Každodenní apologéti „reálneho kapitalizmu“ sa v ničom neodlišujú od apologétov „reálneho socializmu“ – tiež veria a usilovne presviedčajú, že v našom kapitalizme by sa všetkým dobrým ľuďom žilo výborne, keby nebolo jednotlivcov, ktorí krivia inak bezchybne vymyslený systém.
Pred časom som absolvoval zaujímavý deň s mladou a vzdelanou ženou, ktorá momentálne pôsobí v Bruseli. Detailný opis by bol nudný – išlo o typické „eurorokovanie“ –, ale zaujímavé boli rozhovory s ňou o našej i európskej politike a politikoch. Prekvapil ma jej kritický tón, podkutý konkrétnymi argumentmi vyplývajúcimi z vlastného poznania a skúseností. Ale keď sme s ďalšou kolegyňou začali jej konkrétnosti zasadzovať do systémovej kritiky, dôrazne nás zastavila – problém podľa nej nie je v systéme, ale v konkrétnych ľuďoch. Hoci postupne musela priznať, že tých „konkrétnych“ ľudí, ktorí systém „deformujú“, je akosi veľa a na všetkých úrovniach, kapitalistický systém za to, podľa nej, nemôže.
Spomenul som si na tú udalosť, keď som si v utorok prečítal reportáž výborného reportéra Andreja Bána v časopise Týždeň. (Môžete ju nájsť na internete tu – https://www.tyzden.sk/reportaze/50129/kam-utekac/ – ale, ako inak, za jej prečítanie musíte zaplatiť. Lebo veď v kapitalizme nie je nič zadarmo.) Volá sa Kam Utekáč a zavedie vás do kedysi známej sklárskej dedinky na strednom Slovensku. Celá reportáž je smutným obrazom dediny ťažko skúšanej po krachu sklární, ktoré tam vznikli už v roku 1787 a bez prestávky fungovali až do polovice 90. rokov.
A potom kľakli. Samozrejme, v časopise Týždeň by nepublikoval človek, ktorý by si myslel, že to bol dôsledok spoločenskej zmeny – víťazstvo „reálneho kapitalizmu“ by predsa celkom určite prinieslo ešte väčší rozmach aj do bohom zabudnutej dediny. A. Bánovi je jasné, že „začalo sa to, ako inak, mečiarovskou privatizáciou v roku 1995“. Prívlastok „mečiarovská“ je v tomto kontexte kľúčový, aby bolo jasné, že „nemečiarovská“ privatizácia by priniesla nevídanú prosperitu. Lebo privatizácia predsa nemôže byť zlá a už vôbec nemôže viesť k zániku za socializmu dobre fungujúcej firmy. Lebo veď privatizácia nemôže byť horšia než socialistické plánovanie.
Áno, sarkazmus sa ani neusilujem zakrývať, lebo celú reportáž tvoria dve línie: jedna opisuje postupný vzostup sklární do „nástupu komunistov“ a ich výrazný rozmach po ňom a druhá opisuje prekážky oživenia dediny v súčasnosti. A. Bán píše o zlej dopravnej dostupnosti, vymenúva všetkých troch (!) súkromných zamestnávateľov v okrese, ale chybu nevidí v (kapitalistickom, trhovom) systéme – kritika sa ušla Mečiarovi (opakovane) a Smeru, lebo miesta v štátnej správe (najväčší tamojší „zdroj zárobku“) „sú vyhradené pre osobitnú kastu blízku najmä vládnej strane Smer“. A ešte aj keď sa do regiónu vláda pobrala, aby prijala nejaké riešenia, reportér si neodpustí uštipačnú poznámku o „obľúbenom výjazde“, lebo veď to je „smerácka“ vláda. (Keby to bola tá Radičovej, to by bolo niečo úplne iné. Lenže hovoriť čitateľom a autorom časopisu Týždeň, že jej nezáujem o osobné stretnutia s ľuďmi v „najmenej rozvinutých okresoch“ je systémovou záležitosťou, je aj tak zbytočné.)
Rešpektujem, že Andrej Bán ani nemal ambíciu zasadiť svoju reportáž do spoločenského kontextu terajšieho a minulého systému. V takom časopise, ako je Týždeň by som to ani nečakal. O tej reportáži píšem preto, aby som ukázal, ako veľmi sme obklopení kapitalistickými zaslepencami, ktorí nevidia a najmä nechcú vidieť, že spoločenské negatíva, ktoré opisujú a kritizujú, nie sú výsledkom činnosti zlých jednotlivcov, ale prirodzeným dôsledkom existujúceho spoločensko-ekonomického systému.
Skrachované sprivatizované podniky nie sú výnimkou ani na Západe, kde žiadneho Mečiara a Smer nikdy nemali. Sú totiž prirodzenou súčasťou trhovej filozofie, v ktorej jediným smerodajným ukazovateľom je zisk. Alebo, ak je najhoršie, minimalizácia straty. Aj na Západe je súčasťou trhového hospodárstva privatizácia (odkúpenie) s cieľom likvidácie konkurencie, alebo privatizácia (odkúpenie) s cieľom presunu výroby inde. VSŽ boli tiež sprivatizované „za Mečiara“ a napriek tomu dnes prosperujú. Lebo USS sa hodili do portfólia a (aj) vďaka zvýhodňovaniu zo strany štátu stále prinášajú svojim americkým majiteľom rozprávkové zisky. Fabrika v Utekáči by sa s najväčšou pravdepodobnosťou stala aj tak obeťou konkurenčného boja v sklárskom priemysle (berúc do úvahy aj existenciu ďalších sklárskych fabrík v tom istom regióne), notabene, keď sám reportér lamentuje nad zlými cestami. A pre priemyselnú výrobu je dnes lacná a rýchla logistika kľúčovou podmienkou.
Bolo by zaujímavé vedieť, ako sa pravicový čitateľ (ale aj pisateľ) časopisu Týždeň vyrovnáva s konštatovaním, že „už spomínané serpentíny (…) neboli opravené od Husáka“. Alebo keď miestny pamätník spomína: „Zlatá éra? Tá tu bola koncom 80. rokov, za socializmu. Z 15-tisíc bytov, ktoré sa vybudovali v celom Československu, ich 50 pripadlo práve na Utekáč. Dovtedy tu rodiny sklárov bývali v jednoduchých šalangách, jedna izba a kuchyňa.“ Či, „koncom socializmu sa v Utekáči ako na jedinom mieste v strednej Európe vyrábali aj populárne termosky“. A napokon: „V roku 1984, keď som v sklárňach pracoval, išlo až 85 percent produkcie do takzvaných nesocialistických štátov. To všetko po roku 1989 padlo.“ Takže, Bánove „začalo sa to mečiarovskou privatizáciou v roku 1995“ proti pamätníkovmu „to všetko padlo po roku 1989“.
Mimochodom, reportér veľmi neverí zámeru premeniť fabrický areál v ruinách na priemyselný park (k jeho „kto tu bude robiť“, dodávam, kto tam príde vyrábať) a rozvoju cestovného ruchu podľa neho chýba „možnosť ubytovania“. A tak mi opäť (sarkasticky) vŕta v hlave, kde sú tí dobrí kapitalisti, ktorí by to ubytovanie postavili. Lebo štát (tobôž smerácka vláda) – to predsa nemôže byť pre čitateľa (a pisateľa) Týždňa akceptovateľná alternatíva, štát sa predsa do ekonomiky nemá čo babrať.
Samozrejme, že táto zaujímavá reportáž by vo mne nevyvolala takúto reakciu, keby nevyšla v časopise, ktorý je antikomunistický a prokapitalistický (pravicový, konzervatívny). Práve táto skutočnosť je totiž do očí bijúcim dôkazom iracionálnej myšlienkovej schizofrénie apologétov kapitalizmu, ktorá sa v ničom neodlišuje od niekdajších apologétov totalitného štátneho socializmu. Hoci obraz upadajúcej dedinky, ktorá v štátno-socialistickom hospodárskom systéme prosperovala nie je v bývalom východnom bloku žiadnou výnimkou – to skôr pravidlom – a hoci podobné osudy by sme našli všade na svete, títo ľudia slepo odmietajú viditeľné dôkazy o zlyhávaní globalizovaného kapitalistického systému.
Pre ľavičiarov to však nie je to dôvod na hnev a už vôbec nie na rezignáciu. Rovnaký postoj pred rokom 1989 priviedol vtedajší systém do záhuby a inak to nebude ani so súčasným systémom. Nemôže byť. Tak, ako by sa to stalo slepému človeku bez pomoci, slepá spoločnosť skôr či neskôr (do niečoho) fatálne narazí.
Úvodné foto: https://www.tyzden.sk/reportaze/50129/kam-utekac/
