Vychádzajúc z mojej profesijnej roly hľadám v mojich úvahách súvislosti s ľudským utrpením. V súčasnosti sú veľmi vážne dôsledky klimatických zmien, ktoré sa už dejú v celom svete. Cela živočíšna ríša človeka nevynímajúc je vplyvom klimatických zmien a extrémnych výkyvov počasia čoraz viac zraniteľná. Kde vidím súvislosť s ľudským utrpením?
V tropickom a subtropickom pásme žije 5 miliárd ľudí, prevažne chudobných a závislých od prírodných podmienok. „Klimatické zmeny“ tam boli odjakživa a riadili sa viac-menej prirodzeným a dosť pravidelným výskytom oceánickej cirkulácie (napríklad javy El Niňo a La Niňa). Teraz sa k tomu pridali zmeny spôsobené ľudskou činnosťou, ktorá znamenajú nielen otepľovanie, ale aj rozširovanie suchých oblastí a väčšiu intenzitu tropických lejakov. V týchto pásmach existujú len dve ročné obdobia – obdobie sucha a obdobie dažďov. Na to sú nastavené zvyky a životný štýl tamojších obyvateľov, ktorí nie sú navyknutí robiť si nejaké zásoby vody a potravín. Najväčším problémom týchto regiónov je však rýchly rast počtu obyvateľov (asi na 5-násobok od roku 1950). Napríklad Afrika mala v roku 1950 iba 229 miliónov ľudí, teraz už prekročila 1 miliardu 300 miliónov a rýchlo sa blíži k 1 miliarde 400 miliónom. K tomu sa pridávajú časté vojenské, etnické a náboženské konflikty. Výsledkom je nedostatok potravín a pitnej vody, hladomory a epidémie skoro v celom tropickom a subtropickom pásme na Zemi (tak to však bolo aj v Európe pred 200 až 1 000 rokmi).
V prípade klimatickej zmeny, teda človekom vyvolanej zmeny v režime podnebia, sú dva dôležité aspekty: 1) Časové – aká veľká zmena sa udeje za jedno storočie (najkratšie obdobie, na základe ktorého vieme opísať charakter podnebia na danom mieste, teda klimatické pomery, je 30 rokov); 2) Aký veľký je podiel vplyvu človeka na zmeny globálneho (celosvetového) klimatického systému v kvantitatívnom vyjadrení v porovnaní s prirodzenými faktormi (hmotnosť v tonách, energia vo Watoch na m² atď.). Takže iba na okraj pár údajov: slnečné žiarenie kolíše v 11-ročných priemeroch za posledných 200 rokov sotva o 0,2 W/m² po prepočítaní na horizontálny zemský povrch, vplyv človeka cez emisiu skleníkových plynov je už asi 2,5 W/m², všetky sopečné erupcie znamenajú v priemere za rok emisiu fosílneho uhlíka do atmosféry 0,1 miliardy ton, emisia z fosílnych palív a z výroby cementu je 10 miliárd ton za rok, doplnková emisia uhlíka z ničenia prirodzených lesných porastov a inej vegetácie je 1,0 až 1,5 miliardy ton ročne atď. Za celé obdobie analýzy teplotných pomerov na severnej pologuli – približne 2 000 rokov nepriamymi metódami a 170 rokov priamymi meraniami – nedošlo v rámci jedného storočia k väčšej zmene priemernej teploty ako 0,5 °C (v 30-ročných priemeroch), od roku 1920 ide o oteplenie o viac ako 1,0 °C, pričom väčšina z tohto oteplenia sa udiala po roku 1970.
Viem, že aj medzi vedcami existujú na túto problematiku zásadne rozdielne názory. Dá sa to riešiť iba častou konfrontáciou a diskusiou. Neplatí to však o rôznych podvodníkoch a konšpirátoroch, ktorí rozširujú pseudovedecké texty v nelektorovaných zdrojoch. Žiaľ, problém klimatických zmien je vo verejnosti udržiavaný na okraji záujmov aj preto, že ľudia, ktorí ho verejne ohlasujú, sú nekompetentní (laici v odbore bez teoretických poznatkov, bez argumentov, často len s motívom zviditeľnenia sa či jednoduchou a naivnou pseudopolitickou ambíciou). Verejná prezentácia potreby razantnej a pritom evolučnej zmeny podloženej kvantifikovanými argumentmi je z môjho pohľadu jedinou cestou, ako zmeniť pasívny postoj verejnosti na aktívny proti len krátkodobým ekonomickým hodnotám mocných.
Problém klimatických zmien a z toho vyplývajúca potreba urýchlených globálnych opatrení na ochranu životného prostredia či doslova záchranu života na planéte nemôže zostať len témou konferencii odborníkov či politikov. Musí sa stať prierezovou kampaňou všetkých mediálnych kanálov – ale s kvantifikovanými argumentmi. V tomto sú odborníci a ich adresná argumentácia nenahraditeľní. Potom môžeme očakávať zvrat v náhľade verejnej mienky a jej aktivizácií. Spor by teda nemal byť možno iba v rovine „vedeckej“, ale asi aj v rovine „logickej“.
Autor, PhDr. Dušan Piršel, je riaditeľom Inštitútu pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím
Foto: Kyle Pearce / Flickr
