Beseda, ktorá sa s uvedeným názvom realizovala na pôde Progresívneho fóra a nadácie Friedrich Ebert Stiftung e. V, a ktorú moderovala B. Schmögnerová, ma ako ľavicovo orientovaného voliča celkom prirodzene zaujala. Po jej zhliadnutí musím konštatovať, že ak cieľom besedy bolo pomôcť ľavicovému voličovi v rozhodovaní sa v nadchádzajúcich voľbách, tak obsah besedy jednoznačne viedol ešte k väčšej dezorientácii a „bezradnosti“ ľavicového voliča.
Besedovať o danej téme, podľa pozvánky, mali M. Ftáčnik, M. Muránsky, R. Sťahel a M. Magdoško za Konfederáciu odborových zväzov. Realita besedy sa však dosť významne odchýlila od avizovaného programu v tom, že traja diskutujúci, Ftáčnik, Muránsky a Sťahel neprezentovali svoje osobné názory na danú problematiku, ale v rámci diskusie vystupovali ako „advokáti“ politických strán. M. Muránsky zastupoval stranu Smer. Sťahel stranu Socialisti.sk a Ftáčnik stranu PS/Spolu. Okrem toho v závere diskusie dostal slovo aj zástupca strany Solidarita-Hnutie pracujúcej chudoby, ktorý sa nedostal do oficiálneho programu besedy.
Ľavicovo orientovaný volič si v našich pomeroch už dávno zvykol, že strana Smer je stále označovaná ako ľavicová strana, hoci ňou vo svojej podstate nie je, ale to, že beseda odporučila ľavicovému voličovi aj stranu PS/Spolu ako ľavicovú stranu, je už určite za hranicou seriózneho politického diskurzu.
Po zhliadnutí celej besedy som si uvedomil, že do danej besedy mohli byť pokojne pozvané všetky politické strany, pretože sa neopierala o jasne vymedzené kritérium ľavicovej politiky, t.j. kritérium, ktoré z prezentovaných strán by mohol do určitej miery splniť program strany Socialisti.sk, ktorú Schmögnerová označila ako radikálnu ľavicu. R. Sťahel vo svojej reakcii správne poukázal na to, že v našich podmienkach je politický diskurz natoľko orientovaný pravicovo, že ak sa objaví skutočná ľavicová strana, ktorá vidí svoj strategický cieľ v prekonaní či odstránení kapitalizmu, tak je klasifikovaná ako radikálna.
Vzhľadom na uvedenú skutočnosť vzniká otázka, čo si vlastne organizátori a moderátorka Schmögnerová predstavujú pod „normálnou“ ľavicou. Definícia daného kritéria na besede síce nezaznela, ale veľavravná poznámka Schmögnerovej na adresu Ftáčnika, aby oboznámil prítomných s „ľavicovými, stredovými či pravicovými prvkami“ v programe PS/Spolu, dostatočne jasne poukazuje na pojem „ľavice“, o ktorý sa organizátori besedy opierali.
Ak totiž odstránime z politiky ľavicovej stany jej základný cieľ, t.j. odstránenie kapitalistického vykorisťovateľského systému a jeho nahradenie systémom bez vykorisťovania, systémom vlády pracujúceho človeka a nie súkromného kapitálu, cieľ, ktorý nie len zjednocuje politiku strany do koherentného celku, ale v daných konkrétnych podmienkach aj určuje jednotlivé kroky rozlišujúc, ktoré sú a ktoré nie sú ľavicové, ktoré približujú stranu k jej cieľu a ktoré ju od jej cieľa odvádzajú, tak aké kritérium nám ostáva pre určenie ľavicovej politiky? Po odstránení hlavného znaku ľavicovej politiky sa celkom prirodzene natíska do popredia kritérium politiky strany zameranej na zlepšovanie podmienok života občanov či už v politickej, ekonomickej alebo sociálnej sfére spoločnosti. Ak je ale kritérium ľavicovej politiky redukované, zjednodušene povedané, na sociálnu politiku, politiku dodržiavania právneho štátu či presadzovanie spravodlivosti, demokracie, slobody alebo boja proti oligarchom a pod. v rámci existujúceho buržoázneho štátu, tak aj obsah takto vytyčovaných cieľov má buržoáznu povahu. Znamená to, že ten, kto má peniaze, si zabezpečí aj sociálne podmienky, vymôže si právo, spravodlivosť, demokraciu a slobodu a kto ich nemá, tomu ostanú len prázdne sľuby, tak ako sa to deje už 30 rokov. Na základe kritérií na ľavicovú politiku v besede sa jej mohli zúčastniť takmer všetky strany, pretože dnes sa takmer každá chváli a prezentuje svojimi sociálnymi opatreniami pre občanov, svojím bojom za právny štát, spravodlivosť a pod. .
Pri obhajobe či zdôvodňovaní ľavicovej povahy strany sa v našich pomeroch už od tzv. nežnej revolúcie dostali do popredia predovšetkým sociálne otázky a skutočná ľavicová politika strany, kvalifikovaná ako „radikálna“ bola nahradená „normálnou“ ľavicovou politikou, t.j. sociálnou politikou strany. Je to v zásade pravicová politika reprodukujúca a uchovávajúca buržoázny systém aj s jeho sociálnymi nerovnosťami a jediné, o čo sa snaží, je zlepšovanie podmienok života občanov v rámci kapitalistických možností, t.j. snaží sa o „humanizáciu vykorisťovania“.
Pri vyzdvihovaní sociálnych opatrení, ktoré chce daná strana realizovať vo svojej politike, sa prehliada fakt dvojznačnosti sociálnej politiky. Z histórie vieme, že prvý politik na európskom kontinente, ktorý zaviedol sociálne zákony, bol „železný kancelár“ Otto von Bismarck, ktorý, na jednej strane, vydal zákon proti socialistom a na strane druhej sa snažil získať robotnícku triedu zákonmi zdravotného, úrazového a dôchodkového poistenia. Bismarckove sociálne zákony mali za cieľ otupiť nespokojnosť robotníkov, a nie riešiť ich sociálne problémy. Sociálne „balíčky“ ani v našich pomeroch neriešia zásadným spôsobom sociálnu situáciu pracujúcich, ale ju len zlepšujú a teda upokojujú a obrusujú negatívne nálady u obyvateľstva, ktoré by v opačnom prípade mohli ohroziť fungovanie kapitalistického systému.
Okrem uvedeného aspektu sociálnej politiky v buržoáznych podmienkach je tu aj druhý aspekt, ktorý spočíva v tom, že pri významnej negatívnej zmene ekonomických alebo politických pomerov môžu pracujúci o svoje sociálne výdobytky prísť. Tak tomu bolo napríklad v 80. rokoch minulého storočia, kedy sa k moci dostali predstavitelia neoliberalizmu, M. Thatcherová a R. Reagan, ktorí postupne zlikvidovali tzv. welfare state alebo po vypuknutí celosvetovej ekonomickej krízy v roku 2008 spojenej s nárastom nezamestnanosti a tým aj s poklesom sociálnej úrovne života značnej časti pracujúcich. Orientácia politickej strany na sociálne otázky alebo na iné čiastkové rozmanité otázky buržoáznej spoločnosti nemôže byť úspešná jednoducho preto, že ponecháva nezmenený a nedotknutý ekonomický základ súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov, základ, ktorý potrebu neustálych sociálnych a iných nápravných opatrení permanentne vyvoláva.
Už vyššie som naznačil, že jediná strana, ktorá v rámci súčasných volieb do určitej miery spĺňa kritérium skutočnej ľavicovej strany, je strana Socialisti.sk. a to najmä svojou požiadavkou prekonania či odstránenia buržoázneho vykorisťovateľského systému a jeho nahradenia spravodlivejším systémom bez vykorisťovania. Volebné prieskumy ukazujú, že idea socialistov, tak ako aj po minulé voľby, zatiaľ nie je dostatočne príťažlivá, pretože väčšina slovenských voličov stále verí sľubom pravicových strán, že existujúci vykorisťovateľský systém sa môže stať miestom ich dobrého života či miestom uplatnenia spravodlivosti, slobody a pod. Lenže historický pohyb spoločnosti sa neriadi tým, v čo ľudia veria, ale sa riadi svojimi zákonitosťami a tie jasne naznačujú, že kedysi revolučný buržoázny systém je dnes na konci so svojím „dychom“ a otázka jeho nahradenia novým, spravodlivejším ekonomicko-politickým systémom už nemôže byť len otázkou akademickou, ale aj otázkou politickou. Ak sú dnes Socialisti.sk, podľa počtu hlasov, takmer poslední, tak v blízkej budúcnosti sa môžu ocitnúť v popredí, ale je veľkou otázkou, či na svoju „vedúcu“ úlohu budú dostatočne pripravení.
