Na internetových stránkach Strategic Culture je možné prečítať si článok Tima Kirbyho „Lavrovov chyták ukazuje, že vtip je vlastne o Rusku“ (Lavrov’s Trolling Reveals the Joke Is Actually on Russia — Strategic Culture (strategic-culture.org)). Prináša pohľad, charakteristický pre súčasný kolektívny Západ vedúci totálnu informačnú vojnu proti Ruskej federácii, na nedávny prešľap ministerky zahraničných vecí Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska v Moskve. „Poor soul“ Liz Trussová (podľa sentimentálneho dielka Nikolaja Karamzina Bednaja Liza z roku 1791) prehltla Lavrovovu návnadu z ruského zemepisu aj s navijakom. Podľa Kirbyho je ruský výsmech predstaviteľke Západu v podstate kyslým hroznom, na ktoré Rusi nevedia „kultúrne“ dočiahnuť, a to je to čo, ich škrie najviac.
Ministerka zahraničných vecí VB Liz Trussová a minister zahraničných vecí RF Sergej Lavrov,
Moskva 10. februára 2022. Foto: Flickr / UK Government
Autor článku sa snaží čitateľom podsunúť, že do pasce sa chytil najmä jej pôvodca, reprezentujúci, súdiac podľa článkom navodenej atmosféry, potomkov mužíkov a burlakov, príslovečného Ivana v upotenej rubaške, hrajúceho v alkoholickom opojení z lacnej vodky na balalajke predtým, ako zmláti svoju ženu, matku desiatich usoplených, špinavých detí a odoberie sa chrápať do zemľanky. Rozdiel medzi ním a šťastnejšími spomedzi jeho dnešných potomkov je len v tom, že títo síce šoférujú Mercedes Maybach alebo Cadillac Escalade, obliekajú sa do modelov od Gucciho a na obdiv vystavujú zlaté hodinky Patek Philippe osadené briliantami, no mentálne sú oproti Západu stále… ehm… zaostalí a nikdy sa mu ani len nepriblížia. Vo finálnom obraze chýbajú už len matriošky. Rusi a aj my ďalší na východ od Odry a Šumavy (Böhmerwald) sme barbari v rôznom vývojovom stupni očarení imperiálnou veľkosťou Západu, ktorý nenávidíme, no zároveň obdivujeme a imitujeme. S výnimkou Rusov to my ostatní zatiaľ máme na Západe dobré, sme ako-tak poslušní. Trussová a politické elity, ktoré reprezentuje, čo dnes už môže evidentne každý, kto dostatočne nepozná alebo nenávidí tých druhých, vlastne nemusia o zvyšku sveta nič vedieť. Ako napríklad britský premiér Neville Chamberlain mávajúci nad hlavou po návrate do Londýna z Mníchovskej konferencie rozhodujúcej o osude „krajiny, o ktorej nič nevie(me)“ („a faraway country of which we know nothing“) bezcenným zdrapom papiera v presvedčení, že Európe prináša mier. Prehliadanie „barbarov“ vyplývajúce z arogancie moci je podľa Kirbyho cnosť, ktorá pristane len dedičom Ríma, britským sahibom a ich potomkom Američanom ako „výnimočnému národu“ (exceptional nation). Autor, evidentne stotožnený s takouto perspektívou, v závere svojho článku naznačuje možnosť, že tému „impérium versus barbari“ by mohol rozviesť na inom mieste. Kým tak učiní je možné sústrediť sa na to, čo v článku chýba.
Na úvod je potrebné uviesť dve veci. Nie je to tak, že by Kirby v niečom nemal pravdu. Napríklad v napodobňovaní správania a v preberaní „hodnôt“ západných elít ich východnými proťajškami vrátane ruských a slovenských. Po druhé, autor týchto riadkov nevníma Západ a tú jeho časť, ktorú predstavujú najmä no nie výlučne Veľká Británia a Spojené štáty, krvavými očami. Nenávisť a nevedomosť, minimálne geografická, je luxus, ktorý si príslušníci malých národov nemôžu dovoliť. Ak tak urobia predstavitelia tých veľkých, spravidla za ne draho zaplatia ako napoleonské Francúzsko, hitlerovské Nemecko i mnohí pred nimi a nielen vo vzťahu k Rusku. Keďže v Kirbyho ponímaní je anglosaský svet civilizačným dedičom Ríma, nezaškodí podniknúť krátku, nesamoúčelnú exkurziu do histórie. V roku 410 nášho letopočtu rímske posádky opustili keltskú Britániu, aby posilnili obranu kolabujúcich hraníc impéria na Rýne. Do Ravenny, keďže Rím bol už len vlastným tieňom, prišla delegácia z provincie, aby sa légie po odrazení vpádov spoza hraníc vrátili späť. Západorímsky cisár Honorius iniciatívu pripomínajúcu vzdialene rok 1968 v československých dejinách odmietol a provinciálom odporučil, aby sa vpádom Sasov a Anglov bránili vlastnými silami. Británia nepatrila k hospodársky dôležitým častiam impéria i napriek baniam na cín a meď. Rozdiel medzi ňou a Galiou, rímskou severnou Afrikou a Sýriou s ich prekvitajúcimi mestami so stotisícovými populáciami bol ako medzi dnešnými Sheffieldom a Barcelonou. Nebola miestom, kde sa z Ríma posielalo za odmenu, bola skôr Sibírou rímskeho impéria. Rimania Britániu za vlády cisárov Claudia, Nera a Domiciána postupne obsadili najmä preto, aby zabránili vpádom britských Keltov do bohatej a ľudnatej Galie dobytej o storočie skôr. Škóti síce majú tendenciu vysvetľovať rímske stiahnutie sa za Hadriánov a neskôr za Antoninov val ako dôkaz nepoddajnosti a bojovnosti svojich predkov Piktov, no pravda je taká, že v trestných výpravách, napríklad Agricolovej a Severovej, Rimania Piktov viac ráz zahnali do močarísk. Celý ostrov oboplávali a dostali sa až na Orknejské ostrovy. O vládu nad rašeliniskami a bodľačím nestáli. Na sklonku existencie Západorímskej ríše ovládli Rimanmi opustenú provinciu Sasi, aby ju o päť storočí neskôr, v roku 1066, bez hmatateľných civilizačných výdobytkov nedobrovoľne odovzdali do rúk Viliama Dobyvateľa uplatňujúceho svoje dynastické práva. Normanská šľachta svojich saských, etnicky cudzích poddaných hovoriacich barbarským jazykom, nemala za nič. Až do konca trinásteho a začiatku štrnásteho storočia používala v úradnej komunikácii výhradne latinčinu a franko-normančinu, potom sa v dôsledku demografického vývoja a zastavenia prílevu ľudských zdrojov z politicky, kultúrne a hospodársky sa vzmáhajúceho Francúzska anglicizovala. Podobne sa o štyri storočia neskôr prirodzene amerikanizovali potomkovia anglických a britských kolonistov v Novom svete stratiac spojenie s bývalou vlasťou stále od nich vymáhajúcou dane. Príbehy o Robinovi Hoodovi, vlastne o Robinovi de Bois, a Ivanhoem odohrávajúce sa v trinástom storočí sú, v prvom prípade cez ľudovú slovesnosť, v druhom cez romantickú literatúru devätnásteho storočia (Walter Scott), literárnou reflexiou vzdoru nižších saských vrstiev voči normanskej šľachte. Aj keď sa nám Ridley Scott snaží povedať niečo iné, kráľ Richard Levie Srdce rovnako ako protipól Robina Hooda „zloduch“ šerif z Nottinghamu a stovky ďalších franko-normanských veľmožov a barónov s výnimkou saských yeomanov-zemanov, komunikovali vo francúzštine cítiac sa byť Franko-Normanmi a pohŕdajúc Sasmi pre ich zaostalosť. Podčiarknuté, zrátané, bol to práve kultúrny a civilizačný vplyv feudálneho Francúzskeho kráľovstva odovzdaný Anglicku, ktorý mu pomohol pozviechať sa hospodársky i kultúrne.
Stredoveké, novoveké i moderné Anglicko žilo a žije svoj život v známej „splendid isolation“. Veľkú Britániu vytvorilo spolu so Škótskom v rokoch 1706 – 1707 (Acts of Union). Jej fyzický Limes Romanus predstavoval Kanál a biele útesy doverské, mentálnu bariéru Churchillov zriedkavo úprimný výrok „Veľká Británia je s Európou, no nie jej (sú)časťou“ (“with Europe, but not a part of it“). Neustále oscilovanie Albionu okolo kontinentálnej Európy podľa momentálnych potrieb a predstáv jeho predstaviteľov, zvýraznené vmiešavaním sa do jej záležitostí od Vojny o španielske dedičtvo (1698 – 1713), Viedenského (1814 – 1815) a Berlínskeho kongresu (1878), cez Versailleský zmluvný systém (1919) a Mníchov 1938 po snahy o vstup do Európskych hospodárskych spoločenstiev (1961, 1967, 1972) i nedávny Brexit (2021), charakterizuje správanie sa jeho vodcov v minulom a súčasnom globálnom prostredí. S tým rozdielom, že dnešná Veľká Británia už nie je kráľovnou morí a oceánov a nevládne vlnám ako v devätnástom storočí, keď bola kolískou industriálnej revolúcie a prvou hospodárskou veľmocou. Stratu niekdajšieho dominantného postavenia sa snaží maskovať sporadickou „projekciou moci“ na Ukrajine, v Pobaltí, na Blízkom východe, v Hongkongu a Juhočínskom mori vrátane demonštratívnej plavby HMS Queen Elisabeth okolo sveta. Hračky príliš krásnej, drahej, viac symbolickej ako efektívnej na to, aby ju súčasní barbari (ecce!) potopili v priebehu niekoľkých minút Kindžalmi, Zirkonmi alebo supertichými ponorkami. Mackinderov geopolitický koncept pochádzajúci z prelomu devätnásteho a dvadsiateho storočia a zdôrazňujúci nutnosť námornej nadvlády umožňujúcej vnútornú komunikáciu anglosaského sveta pri súčasnej kontrole euroázijskej pevninskej masy sa stal v dobe hypersonických a kozmických zbraní obsolétnym.
Tlejúcu pochodeň v priebehu druhej svetovej vojny prevzali od Veľkej Británie Spojené štáty. Až do okamihu Mníchovskej konferencie v roku 2007, na ktorej vznieslo svoju víziu globálnej bezpečnosti Rusko zhodiace zo seba poníženie z 90-tych rokov dvadsiateho storočia a jeľcinovskej éry pripomínajúcej „smutu“ zo začiatku sedemnásteho storočia, ju Američania držali pevne v rukách. Puč na Ukrajine vo februári 2014 ukázal, že USA ako vodca Západu nerešpektujú nič okrem presadzovania vlastnej vôle. Ruské varovania o nebezpečenstve hroziacom po prekročení ich „červených čiar“, ktoré sú dnes oveľa bližšie k Moskve, ako tomu bolo za čias Sovietskeho zväzu, nebrali vážne. Veď koho by už zaujímali názory prevádzkovateľov „najväčšej benzínovej pumpy“, Obamovu a Bidenovu administratívu rozhodne nie. Výsledkom podceňovania, v prvom prípade úprimného, v druhom sileného, je súčasná situácia, pripomínajúca roky 1914 a 1939. Hlavným dôvodom tohto stavu je opäť pocit kultúrnej a civilizačnej nadradenosti, ktorý sa zrodil v období kolonizácie mimoeurópskych území Veľkou Britániou a neskôr aj Spojenými štátmi. Prispeli k nemu Charles Darwin, James Frazer, Rudyard Kipling a Jack London, menujúc aspoň niektorých. V ich spoločnom ponímaní je Anglosas ten, kto objavuje a dobýja nové územia, aby ich kultivoval a nastolil v nich poriadok, civilizáciu. Je hrdý, pracovitý, tvrdý a bezohľadný. Čestný, so zmyslom pre fair play, športovec telom i dušou. Protestantský puritán, presbyterián či metodista, nekatolík. Je povolaný, podobne ako Vergíliov Riman, k vláde nad národmi („tu regere imperio populos, Romane, memento“). Odtiaľto už nie je ďaleko k Nietzscheho „plavej beštii“ redukovanej v hitlerovsko-bormanovsko-goebbelsovskom ponímaní na koncept nordického bojovníka s árijským rodokmeňom. Nibelunga s modrými očami, mierne vystupujúcimi lícnymi kosťami a bojovne vysunutou hranatou sánkou z náborových letákov SS, brániaceho Európu nielen pred „židoboľševizmom“ a aziatsko-slovanským nebezpečenstvom, ale aj pred rasovou kontamináciou zo strany Židov, čiernych a žltých s výnimkou Japoncov považovaných za panskú rasu a rovných árijcom. Spoločným menovateľom oboch prototypov, anglosaského a germánsko-škandinávskeho s viacerými subvariantami, je vnímanie samých seba ako „zlatej ratolesti“ a negovanie tých ostatných – Dagov, Žabožrútov, Ivanov, Činkinov a Pakiov. Kirby má svoju „pravdu“ aj tam, kde by ju najradšej skryl.
V predchádzajúcom odstavci chýba dôležitá zmienka o bielom mužovi, o jeho kiplingovskom „bremene“ a poslaní („The white man´s burden“), ktoré sú neoddeliteľne zrastené s predstavou vybudovania civilizácie vychádzajúcej z anglosaskej demokracie a jej principiálneho dokumentu, Veľkej listiny slobôd prijatej v Runnymede v júni 1215, na ktorú v priebehu nasledujúcich storočí nadviazali ďalšie. Politicky korektný Kirby nemôže v tomto prípade operovať rasizmom zaváňajúcim kontrapunktom „bieli verzus ostatní“, aj keď s ním je, súdiac podľa hrdo manifestovaného presvedčenia o anglosaskej nadradenosti, vnútorne stotožnený. Čo čert nechce, Rusi a Slovania sú tiež bieli. To by ich s bielymi Britmi a Anglosasmi vo vzťahu k „nebielym“ dávalo kultúrne a civilizačne do jedného vreca. Biela však dnes nie je v kurze, je usilovne premaľovávaná na iné farby vrátane dúhových, a to aj retroaktívne. Preto je potrebné pri rozdeľovaní bielych siamskych dvojčiat používať skalpel veľmi citlivo. Tak, aby bolo jasné, kto je v danom momente civilizovaný a kto nie. Vychádzajúc z Kirbyho, Dickens určite áno, Gorkij zrejme nie, aj keď obaja sú bieli a píšu, literárne kvalitne, o tom istom, o sociálnej biede vo svojich krajinách. O tom, kto je kultúrny sa rozhoduje na Západe podľa politického barometra dnes už aj v akademických kruhoch. Výsledkom je podsúvanie Rusov a Ruska čitateľom západných printových a internetových médií, ku ktorým patrí aj transparentne „anglosaská“ Strategic Culture, ako Aziatov, ktorí musia byť stoj čo stoj zadržaní pred bránami Európy. Raz pri Sevastopole a v San Stefane, inokedy na Odre a Nise alebo Kaliningrade. V rovnakom duchu ako súčasné popredné západné médiá písali o ruskom aziatizme a boľševických hordách Giselherr Wirsing a Baldur von Schirach v časopise Wehrmachtu Signal a Josef Goebbels v mienkotvornom Ľudovom pozorovateľovi (Völkischer Beobachter) za čias Tretej ríše. No Aziatmi sú s ohľadom na svoj pôvod aj krymskí Tatári a Ujguri známi, okrem iného, aj ako ostrieľaní pašeráci pendlujúci medzi Ruskom, Čínou a Kazachstanom, či hongkonské elity horúčkovito sa sťahujúce spolu so svojím kapitálom do Londýna. Týchto Západ zbožňuje. Čo s tým, nie sú vari aj oni aziatski barbari? Kdeže. Veď nimi prestali byť lusknutím prstov podobne ako príslušníci trinástej divízie SS Handschar a štrnástej divízie SS Galizien, naverbovaní z pôvodných „Untermenschen“ – bosnianskych moslimov a ukrajinských nacionalistov v období, keď nemeckej brannej moci začalo na východnom fronte prihárať. Ako sa ukazuje, civilizačný a kultúrny prerod môže byť bleskový. Dnes sa stačí Rusku a Číne postaviť alebo na nich aspoň zabrechať spoza plota. Aby bol zmätok v nesystémovom systéme ešte väčší, oficiálni predstavitelia USA a Veľkej Británie sa s obľubou obliekajú do ukrajinských, lotyšských a estónskych uniforiem vyzdobených svastikami a od nich odvodených novotvarov otvorene propagujúc nacistickú ideológiu. Tristné. Najmä s ohľadom na ich neraz židovský pôvod, ku ktorému sa hlásia. Nemenej s ohľadom na smutný osud ich predkov, zmasakrovaných v rokline Babin Jar, Viľnuskom a Varšavskom gete i v povojnovom Jedwabnom, obracajúcich sa v hroboch. Demokratka non plus ultra, politicky pôvabná kde-sa-vzala-tu-sa-vzala Zuzana Čaputová, dáva vysvietiť Prezidentský palác vo farbách krajiny stavajúcej na piedestál „kultúrneho“ a „civilizovaného“ patriota Banderu a jeho nasledovníkov z bataliónu Azov, dopustivších sa voči civilnému obyvateľstvu Ukrajiny, Poľska a Československa ukrutností na úrovni necivilizovaných, zaostalých barbarov. Pre slovenskú kaviareň, najmä tú jej časť, ktorá v živote nebola ani len v Užhorode alebo Mukačeve, je osud radových Ukrajincov ukradnutý. Bohdan Chmielnicki a baťko Machno s ich reputáciou horlivých realizátorov pogromov proti Poliakom a Židom sú „fajn“ a „kúl“. „Moskaľovia“, ktorým sa v dobe komunizmu dobrovoľne vrhali k nohám starí rodičia a rodičia mnohých z dnešných kovaných prozápadných slovenských demokratov v Národnej rade i v európskych inštitúciách, už nie. „Kakaja raznica?“ Uhríkova Republika a Kotlebova ĽSNS, obe v hľadáčiku mimovládok ako strany podozrivé zo sympatií s nacistickou ideológiou, sa v rozpore s donedávna platnou schémou „nelogicky“ a „nepochopiteľne“ stavajú na odpor hroziacej križiackej výprave NATO proti Rusku, v ktorej, ako píše žijúci klasik, sa „esesák znovu objal s eštebákom“, dodajme tentoraz nového investigatívno-donášačského typu. Spomenuté politické strany by mali nové Veľké Západné Ťaženie z celého srdca podporovať, vytvoriť spolu so svojimi voličmi novú „Rýchlu divíziu“ vopred si prichystajúc zástavu so slovenským dvojkrížom na jej vztýčenie ak nie na Elbruse tak aspoň na Kreščatiku alebo v Ľvove. Nič také sa nedeje a ani sa nestane. Predstavitelia vládnych strán, ich voliči a sympatizanti, trúbiaci do boja zatiaľ takisto neprejavili nadšenie a záujem osobne sa zapojiť do nového blitzkriegu, hoci krátkozrakú strategickú avantúru svojich patrónov oficiálne podporujú. Aspoň do okamihu, keď im na dvere zaklope bodrý ruský mužík pripomínajúci Erenburgovho Žoržíka Kevoleho, s kalašnikovom v rukách prepásaný nábojmi, s cigaretou v ústach, figliarskym úškrnom na tvári a rezkou otázkou „agoň jesť“? Matovič, Naď a spol. nadávajúci tým, ktorí v pude sebazáchovy z „objatia (Brzezińského) anakondy“ zastávajú odlišný názor, sa voči Rusom i domácim „dezolátom“ už „kultúrne“ úspešne vyhranili ako primitívovia najhrubšieho zrna. Ako to rezignovane povedal nezabudnuteľný major Terazky? „Prepáčte, herr, súdruh, pán generál, som z toho voľajaký zmätený.“ Nemožno inak len súhlasiť. S bojachtivými slovenskými kulturtrégermi dneška by si Tim Kirby zo Strategic Culture mohol smelo podať ruku. Možno by dostal od Čaputovej a jej sykofantov aj nejaké vyznamenanie. Ak to ešte stihnú.
Kultúra je otvorený, relatívny a flexibilný pojem, ktorý sa dá používať účelovo, s čím mediálni manipulátori, západní i východní, severní a južní, pritom vždy rovnakí, nemajú problém. Kultúra je hodná obdivu a záchrany, najmä ak sa týka kmeňov v povodí Amazonky po vybití pôvodného obyvateľstva v Severnej, Strednej a Latinskej Amerike španielskymi a portugalskými konkvistadormi a anglosaskými prisťahovalcami. Záchrany je hodný aj čičmiansky ľudový kroj a skanzen vo Vlkolínci, už menej dnešné na anglosaský vkus priveľké Rusko prežívajúce ako „barbarský“ štát. Barbarský preto, lebo sa dlhé storočia drží svojich tradícií a svojho spôsobu života a nedá si do nich kafrať potomkami križiakov a nadľudí vrátane dnešných „výnimočných“. Rusi určite nie sú žiadni svetci a veľa vecí, ktoré považujú za prirodzené, je pre nás žijúcich mimo ich orbit ťažko pochopiteľných. Ak si však chcú na svojom území žiť podľa svojho, majú na to plné právo, rovnako ako väčšina ľudí anglosaského Západu, ktorý je dnes neporovnateľne väčší ako v dobe, keď rímsko-keltskú Britániu obsadili ich „primitívni“ predkovia. Ak dobrým ľuďom Západu vyhovuje žiť od kolísky po hrob na úver a veriť, že žijú v najlepšom z možných svetov, lebo o iných nechyrovali a ani chyrovať nechcú, je to tiež ich vec. „Kultúrny“ Američan bojujúci o každý cent ako o život sa musí ísť opiť na mol a vystrájať spôsobom, o ktorom by sa obyčajnému Rusovi ani len nesnívalo, do Las Vegas, v intenciách pozývajúceho sloganu „čo sa tam stane, tam aj ostane“ (what happens in LV, stays in LV). Podobne „kultúrny“ Dán, Švéd a Fín prichádzajúci na opiášsky víkend do Sankt Peterburgu. „Nekultúrnemu“ Rusovi stačí k šťastiu dača a ak ju nemá, tak tiché miesto obklopené berjozkami s tradičnou „baňou“ v blízkosti. Popije a zanôti si s rodinou a priateľmi, poplače, dá si šašlyk a aj s tým málom, čo má, sa rozdelí s neočakávaným návštevníkom, pravda, ak ten nepríde so zbraňou v ruke. Vtedy sa zmení. Drasticky. Zem, na ktorú sa vzťahuje dôverne známe „cudzie nechceme – svoje si nedáme“, je to posledné, čo Rusom chýba. Majú jej vyše hlavy, nech si západní i tunajší politici, médiá a think-tanky vravia a píšu čo chcú.
A predsa je v tomto bukolickom pohľade na Rusov a iných „barbarov“ niečo mrazivé. Ich schopnosť zničiť v sebaobrane „civilizovaný“ Západ prostriedkami, ktorý tento napriek vysokej mienke o sebe samom nie je schopný vymyslieť a vyprodukovať. Toto je to, čoho sa Trussová, Kirby a tí, ktorí snáď ešte dokážu pochopiť a vnímať súčasnú realitu aj napriek diskutabilným insinuáciám a nostalgickým návratom do minulosti, obávajú najviac. Pre nich je Caligulovo „oderint dum metuant“ (nech nenávidia, len nech sa boja) poslednou baštou, v ktorej sa dobrovoľne zabarikádovali. Vojna a kultúra sú spojené nádoby, obe začínajú v hlavách. Držme preto im aj sebe palce, aby z nej napokon dokázali vyjsť medzi nás ostatných.
(Autor poslal text Slovu 23. februára 2022)
