1989: STROSKOTANIE CENTRÁLNEHO PLÁNOVANÉHO HOSPODÁRSTVA
V teórii hospodárskej politiky existujú dve extrémne pozície: prvou je centrálne plánovanie hospodárskeho vývoja na základe štátneho vlastníctva výrobných prostriedkov; druhou je slobodné a nerušené rozvíjanie trhov na základe súkromného vlastníctva. V priebehu jedného desaťročia obidve tieto extrémne pozície zlyhali. Implózia Sovietskeho zväzu a jeho impéria je dôsledkom zlyhania centrálneho plánovania. Ázijská kríza z roku 1997, kríza transformácie v Rusku a hroziaca platobná neschopnosť Medzinárodného menového fondu v roku 1998 sú zreteľným výrazom stroskotania neoliberálnej extrémnej pozície.
1998: STROSKOTANIE NEOLIBERÁLNEJ DOGMY O TRHU
Učebnice dejepisu raz budú o deväťdesiatych rokoch nášho storočia písať ako o dobe washingtonského konsenzu. Je to doba, v ktorej boli podmienky MMF na udeľovanie pomocných úverov na dlžnícke krajiny plne uplatnené na krajiny niekdajšieho Sovietskeho zväzu, ako aj na iné krajiny, v ktorých predtým existovalo plánované hospodárstvo (ako aj na krajiny východoázijského „hospodárskeho zázraku“), a tým tieto podmienky nadobudli celosvetovú platnosť.
Tri najdôležitejšie podmienky voči krajinám s kedysi plánovaným hospodárstvom zneli:
-
Odstránenie plánovacích úradov a deregulácia s úmyslom dať príležitosť vzniku trhov;
-
odstránenie rozpočtových deficitov, aby sa tak stabilizovala mena;
-
rýchla privatizácia podnikov, ktoré boli v kolektívnom vlastníctve.
Všetko toto sa stalo známym – v dôsledku tempa zavedenia – ako šoková terapia. Prívrženci washingtonského konsenzu, to znamená: Američania a iní členovia „západného spoločenstva hodnôt“, vlády, banky, ekonomickí experti od Svetovej banky cez OECD až EÚ a Svetovej obchodnej organizácie (WTO) predpokladali, že stačí splniť tieto podmienky, aby sa spontánne utvorili trhy a tým sa začne produkcia nových hodnôt.
Bol to však veľký omyl. Nielenže nevznikli spontánne trhy, ktoré by zvyšovali produkciu a viedli k hospodárskemu rastu, ale naopak, vo všetkých krajinách, kde predtým existovalo plánované hospodárstvo, produkcia klesala. Najsilnejšie klesla tam, kde bolo trhové hospodárstvo zavedené v noci z 2. na 3. júla 1990, teda v bývalej Nemeckej demokratickej republike. Hospodárska výkonnosť tu klesla na jednu štvrtinu, v Rusku na jednu polovicu úrovne roku 1989. To je najväčší pokles výroby, ktorý vôbec bol kedy, včítane období vojen, v dejinách zaznamenaný. Ako k tomuto došlo?
ROZBÍJANIE TRHOV NAMIESTO ICH VYTVÁRANIA
Vysvetlenie je jednoduché: trhy pre novovytvorené trhy a služby nevznikajú spontánne, tieto podmienky musíme vytvoriť. Tvorcami trhu sú predovšetkým veľkoobchodníci a obchodné a odvetvové banky. Tie vytvárajú spojenie medzi výrobcami a konzumentami, teda to, čo v plánovanom hospodárstve bolo organizované plánovacím úradom. Tam, kde sa funkcia tvorcov trhu neberie do úvahy, a kde je umožnený voľný dovoz tovarov a kapitálu – a to bola jedna z podmienok Medzinárodného menového fondu – tam do krajiny prichádzajú zahraniční dodávatelia a investori a nahrádzajú tovary, ktoré boli dovtedy vyrábané doma. To by sme mohli nazvať rozbíjaním trhu, to znamená rozbíjaním odbytiska domácich producentov. Toto sa dialo vo veľkých rozmeroch a deje sa to doteraz.
Transformácia plánovaného hospodárstva na trhové sa tak vďaka celosvetovej platnosti podmienok Medzinárodného menového fondu na poskytovanie úverov tak zmenila na gigantické ničenie hodnôt namiesto očakávaného prírastku hodnoty. Na čele tohto procesu je nepochybne bývalá NDR, tam však ničenie je kompenzované veľkými transfermi zo západného do východného Nemecka. Takto bolo dokonca možné zvýšiť životný štandard obyvateľstva.
Ťažko poškodené boli aj následnícke krajiny Sovietskeho zväzu a niekdajšie sovietske satelity. Podľa najnovších správ je hospodárska situácia v Českej republike veľmi napätá. Šikovný komunikátor Václav Klaus dokázal pokroky v procese transformácie rétoricky predstaviť ako oveľa väčšie v porovnaní so skutočnosťou.
KRÍZU BOLO MOŽNÉ PREDVÍDAŤ
Krízu transformačného procesu, ktorý sa odohrával za podmienok stanovených MMF, však bolo možné predvídať. Už v roku 1992 bola vypracovaná štúdia „Šok z trhu. Program socioekonomickej obnovy strednej a východnej Európy“. Autormi tejto štúdie boli E. Matzner, J. Kregel a G. Graber. Štúdiu pripravili právnici, ekonómovia a sociálni vedci spolu s reformnými politikmi. Inštitucionálny rámec pre diskusiu o tomto projekte poskytla Rakúska akadémia vied a Medzinárodný inštitút mieru. Ruský preklad tejto štúdie rozšírený o právne úvahy Leo Špechta vyšli roku 1994.
Štúdia sa vedome zrieka detailných odporúčaní: k tomu jej autori vedeli príliš málo o sociálnych, politických, kultúrnych a historických okolnostiach jednotlivých krajín. Obmedzili sme sa na konštatovanie, že stratégia MMF, ktorú prebral bankový svet a vlády, povedie k veľkému utrpeniu, ktorému by sa dalo vyhnúť. Autori programu sa obmedzili na tie body, ktoré by bolo potrebné rešpektovať pri transformácii. Nedogmaticky sa pritom opierali o ekonomické poznanie, s ktorým prišli Adam Smith, John M. Keynes, Friedrich A. v. Hayek a iní. Veď už predstavitelia klasickej anglickej ekonómie vedeli, že „sledovanie vlastného záujmu, keď nie je usmerňované vhodnými inštitúciami, garantuje len jedno: totiž chaos.“
Naše alternatívne návrhy zostali bez účinku z jednoduchého dôvodu: za našimi návrhmi nestáli nijaké peniaze. My sme nemohli zadĺženým krajinám sprostredkovať nijaké úvery, nemohli sme expertkám a expertom ponúknuť nijaké dlhodobé možnosti zamestnania a príjmov. Washingtonský konsenzus naproti tomu mohol počítať so širokou akademickou a finančnou podporou. Harvard University Institute for International Development, ktorý založil Geoffrey Sachs a v rámci ktorého sa vytvorila harvardská skupina reformnej pomoci predovšetkým pre Rusko, podporovala predovšetkým A. Čubajsa a J. Gajdara a ich spolupracovníkov. Táto skupina dostala v rokoch 1992 až 1997 z peňazí amerických daňových poplatníkov spolu okolo 50 miliónov US dolárov a koordinovala distribúciu okolo 300 miliónov dolárov z prostriedkov USAID. Prostriedky slúžili na podporu a propagáciu washigtonského konsenzu v Moskve, a to aj medzi osobami, ktorým sa dôverovalo pri jeho realizácii, teda aj prezidentovi Jeľcinovi. Harvardská skupina, práve tak ako aj jej partneri Čubajs a Gajdar, upadla do podozrenia, že prostriedky, ktoré jej boli zverené nepoužila vždy legálne, ale slúžili aj na osobné obohatenie. V máji 1997 Americká informačná agentúra (USAID) odmietla ďalej financovať Harvardskú skupinu. (Všetky tieto informácie pochádzajú zo svedeckej výpovede Janiny R. Wedel pred Výborom pre medzinárodné vzťahy Snemovne reprezentantov zo 17. septembra 1999. Výsledky jej štúdie vyšli aj ako kniha Wedel, J.R. (1998), Collision and Collusion. The Strange History of Western Aid to the East 1988 to 1998. St. Matins Press, New York and Macmillan, London, pozri tiež http://www.house.gov./international_relations/full/ws917982.htm)
ZAČIATKY SEBAKRITIKY
Dnes môžeme zistiť, že dokonca i vo Washingtone sa kritizujú podmienky MMF. Táto kritika pochádza predovšetkým od viceprezidenta Svetovej banky, prof. Josepha E. Stiglitza. Stiglitz hovorí o konci vlády neoliberálnej ideológie a výslovne sa prihovára za to, čo nazval post-washingtonský konsenzus. Ide totiž o to, že podmienky, za ktorých je možné zaviesť trhy a zlepšiť ich spôsob fungovania, sa nedajú stanoviť centrálne z Washingtonu. K tomu potrebné lokálne, regionálne a nacionálne poznanie dnes chýba finančným centrám vo Washigtone, tak ako kedysi chýbalo plánovacím centrám v Moskve. Politické, sociálne, ekonomické a historické okolnosti sú príliš rozdielne, než aby ich bolo možné vziať do úvahy v centrálne rozpracovaných plánoch alebo podmienkach. Ronald Coase už v roku 1991 vo svojej reči pri preberaní Nobelovej ceny povedal: „Keby sme my (mal na mysli západných ekonómov) viac vedeli o našom trhovom hospodárstve, tak by sme boli schopní poskytovať lepšie rady.“ Hovorca predstavenstva Nemeckej banky R. E. Breuer nedávno na medzinárodnej konferencii vo Frankfurte prehlásil: „Musíme si priznať, že naša rada Rusku, aby čo možno najrýchlejšie liberalizovalo, krajine nepomohla. Stali sme sa spoluvinníkmi za udalosti v Rusku.“
AKO ĎALEJ
Východiskom z nešťastnej situácie môže byť len orientácia na programy spolupráce, ktoré sa praktizovali počas a po 2. svetovej vojne. Máme na mysli program UNRRA a program (Západo) Európskej obnovy (ERP), ktoré boli realizované Spojenými štátmi americkými. Druhou podmienkou východiska bude to, že sa vyhneme ideologickým zázračným formulkám a dáme možnosť pragmatickému zdravému rozumu.
Autor je profesorom na Ekonomickej univerzite vo Viedni a v Erfurte
