Kerry ako alternatíva

V prípade víťazstva prezidentského kandidáta Demokratickej strany sa dá očakávať pragmatickejšia zahraničná politika Spojených štátov. Stalo sa to pred rokom, presnejšie štyri dni pred začiatkom útoku Spojených štátov na Irak: z funkcie špeciálneho asistenta prezidenta USA Georgea Busha odstúpil poradca pre otázky boja proti terorizmu, vtedy šesťdesiatročný Rand Beers. Strávil tridsaťpäť rokov v štátnej službe a v Rade národnej bezpečnosti USA pracoval pre štyroch prezidentov. Dotiahol to na funkciu námestníka ministra zahraničných vecí pre otázky narkotík a presadzovania práva u bývalého prezidenta a na poradcu v otázkach, ktoré najviac profilujú prezidenta súčasného. Ako čerstvý dôchodca Beers zamieril do Harwardu. Osem týždňov po svojom odchode z kancelárií Bieleho domu nastúpil do funkcie poradcu pre otázky národnej bezpečnosti senátora Johna Kerryho, dnes najpravdepodobnejšieho kandidáta Demokratickej strany na funkciu amerického prezidenta. *** Najnádejnejší spôsob predvídania zahraničnej politiky prezidentských kandidátov predstavuje analýza publikačnej činnosti ich poradcov v otázkach národnej bezpečnosti. Tak bolo možné z článkov Condolezzy Riceovej z čias pred volebnou kampaňou v roku 2000 odvodiť princípy Národnej bezpečnostnej stratégie Spojených štátov amerických, ktorú Bush podpísal v novembri 2002. Beers túto možnosť analytikom nedáva, pretože nemá za sebou akademickú kariéru. Je mužom praxe. Ak sa nedá siahnuť po publikačnej činnosti, môže mnohé o budúcej zahraničnej politike USA, v prípade, že bude Kerry v novembri zvolený za prezidenta, vypovedať Beersovo zdôvodnenie odchodu z Bushovho štábu. Podľa neho vojna v Iraku nie je otázkou globálneho boja proti terorizmu, naopak, znižuje množstvo prostriedkov použiteľných na tento boj. A navyše, podľa Beersa „kontraterorizmus“ je ako tímový šport. Iba je smrtiacou hrou. Sú v nej ofenzívy a defenzívy. Bushova vláda je predovšetkým ofenzívna a nepracuje tímovo. Bush podceňuje nepriateľov. „Vyhýba sa zložitým, dlhodobým otázkam doma a v zahraničí.“ Aj zloženie tieňovej Rady národnej bezpečnosti, ktorá sa už schádza pravidelne každý pondelok, môže veľa prezradiť o budúcej politike Kerryho. Je možné sa v nej stretnúť s dlhodobou Kerryho senátorskou poradkyňou Nancy Stetsonovou, ale aj s kariérnym diplomatom Joeom Wilsonom, ktorý zastupoval amerického veľvyslanca v Iraku v čase akcie Púštna búrka, či s washingtonským právnikom Denom Feldmanom. Na rokovaniach sa zúčastňuje Sandy Barger, bývalý Clintonov poradca pre otázky národnej bezpečnosti, Richard Holbrooke, ktorý je známy z rokovaní predchádzajúcich bombardovaniu Juhoslávie, a bývalý senátor George Mitchel. Medzi tými, ktorí podporujú Kerryho, je i William Perry, bývalý minister obrany v Clintonovej vláde. V tomto okruhu ľudí je možné hľadať prípadného budúceho ministra zahraničných vecí USA a šéfa Rady národnej bezpečnosti USA. Najväčšie šance na vysoké posty má sám Beers. *** Beers nepredstavuje zastavenie boja proti terorizmu, znamená len zmenu postupu. V Kerryho kampani sa objavuje aj prísľub zvýšenia početného stavu armády o 40 tisíc mužov, zefektívnenie domácej bezpečnostnej politiky a chvála rozviedky. Beersova kritika Bushovho postupu proti Iraku vyvažuje fakt, že Kerry na začiatku kampane Busha podporil. Tento rozpor sa môže ukázať ako výhoda v predvolebnom boji, pretože zodpovedá rozloženiu názorov v americkej verejnosti. I keď podľa posledných výskumov Galluppovej organizácie vedie vo volebných preferenciách Kerry pred Bushom v pomere 52 ku 44 percentám, rozloženie hlasov nie je bezvýznamné. Podľa výskumov totiž 87 percent republikánskych voličov pokladá za správne, že USA išli do vojny proti Iraku, zatiaľ čo rovnaký názor má iba 26 percent tých, ktorí hlasujú za demokratov. Lenže z nerozhodnutých voličov vojnu pokladá za správnu 56 percent a za nesprávnu 39 percent opýtaných. A kampaň musí byť zameraná predovšetkým na tých, ktorí sú nerozhodnutí. *** V panelovej diskusii v Hudsonovom inštitúte, ktorá sa konala vo februári, Beers uviedol, že súčasná politika vlády podkopáva globálnu vojnu s terorizmom tým, že jej chýba komplexná stratégia. Beers neodmieta použitie sily, ale chce, aby politika bola vedená „vhodne, v správny čas a spolu s čo najširšou koalíciou“. Z jeho vystúpení je možné odvodiť dva princípy, ktoré odlíšia prípadnú Kerryho politiku od súčasnej vlády: razancia zostane, ale do pozadia ustúpia preventívne akcie, budú brané do úvahy názory spojencov, zvýši sa rešpekt voči medzinárodnému právu, obnoví sa diskusia o možnom pristúpení USA ku Kjótskemu protokolu, nespoliehalo by sa na možné skoré sprevádzkovanie národného protiraketového systému. I keď otázky nešírenia jadrových zbraní zostanú prioritou, sa dá očakávať priame rokovanie USA s Kórejskou ľudovodemokratickou republikou a s Iránom. S Iránom je podľa Beersa potrebné rokovať nielen preto, aby bolo znížené riziko šírenia zbraní hromadného ničenia, ale aj preto, aby boli nájdené spoločné postupy proti narkomafiám v Afganistane. Pravdepodobne bude vyslaný špeciálny vyjednávač na Blízky východ. Beersova minulosť pripomína v mnohom Kerryho samotného. Obaja sú vietnamskí veteráni, obaja majú veľké skúsenosti v oblasti zahraničnej poltiky. Veď Kerry osemnásť rokov pôsobil v zahraničnom výbore amerického Senátu a výrazne sa podieľal na znormalizovaní stykov medzi USA a Vietnamom. Práve tak ako Beers aj Kerry sa výrazne angažoval v boji proti medzinárodnému zločinu. Niektorí analytici spájajú Kerryho s neokonzervatívcami v súčasnom americkom vedení, pretože má vraj kladný vzťah k súčasnému izraelskému premiérovi Arielovi Šaronovi. Beersova minulosť však naznačuje, že v prípade Kerryho víťazstva by základná zmena v zahraničnej politike USA bola v odklone od neokonzervativizmu. Bola by to pravdepodobne politika odideologizovaná, spojená s pragmatickejším sledovaním národných záujmov. Autor je odborník na medzinárodné vzťahy