Oslavy konca 2. svetovej vojny (8. mája) patria u nás medzi každoročné rituály, navyše s medzinárodným kontextom. Keď sa u nás tento sviatok oslavoval kvôli historickým sporom 9. mája, väčšina ľudí podliehala dojmu, že si pripomíname predovšetkým oslobodenie Prahy, resp. Československa, a nie všeobecný „Deň víťazstva nad fašizmom“ ako výročie kapitulácie hitlerovského Nemecka. Pre nás malo toto nedorozumenie ešte jeden dôsledok. Nijako osobitne sme sa nezaujímali, kedy bolo oslobodené Slovensko. Pozornosť sa sústreďovala na Československo ako celok. Kým vo väčšine štátov si uctievajú dni oslobodenia krajiny (napríklad v susednom Rakúsku to každoročne robia 27. apríla), my tento dátum ani len nepoznáme. Z historických prameňov však vyplýva, že posledné nemecké jednotky boli z nášho územia (presnejšie z oblasti Bielych Karpát a Javorníkov) vytlačené 3. mája 1945. Tým sa fakticky skončila druhá svetová vojna na Slovensku. Tento údaj je zaujímavý, ale z historického hľadiska nie rozhodujúci. Európske štáty si obyčajne pripomínajú výročie oslobodenia vlasti v deň, keď bolo dobyté hlavné mesto. Tak to bolo aj v Československu, ktoré spájalo túto udalosť s 9. májom 1945, hoci na území Čiech sa bojovalo ešte aj niekoľko dní po tomto dátume. Domnievam sa preto, že aj my by sme mali väčšiu váhu prikladať 4. aprílu nielen ako výročiu oslobodenia Bratislavy, ale aj ako výročiu oslobodenia Slovenska. Dobytie hlavného mesta a ústredných štátnych inštitúcií je totiž rozhodujúce. Skúsme si na to dôstojne spomenúť už pri budúcoročnom výročí. Autor je vysokoškolský učiteľ