Všimli ste si, ako sú ľudia cestujúci ráno do práce skleslí? Trmácajú sa vlakom či autobusom a všetci vyzerajú, akoby dostali tehlou po hlave. Otrávení, driemajúci, polomŕtvi ľudkovia mĺkvo sedia v kupé, alebo (ešte častejšie) sa tlačia na chodbách vozňov a okrem občasného zakašľania nejavia zreteľnejšie známky života. Len keď vlak zabrzdí, lenivo vstanú a nenáhlivo sa motkajú k východu, tupo hľadiac na chrbty svojich spolucestujúcich.
Vždy, keď sa na nich pozerám, behá mi po rozume: Toto má pracovať? Toto má podávať výkony? Veď tí ľudia nie sú schopní reagovať v plnej miere na podnety okolia, nieto ešte sústrediť sa na zverené úlohy! Možno zamestnávatelia rátajú s tým, že takíto ospalí pracujúci žijú v hladine alfa, takže potom ľahšie, akosi mechanicky vykonávajú príkazy nadriadených. Na pracoviskách je menej konfliktov a kým sa všetci zobudia, už sú takí unavení, že im ani na um nezíde hlásiť sa o svoje práva. Ranné vstávanie si asi vymysleli vykorisťovatelia, aby mali lepšie v hrsti svojich pracujúcich.
No hej, ale čo s tými vykorisťovateľmi, ktorí si tiež radi privstanú? Minister Milan Ftáčnik býva v úrade spravidla už od siedmej. Asi je to tým, že je jogín. Ale všetci nemôžeme byť jogíni. Keby sa celé Slovensko postavilo na hlavu, asi by to naše všemúdre politické špičky klasifikovali ako národné povstanie. A tak chodíme skoro ráno do práce. V zime dokonca ešte skôr ako sliepky. A to sa mi nepáči.
Mať tú moc, zakázal by som ranné vstávanie a zaviedol by som pracovný čas podľa biorytmu. Každý by sa vyspinkal, ako sa mu páči a odpracoval by si stanovených osem hodín v čase, ktorý mu najviac vyhovuje. Po obede by mal nárok na siestu. Takto by sme nemali pocit, že sa nám kohút svojím ranným kikiríkaním vysmieva – keď my už dávno hrdľačíme. Sme my vari horší ako sliepky?!
