Na konci osemdesiatych rokov – veď to bolo len pred desiatimi rokmi – svet vyzeral celkom ináč ako dnes. Stačí si len spomenúť na radostnú eufóriu, ktorá sprevádzala koniec „reálneho socializmu“, na prvé voľby, na zjednotenie Nemecka. Väčšina obyvateľov krajín strednej Európy sa pozerala do budúcnosti optimisticky. Veď prečo nie, podarilo sa predsa niečo, čo vyzerá aj dnes ako zázrak – veď sa mierovou cestou zmenil systém moci, ktorý si nárokoval na „večnosť“. Optimizmus prvých týždňov bol taký veľký, že podľa predpovedí expertov, ktorých mená sme už dávno zabudli, len päť rokov nás delilo od západoeurópskej životnej úrovne. Optimizmus vládol aj v západných krajinách, tam bol posilnený ešte aj pocitmi triumfalizmu, víťazstva v studenej vojne.
O čom je koniec dejín
Pesimisti vždy vedia, ako to nakoniec dopadne, preto tak radi rozprávajú o koncoch. Škoda len, že na to, že to vedeli, si obyčajne spomenú až potom, keď je po všetkom. Vari jediným obdobím, keď reči o koncoch viedli optimisti bola druhá polovica osemdesiatych rokov. Vtedy rozpad systémov „reálneho socializmu“ americký mysliteľ s japonským menom Francis Fukuyama charakterizoval ako „koniec dejín“.
„Koniec dejín“, tento výraz sám osebe neveští nič dobrého. Čo iného by mohli byť reči o konci dejín ako reči o apokalypse, poslednom súde. Fukuyma je však filozof a preto slová používa vždy v inom, najradšej však priamo v opačnom zmysle ako obyčajní ľudia. Teda „koniec dejín“ nemal znamenať niečo zlého, ale naopak, niečo dobrého, malo to označovať príchod doby, keď už ľudia našli „správne“ formy ekonomického, politického a kultúrneho života. „Koniec dejín“ neznamenal, že sa už nič nebude diať, znamenalo to len toľko, že to, čo sa bude diať nebude hľadaním nových foriem života, ale bude to skôr vypĺňanie tajničky, ktorej riešenie už poznáme. Touto tajničkou je trhové hospodárstvo a liberálna demokracia. Bude to možno nuda, veď vypĺňanie tajničiek nie je bohvieako tvorivá činnosť, bude to však nuda ktorá vyplýva z rozumnosti, resp. nuda bude cenou, ktorú rozumný človek rád zaplatí za to, že má možnosť žiť v rozumnej spoločnosti.
Má táto tajnička vôbec riešenie
Povojnové roky boli v znamení vyrovnávania sociálnych a kultúrnych rozdielov. Pesimisti môžu síce dnes povedať, že na východe to bolo vytváranie zdania rovnosti v chudobe a na západe vytváranie zdania rovnosti v bohatstve, nedá sa však poprieť, že tendencia k vyrovnávaniu rozdielov bola reálna, i keď sa v krajinách „reálneho socializmu“ uskutočnila v rámcoch, ktoré nemali demokratickú legitimitu.
Fukuyamove filozofovanie o konci dejín je ešte stále v znamení tendencie k rovnorodosti: všetky spoločnosti, pokiaľ boli schopné prežiť, smerovali k rovnakým formám ekonomického a politického života a teda aj k rovnakým kvalitám života.
Všetko sa však v priebehu tohoto desaťročia zvrtlo ináč. Dnes vidíme skôr opačné tendencie, prehlbovanie rozdielov a to tak medzi štátmi a zoskupeniami štátov, ako aj vo vnútri štátov. Sféry poriadku a chaosu, bohatstva a chudoby, mieru a vojny sa začínajú od seba oddeľovať. Z Terstu do Sarajeva je vari len 300 kilometrov, obyvatelia týchto miest však akoby žili na rôznych planétach. Prehlbujú sa tiež aj rozdiely v jednotlivých krajinách.
Zdá sa, akoby tajnička, ktorú my riešime, nemala riešenie. Cesta k trhovému hospodárstvu a liberálnej demokracii sa ukázala ako neobyčajne kľukatá a niektoré národy a štáty akoby ani neboli schopné na ňu vykročiť. Namiesto trhového hospodárstva, kapitalizmu, ktorý jeho teoretici definovali ako systém založený na civilizovanej túžbe po zisku, tu máme ekonomiku, ktorá vyzerá založená na princípe „uchmatni, čo môžeš“. Namiesto liberálnej demokracie, založenej na pravidlách, ktorým sa ľudia podriaďujú aj vtedy, keď je to práve v túto chvíľu proti ich záujmom, prichádzajú politické systémy založené na vôli a často aj ľubovôli náhodných väčšín. Vytváranie nového politického a ekonomického systému trvá príliš dlho, a oprávnene si mnohí kladú otázku, čo je to vlastne za transformáciu, keď trvá tak dlho. Nie je transformácia len iné meno pre bezradnosť, hlúposť väčšiny a prefíkanosť menšín? Ešte pred niekoľkými rokmi politici mohli žiadať od občanov „obete“, povestné „uťahovanie opaskov“. Kto by sa dnes odvážil ísť týmto smerom, ak sa nechce zosmiešniť? A kam vlastne môže vyústiť roztrpčenosť klamaných a sklamaných? Ako ďaleko sme od „molekulárnej občianskej vojny“, pred ktorou s takou naliehavosťou varuje H. M. Enzensberger?
O inom a o tom istom
„Koniec dejín“ však nenastal ani v západných krajinách. Aj v krajinách, ktoré patria do centra sa objavujú podivné úkazy: zreteľne sa ukazuje úsilie izolovať sa od zón „chaosu“, stanoviť jasnú hranicu medzi tými, čo sú „vo vnútri“ a tými, čo zostanú „vonku“. Toto úsilie izolovať sa od anarchie „vonku“ súvisí s uvedomením si, že rast anarchie, rozširovanie sa šedých zón kriminality, stupňovanie iracionálneho fanatizmu je súčasťou obrazu aj západných spoločností. Tak ako sa zosilňujú hranice medzi krajinami, ktoré sú schopné zabezpečiť „poriadok“ a tými, ktoré sú vo večnom „chaose“, tak sa takéto hranice objavujú aj vo vnútri jednotlivých západných spoločností – i tam je politika stále viac konfrontovaná s problémom poriadku, základnej miery civilizovanosti.
Politika predpokladov poriadku
Ak nás udalosti deväťdesiatych rokov niečomu naučili, tak predovšetkým tomu, že nám pripomenuli aká krehká je civilizácia, ako ľahko sa šíri anarchia a rozpadá poriadok spoločnosti a ako ťažko sa vytvárajú fungujúce spoločenské štruktúry. Politika o ktorej sa dozvedáme v učebniciach sa obyčajne týka pôsobenia v už hotových ekonomických, sociálnych a politických rámcoch, predpokladá usporiadanú spoločnosť a vlastne len „dolaďuje“ už existujúci poriadok. Samozrejme, nemožno si idealizovať politickú skutočnosť ani jednej krajiny. Konflikty záujmov majú svoju mieru tvrdosti a sotva sa dá rozhodnúť, či myslitelia charakterizujúci demokratickú politiku ako pokračovanie občianskej vojny inými prostriedkami sú cynici alebo realisti. Nech je to tak, alebo onak, naši politici by nemali zabúdať, že poriadok je základnou politickou hodnotou, že pokiaľ toho niet, tak to ostatné sú len prázdne gestá. A mali by si tiež uvedomiť, že dnes je to práve ich táranie, ktoré veľmi často spúšťa vlnobitie molekulárnych vojen rozbíjajúcich základné predpoklady civilizovaného života.
