkcie, čo každoročne krajiny musia hlásiť. Od roku 1953 musia členské krajiny podávať hlásenie na základe spoločne prijatej štatistickej metodiky – Systému národných účtov. Táto metodika sa neustále aktualizuje a podľa súčasnej ESA 2010 sa do HDP zahrňuje napr. i produkcia zbraňových systémov, od roku 1995 i produkcia tieňovej ekonomiky a čiastočne i efekty ťažby renty (rent seeking). Podľa odhadov uvedené fenomény predstavujú 25 – 30 % HDP. (Bližšie napr. publikácie autora.) Predstavme si, ako by sa správal indikátor HDP, keby vláda SR nenakúpila stíhačky od USA, keby nemusela budovať vojenskú infraštruktúru podľa predstáv NATO a keby „nedajbože“ Slovensko spolu s krajinami V-4 vystúpili z NATO a prebudovali svoje armády v zmysle paradigmy 4. priemyselnej revolúcie, a teda keby Slovensko prestalo byť satelitným prisluhovačom západných superveľmocí alebo keby došlo k vytesneniu všetkých prejavov mafiánskej ekonomiky na periférium spoločnosti. Na presadenie iného indikátora ekonomickej a sociálnej výkonnosti ( napr. ukazovateľ ekonomického šťastia a spokojnosti a ďalšie) chýba politická vôľa vlád, ktorá je závislá od záujmov Bilderbergského klubu a Trilaterálnej komisie.
Mýtus č.4: Oživenie ekonomiky možno očakávať najskôr v roku 2021, kedy sa ekonomika a spoločnosť začnú vracať do normálu.
Vec má dve stránky: jedna je spojená s očakávaním nástupu oživenia ako fázy ekonomického cyklu, čo znamená, že HDP by mal prejsť z poklesu do rastových rozmerov. Skutočnosť však tomu nenasvedčuje, pretože samotná kríza ešte nedosiahla dno a na prelome roku 2020/2021 sa reálne očakáva najhlbší pokles HDP v prebiehajúcej kríze. Preto nástup oživenia v priebehu roku 2021 sa javí ako túžobné želanie, ktoré môže mať za následok nereálne hospodárske a sociálne ciele. Druhá stránka je spojená so želaním, aby sa ekonomika a spoločnosť vrátili do normálu, t.j. do stavu identického pred vypuknutím pandémie. Sarkasticky povedané, v takom prípade by pandémia „stratila“ svoj dejinný zmysel. Sociálno-politická a ekonomická dimenzia pandémie však avizuje naštartovanie kvalitatívnych procesov v bode obratu smerom k systémovej zmene kapitalizmu. Zlomové okamžiky prinášajú zmeny, o ktorých sme pred tým netušili, resp. tušili iba hmlisto.
(Autor je bývalý vysokoškolský učiteľ politickej ekonómie)
