Samozrejme, netreba prehnane dramatizovať. Každému, kto slovenskej politike rozumie bolo už pred rokom jasné, že táto koalícia to bude mať naozaj veľmi ťažké. Situácia sa po ôsmich rokoch v mnohom zopakovala. Do vlády vstupovalo KDH „v novom šate“, samo seba hľadajúce po vnútorných otrasoch. Jedným z koaličných subjektov bola úplne nová, netransparentná, nejasná, nezrozumiteľná a neskúsená, čiže opäť liberálna strana. (Toto je zaujímavý fenomén – na Slovensku sa každá dezorientovaná strana vyhlasuje za liberálnu.) Ani vyhliadky ekonomiky neboli najružovejšie (pravica nevie inak „konsolidovať verejné financie“, než škrtaním a dusením rastu).
Niektoré faktory však boli ešte horšie. V prvom rade neštandardné postavenie ďalších dvoch politických subjektov – OKS a Matovičova skupina. Robert Fico nepochybne zo škodoradosti hovoril od začiatku o šesťkoalícii, ale nahnevaní „koaličníci“ iba za pár týždňov museli upraviť rozhodovacie mechanizmy, ktoré v mnohom oba subjekty postavili fakticky na roveň ostatných štyroch. Hospodárska situácia sa ukázala byť oveľa horšia predovšetkým pre globálne dôvody. Konsolidovať verejné financie je ťažšie, lebo už takmer niet čo privatizovať a „reformy“ tých istých strán odčerpávajú potrebné zdroje. A Sulíkoví „liberáli“ sú ešte dezorientovanejší a populistickejší, než boli Ruskoví.
SaS by nebola proti
Čitateľom tohto webu netreba rekapitulovať, čo všetko podkopalo stabilitu terajšej vlády v priebehu uplynulých 14 mesiacov. Rýchlosť, s akou začali aj vrcholní predstavitelia vládnych strán pripúšťať predčasné voľby je však predsa trochu prekvapivá. Predstava, že vrcholný politik nechce byť vo vládnej koalícii a prirodzene sa lepšie cíti v opozícii je nezmyselná. Ak má pocit, že mu bude v opozícii lepšie, je to náznak, že mu je vo vládnej pozícii naozaj veľmi zle. A ak o tom otvorene hovorí, musí to byť ozajstná katastrofa. Pritom túto možnosť v posledných dňoch pripustili aj takí „machri“ ako Béla Bugár či Pavol Hrušovský a títo páni naozaj nie sú z cukru. V politike už niečo preskákali a neraz museli vydržať situácie, v ktorých by iní okamžite hodili „flintu do žita“.
Pred časom som napísal, že táto vládna koalícia sa rozpadne až vo chvíli, keď jej predstavitelia budú presvedčení, že do volieb už nemôžu ísť v lepšej východiskovej pozícii. Vyzerá to tak, že na zlepšenie situácie prestali koaliční lídri veriť už po roku. Teda, nie, žeby (si) neverili, že pravicová vláda a pravicová politika môže pomery na Slovensku zlepšiť (v priebehu jedného volebného obdobia). Len sa zdá, že neveria, že to dokáže táto vládna zostava. Naopak, akoby boli stále pevnejšie presvedčení, že terajšia koalícia veci iba zhoršuje. A to nielen pre Slovensko, jeho obyvateľov, ale čisto oportunisticky aj pre nich samotných a pre ich strany. A keďže prepojenie politiky a ekonomických „lídrov“ nie je žiadnym tajomstvom (najnovší škandál vo Francúzsku ukazuje, že toto prepojenie na najvyšších miestach nie je špecialitou postkomunistického kapitalizmu), zdá sa, že viac ako nervózni sú aj ľudia v „ekonomickom pozadí“ vládnych strán.
Nech to znie akokoľvek prekvapivo, ale prvý, komu by predčasné voľby mohli prospieť je Sloboda a solidarita. Jej politici sa do vlády nahrnuli v opojení z nečakaného voleného úspechu, ale aspoň niektorí z nich nie sú až takí životne neskúsení a odtrhnutí od reality, aby si po roku neuvedomovali, že na vládnutie neboli pripravení. Nie je vôbec nereálne sa domnievať, že dôležití ľudia v SaS prišli na to, že ak ich strana nemá skončiť ako ANO, najlepšie by bolo presunúť sa do opozície a v nej si krok po kroku budovať pozície a získať drahocenné skúsenosti. Je tu dnes niekto, kto si nemyslí, že volebný neúspech Smeru v roku 2002 nebol pre Ficovu stranu z tohto hľadiska požehnaním?
Riešenie „dvojvládia“ v SDKÚ
Ak sa má SaS udržať v politike nadlho, presun do opozície by jej v tejto situácii pomohol. Ale musí to byť parlamentná opozícia. A ak si uvedomíme, s akými kľúčovými spoločenskými témami môžeme v najbližších rokoch počítať, iba ťažko sa Sulíkovcom ponúkne lepšia, než euroval. SaS nemá inú šancu, než vytiahnuť opäť niečo, čo bude vyzerať ako odborne zvládnutá a hodnotovo pevná pozícia a zároveň to bude poriadne populistické, čím sa dá útočiť na najnižšie pudy ľudí – sebeckosť, závisť, izolacionizmus, sebestredný individualizmus. Jednoducho, dôveryhodná liberálna politika. Ak budú voľby v najbližšom čase, euroval bude nepochybne ich kľúčovou témou, veď pravica sa o to usilovala už vlani. SaS by v takom prípade nepotrebovala nič iné (nie, žeby čosi na prikrášlenie nepridala, ale bola by to len kulisa), na tejto téme by dokázala „uhrať“ výsledok pre silnú opozičnú budúcnosť.
Pre SDKÚ-DS by predčasné voľby celkom nepochybne znamenali vyriešenie ťaživého „dvojvládia“ – o čo skrývanejšieho, o to zjavnejšieho sporu medzi M. Dzurindom (a I. Miklošom) a I. Radičovou. Krátka „éra“ terajšej premiérky by sa skončila. Ešte by sa dostala na kandidátku, ba bola by i medzi lídrami, ale už by sa premiérkou nestala. M. Dzurinda by ju v priebehu ďalšieho volebného obdobia postupne úplne vytlačil a to aj v prípade, že by SDKÚ išla do vlády a dokonca v nej mala I. Radičová ministerský post (čo je, mimochodom, dosť nepravdepodobné). To, či by SDKÚ-DS skončila v opozícii alebo vo vláde nie je pre jej (skutočných) lídrov teraz rozhodujúce.
KDH nemá zdanlivo čo získať, ale hlavným prínosom predčasných volieb by preň mohla byť vnútorná konsolidácia. Nie je isté, že by k nej došlo, ale bola by to príležitosť. Terajšie vládnutie ho zjavne vnútorne ničí a jeho poslanci dosahujú čoraz ťažšie konsenzus na podpore vládnych návrhov. Dramatické to bude najmä pri tzv. superhrubej mzde, aj keď to navonok tak nevyzerá. A časť KDH by pokojne išla do vlády so Smerom, pričom ľudia, ktorí k nej patria, by podľa všetkého oželeli aj nejaké „straty“, ktoré by z toho mohli plynúť. Dopady odchodu „Palkovcov“ ich v tomto smere upokojuje.
Dnes už reálny scenár
Najotáznejšie sa zdajú byť výhody Mostu z predčasných volieb. B. Bugár by k nim určite rád pridal zbavenie sa štyroch z OKS, ale je otázne, či by mal odvahu ísť do volieb bez nich. Nie je to však vylúčené, lebo napriek silnej podpore SMK zo strany V. Orbána, medzi Maďarmi na Slovensku nacionalistické vášne nerastú a v ekonomicko-sociálnych otázkach nie je SMK silnejšia. Ak sa neprehĺbia vnútorné rozpory Bugárovho a Simonovho „krídla“, Most by v predčasných voľbách nemal skončiť horšie ako pred rokom. A to nemusí byť málo, lebo za istých okolností by aj táto strana mohla byť vládnym partnerom Smeru.
O výhodách predčasných volieb pre opozičné strany nemá zmysel uvažovať. Ani Smer-SD, ani SNS o nich rozhodovať nebudú a keď by prišlo na hlasovanie, nemohli by si dovoliť nehlasovať za. J. Slota by tak navyše dosiahol, že pre A. Belousovovú by zostalo „zatracene“ málo času na prípravu novej strany. A pokiaľ ide o OKS a I. Matoviča, ich by predčasné voľby pripravili o „vydieračský potenciál“, ale zabrániť im by nedokázali.
Nič v tomto článku, samozrejme, neznamená, že predčasné voľby budú. (Úplne iná téma by boli výhody zotrvania terajšej koalície pre vládne strany.) Tento výpočet len ukazuje, že predčasné voľby sú dnes – na rozdiel od jari tohto roka – reálnou alternatívou riešenia vládnej krízy. Vládni politici budú stále porovnávať výhody a nevýhody. Avšak dnes už neplatí, že vo vláde nie je dôležitý subjekt, ktorý by z predčasných volieb nič nezískal.
Autor je politológ
Ilustračné foto: Andrij Bulba
