Dnešná doba mi pripadá ako beh šialeným tempom, ktorý je zjavne možný na krátku vzdialenosť, ale my akoby sme naschvál zabúdali, že nás čaká beh na dlhú trať. V kútiku duše každý z nás dúfa, že jeho beh bude čo najdlhší, ale zároveň sa správame, akoby sme sa mali pohnúť už len kúsok. Či je to vo vzťahu k životnému prostrediu, medziľudským vzťahom alebo hospodáreniu. Bez človeka a človečiny sa to nedá. Ani stroje a počítače nie sú všemocné a nedokážu (hoci nejeden vývojár či vizionár by povedal, že zatiaľ!) ponúknuť pravú, nefalšovanú emóciu. A tá môže byť akákoľvek, ale hlavne nech je. Nech si nepripadáme ako na bezmennej železničnej stanici, ktorú ovláda svojimi pokynmi globalizovaná hláska, prispôsobujúca sa jazyku cestujúcich. Aj ju niekto ovláda, i keď to už dávno nemusí byť nikto z tejto konkrétnej stanice, ale pokojne vykorisťovaný zamestnanec niekde v nemenovanom zahraničí . Pandémia je na ústupe, chvalabohu a s ňou sa končí asi aj spolupatričnosť, aj klimatický zmier. Opäť nastane čas naháňať HDP a biznis veľkých, aby mohli dať almužnu pracovným nádenníkom. V tomto ohľade zostane spoločnosť nepoučená, lebo je tak dogmaticky dotvorená či znetvorená? Samozrejme, že nemôžeme dopustiť ekonomickú mortalitu.
Teraz zopár myšlienok k aktuálnej situácii, pretože po prvotnom optimizme, kedy sa zdalo, že ľudstvo pochopilo nutnosť zmeny, začínam o tom pochybovať. Zdá sa akoby sme sa zomkli a spojili na krátky čas s tým, že sa opäť vrátime do starých, zabehaných koľají a myšlienkových schém. Lež to nepôjde. Veľmi rýchlo sme sa aj na vlastnej koži presvedčili, čo znamená globalizácia, keď sa problém, ktorý bol kdesi ďaleko v Číne a nás sa zdanlivo netýkal, stal z večer na ráno aj našim vážnym problémom. Našťastie ho zvládame dobre. Covid-19 sa ukazuje ako jeden z najväčších stresorov ľudstva v súčasnosti. Pokiaľ však nezmeníme naše správanie, podobných stresorov na globálnej úrovni bude pribúdať. Nie je to len klimatická zmena a s ňou súvisiaca plejáda ďalších vážnych faktorov . Týka sa to nás, nášho života, životného prostredia i prírody, ku ktorej sa správame hrozne (chcel som použiť slovo „macošsky“). Napadá mi múdra myšlienka Nelsona Mandelu: „Ultimately conservation is about people.“ Musíme proste myslieť inak a musíme sa inak aj správať. Osobne som presvedčený, že globalizácia je v podstate dobrý projekt, ale táto téma vzbudzuje dlhodobejšie oprávnene rôzne polemiky. Popri dobrom (napríklad možnosť bežného bezprostredného poznávania iných kultúr…) priniesla aj horšie veci. Asi tou najhlavnejšou je, že sme globalizáciu zredukovali na ekonomickú dimenziu; tiež ma mrzí, že biodiverzita a diverzita kultúr a teda aj jazykov sa nám stráca pred očami ako jarný sneh. Taktiež mi vadí, že nás odľudšťuje, vedie iba k zisku a zužuje optiku iba na samých seba.
Čo dodať na záver? Je dôležité zdôrazniť, že napr. globalizácia s ľudskou tvárou neexistuje. Ten omyl bol aj pri A. Dubčekovi počas pražskej jari .Socializmus mal skončiť a mali ísť iným konceptom (nie liberálnou demokraciou, ktorú tu máme teraz), a nie si dvadsať rokov nahovárať, že sa niečo nefunkčné dá znormalizovať a perestrojkovať. Výsledok predsa poznáme. Myslím si, že tá korona je príliš slabá, aby dokázala zvrátiť globalistické konzumné smerovanie nášho sveta a súčasnú zakonzervovanú konzumnú spoločnosť, ktorá aj z korony chce ťažiť a „zloba“ prežíva. Aj preto si myslím, že láska a pravda nikdy nezvíťazia, maximálne tesne prehrajú a hlúposť je nekonečnejšia ako vesmír. Optimisticky vravím, že ľudstvo je nepoučiteľné a čert je tiež božie dielo. A vždy tu bude veselo. Uvidíme teda, čo a ako bude . Skôr asi vyhrám v Eurojackpote ako v predpovedaní budúcnosti, ale základné morálne princípy ľudskosti, čestnosti a charakternosti by mali platiť. Charakter totiž obohacuje mužov a ženy, keď ich opúšťa mladosť.
