Časť z textu Táslerovej „Veselej pesničky“ som si pri príležitosti výročia 17. novembra nezvolil náhodne. Po 32 rokoch od tzv. nežnej revolúcie si kladiem tú istú otázku, ktorú si kládol Tásler už v roku 1998: Kam sme sa to dostali? Formálne sa zdá, že jadrom otázky je snaha dozvedieť sa, kde sme. Z hľadiska svojho obsahu sa však otázka nepýta na to, kde sme, ale práve na základe poznania existujúceho stavu vyjadruje nielen sklamanie a rozčarovanie z toho, kde teraz sme, ale sa aj naliehavo pýta, ako sme sa až sem, napriek neustálym sľubom o slobode, demokracii a kvalitnom živote mohli dostať.
Cieľom mojej úvahy nie zamýšľať sa nad všetkými príčinami daného stavu. Zameriam sa len na jedno „sklamanie“, ku ktorému nás postupne priviedla realizácia „nežnej revolúcie“ a tým je sklamanie zo slobody a demokracie, ktoré boli nesporne jedným z hlavných motívov toho, že sa občania v generálnom štrajku postavili proti vedúcej úlohe KSČ a za daných okolností tým nechtiac otvorili dvere reštaurácii kapitalizmu.
Je istým paradoxom dejinného pohybu, že dnešný stav slobody a demokracie sa začína vo viacerých aspektoch výrazne podobať „totalite“ za socializmu. V 1989 sa „nežná revolúcia“ začala protestom študentov proti obmedzovaniu ľudskej slobody a dnes sú tu opäť študenti, ktorí opäť protestujú proti obmedzovaniu akademických slobôd.
Keď hovorím o podobnosti súčasnej slobody a demokracie s „totalitou“ za socializmu, tak nemám na mysli len dnešné obmedzovanie slobody a demokracie občanov, spojené s riešením ťažkostí vyvolaných koronavírusom. Boli to občania, ktorých účasť na voľbách po 16 rokoch presiahla hranicu 65 % voličov a ktorí si vo voľbách zvolili do čela politikov, ktorí sa dnes ukazujú ako neschopní riešiť nielen krízu spojenú s koronavírusom, ale aj mnohé ďalšie narastajúce problémy spoločnosti. Fakt, že občania si zvolili do čela politickú reprezentáciu neschopnú riešiť nahromadené problémy spoločnosti, by nás v dnešnej situácii mala trápiť viac, ako súčasné spory medzi koalíciou a opozíciou. Dôsledne nepremyslené, inokedy nešikovné a nesprávne, či v iných prípadoch jednostranné postupy dnešnej reprezentácie zamerané často nie na riešenie problémov spoločnosti, ale na vyrovnávanie si účtov s opozíciou, šikovne využíva opozícia na získavanie politických bodov a vo verejnosti sa navodzuje presvedčenie, že jadro problému spočíva len v súčasnej politickej reprezentácii. Jej odstránením a nahradením opozíciou by sa veci vyriešili.
Dnešný neradostný stav by nám nemal zakrývať postupný a dlhodobý úpadok demokracie, ktorý nakoniec vyústil do volieb, ktorých temer jediným cieľom sa stalo odstrániť stranu Smer od moci. Voľby sa premenili zo zápasu ideí a reálnych konceptov rozvoja spoločnosti na obyčajný boj o politickú moc, ľudovo povedané, boj o „korytá“. Žiadnu z politických strán dodnes nezaujíma, prečo sa približne 40 % oprávnených voličov už dlhodobo nezúčastňuje na voľbách do parlamentu. V roku 2006 bola volebná účasť 54,67 %, v roku 2010 bola 58,83 %, v roku 2012 to bolo 59,11 %, v 2016 sa zúčastnilo 59,82 %. Až vo voľbách, v ktorých išlo len o to, odstrániť stranu Smer od moci, sa volieb zúčastnilo 65,8 %. A ako na potvoru, výsledkom volieb je snáď najneschopnejšia politická reprezentácia, aká tu kedy bola.
V prípade regionálnych volieb je neúčasť ešte väčšia. Volieb do samospráv sa v 2014 zúčastnilo 48,34 %, v 2018 bola účasť 48,67 %. Účasť na voľbách do samosprávnych krajov bola v 2017 len 29,95 % oprávnených voličov. Volieb prezidenta v roku 2019 sa v druhom kole zúčastnilo len 41,79 % oprávnených voličov.
V súvislosti s vyššie uvedenými faktami je nutné si klásť otázku: Prečo sa volieb zúčastňuje tak málo oprávnených voličov? To sa občan nechce podieľať na riadení spoločnosti? Ako je možné, že dôvera občanov v inštitút demokratických volieb je na takej nízkej úrovni? Ako je možné, že vláda, ktorá vzišla z februárových volieb 2020, na ktorých sa oproti predchádzajúcim rokom zúčastnilo až 65,8 % oprávnených voličov a moci sa ujala v marci 2020, musela byť už v apríli 2021 rekonštruovaná a v júni sa „dopracovala“ v prieskume verejnej mienky k dôvere 17,2 % a nedôvere 73 % respondentov.
V dnešnom politickom chaose sa na hľadanie príčin postupnej degradácie demokratických inštitúcií a upadajúcej dôvery občanov v tieto inštitúcie nahrádza prehadzovaním si zodpovednosti medzi koalíciou, opozíciou a prezidentkou. Je nesporné, že ak by boli dnes vypísané nové parlamentné voľby, tak ich jadrom by bolo vzájomné napádanie, a nie hľadanie skutočných príčin dnešného žalostného stavu a už vôbec nie reálny koncept skutočného rozvoja Slovenska.
Ak sa zamýšľame nad tým, kam sme sa po 32 rokoch „nežnej“ revolúcie a následnej reštitúcie kapitalizmu dostali, tak by sme si v prvom rade mali klásť otázku ako je možné, že buržoázna sloboda a demokracia umožňuje, aby sa do čela štátu dostávali politici, ktorí jednak nezastupujú väčšinovú vôľu občanov, často sú odborne nepripravení, nereprezentujú žiadnu reálnu víziu rozvoja Slovenska a niektorí z nich pochádzajú z radov mafiánov, zlodejov a podvodníkov. Je paradoxné, že toľko oslavovaná pluralita politických strán, ktorá by mala zabezpečiť výber tých najlepších z radov občanov, v našich podmienkach vedie skôr k opaku.
Hľadanie základnej príčiny daného stavu nie je možné začínať od výkladu abstraktných pojmov slobody, demokracie či spravodlivosti tak, ako to dnes robí značná časť politikov a teoretikov. Uvedené abstraktné pojmy môžu existovať len v našom vedomí a žiadny abstraktný pojem, a teda ani také abstraktné pojmy ako sloboda, demokracia a spravodlivosť, nie je možné realizovať v skutočnosti. Snaha vydávať abstraktné pojmy za ideály, ku ktorým by sa mala spoločnosť približovať, sa podobá Heglovmu príkladu človeka, ktorý by si chcel v obchode kúpiť ovocie. Na dotaz predavačky, aké ovocie chce, by zákazník tvrdil, že nechce ani jablká, ani hrušky, ani čerešne, ale chce ovocie. Volať po realizácii slobody, demokracii či spravodlivosti ako takých, je to isté, ako chcieť ovocie. Ak sa teda volá po slobode, demokracii a spravodlivosti bez jasného vymedzenia ich reálnych, konkrétnych foriem, tak je to len ideologické žvatlanie či mlátenie prázdnej slamy.
Skúmanie musíme začať od zrejmých a každej rozumnej bytosti dostupných faktov. Od nich je potrebné sa dopracovať k pochopeniu skutočnej podstaty buržoáznej demokracie ako aj k tomu, prečo jej uplatňovanie vedie nutne k postupnému úpadku dôvery medzi občanmi. Faktov, z ktorých by sme mohli začať, je mnoho, ale rovnako je pravdou, že nie každý nás privedie k odhaleniu skutočnej podstaty existujúcej formy demokracie.
Z nášho pohľadu je potrebné začať faktom, dostupným každému, že buržoázna demokracia sa neuplatňuje ako princíp riadenia spoločnosti ako celku, ale len ako princíp uplatňovaný predovšetkým v politickej sfére. Hranice existujúcej, t. j. politickej demokracie sa končia na prahu ekonomickej sféry, kde svoje podmienky diktuje súkromný kapitál, záujem súkromných vlastníkov výrobných prostriedkov, a nie demokratická vôľa občanov vyjadrená vo voľbách. Uvedený empirický fakt poukazuje na to, že buržoázna demokracia nie je forma, pomocou ktorej by občania mohli určovať beh celej spoločnosti. Jej životne podstatná zložka, ekonomická sféra je riadená súkromným, a nie spoločným demokratickým záujmom.
V politickej sfére platí princíp spoločného záujmu artikulovaný väčšinovou vôľou rovných občanov. V ekonomickej sfére, alebo ako by povedal Hegel, v občianskej spoločnosti platí princíp individuálneho egoistického záujmu vyrastajúceho zo súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov a z toho nutne plynúca nerovnosť občanov. Ekonomická moc niekoľkých súkromných vlastníkov výrobných prostriedkov sa uplatňuje nad masou bezmocnej námezdnej pracovnej sily, ktorej jediným ekonomickým vlastníctvom je subjektívna schopnosť pracovať a jedinou možnosťou obetovať svoj život na oltár zisku súkromných vlastníkov.
Znamená to, že spoločnosť je rozdelená na dve vzájomne si odporujúce sféry života. Jedna časť spoločnosti je riadená demokraticky vyjadrenou vôľou občanov a druhá, podstatná časť spoločnosti, je riadená súkromným záujmom niekoľkých kapitalistov či oligarchov.
Politická reprezentácia zvolená vo voľbách by mala na základe získaného mandátu riadiť beh celej spoločnosti, ale v realite to nie je možné. Pohyb ekonomickej sféry spoločnosti ako nevyhnutného materiálneho základu každej spoločnosti nemá pod kontrolou. Jej moc je obmedzená nie len ústavou, ale aj množstvom prostriedkov, ktoré má k dispozícii vo forme štátneho rozpočtu.
Ústava v článku 20, bod 1, tvrdí že každý má právo vlastniť majetok, pričom sa ďalej nerozlišuje medzi majetkom nutným k uspokojovaniu osobných potrieb človeka a majetkom, ktorý nemá osobnú, ale má naopak spoločenskú povahu, pretože je ho možné užívať len prostredníctvom zjednotenej spoločenskej sily.
Pokiaľ ide o ekonomickú moc vlády, tak napríklad v roku 2020 bol jej rozpočet 14,3 miliardy eur. Ale hrubý domáci produkt roku 2019, z ktorého vychádza aj rozpočet 2020, bol 93,8 miliardy eur. Z toho na mzdy išlo 42,2 miliardy, na dane štátu išlo 11,4 miliardy, ktoré sú súčasťou rozpočtu vlády, ale 33,9 miliárd predstavoval zisk, ktorý vo svojej väčšine putoval do súkromných vreciek. Ekonomická moc vlády, teda moc reprezentujúca vôľu občanov predstavuje približne len 42 % ekonomickej moci niekoľkých súkromných vlastníkov. Aj keď údaje nie sú celkom presné, predsa len v dostatočnej miere ukazujú nielen na politickú moc demokraticky zvolenej vlády, ale nepriamo aj na ekonomickú, t. j. životnú podriadenosť občanov súkromným vlastníkom. Takto nejako vyzerá neoliberálny ideál štátu ako „nočného strážnika“. Čím viac výrobných prostriedkov prejde do súkromných rúk, tým je moc štátu a spolu s ním aj moc demokratickej vôle občanov obmedzovaná a redukovaná.
Na základe uvedených faktov sú sľuby politikov o premene Slovenska na druhé Švajčiarsko, či jeho premena na spravodlivé Slovensko, len mlátením prázdnej slamy a manipuláciou s vedomím voličov. Za existujúcej ekonomicko-politickej konštrukcie, o ktorú sa slovenská spoločnosť opiera, sú všetky podobné sľuby len idealistickou, nerealizovateľnou utópiou. Nemožnosť realizovať politické sľuby, ktoré dávajú politici občanom, je nesporne skutočným základom procesu straty dôvery občanov v existujúcu buržoáznu demokraciu. Buržoázna demokracia nemôže splniť tie nádeje občanov, ktoré do nej vkladajú.
Postupný proces straty dôvery občanov v existujúci systém vedie ich veľkú časť k nezáujmu o voľby. Na strane druhej sa politické strany postupne menia zo skutočných politických strán, ktoré zastupujú životné záujmy občanov, na záujmové skupiny organizované okolo súkromných záujmov bohatých sponzorov, ktorým ide o politickú moc len preto, aby jej prostredníctvom získali priamy prístup k spoločenským zdrojom.
Obmedzenosť buržoáznej demokracie len na sféru politického života má však aj hlboký negatívny dopad na sféru individuálnych slobôd a práv človeka. Každý vidí, že napríklad právo na dôstojný život je v prípade niekoľko stotisíc našich občanov, trvalo žijúcich na hranici biedy právom, ktoré je pre nich nedosiahnuteľné. A to nespomínam rozsiahlu komunitu rómskeho obyvateľstva, ktorá žije v takých neľudských podmienkach, v akých určite nežila ani za čias svojho slobodného kočovného života pred stovkou rokov. Právo na dôstojný život, tak ako mnoho ďalších práv občanov sú len papierové práva zapísané v ústave, ale nerealizovateľnými v skutočnom živote.
A to sa netýka len individuálnych ľudských práv. Ústava hneď v článku 1, bod 1 tvrdí, že „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.“ Realita je však diametrálne iná. Slovenská republika nie je zvrchovaný štát, pretože časť štátu je nielen v rukách súkromných vlastníkov, a nie štátu, ale je v rukách cudzích štátnych príslušníkov. Slovenská republika nie je demokratický štát, pretože demokracia je obmedzená len na politickú sféru jej života, a ekonomická sféra života nepodlieha demokracii. A Slovenská republika nie je ani právny štát, lebo sa v nej nedodržiava jej najvyšší zákon, ústava.
Napriek tomu, že ústava by mala byť základným zákonom daného štátu, tak je jasné, že existujúca Slovenská republika sa svojou ústavou riadiť nemôže, pretože táto v sebe obsahuje vzájomne sa vylučujúce princípy. Na jednej strane je to princíp moci pochádzajúci z vôle ľudu a na strane druhej princíp moci pochádzajúci zo súkromného vlastníctva. Ústava tak vo svojom obsahu reflektuje reálnu rozpoltenosť Slovenskej republiky na konglomerát dvoch vzájomne si odporujúcich častí. Na jednej strane je to politická sféra života ovládaná princípom rovnosti a spoločnej demokratickej vôle a na strane druhej je to ekonomická sféra života ovládaná princípom súkromného vlastníctva a nerovnosti.
Niektoré ľavicové sily oprávnene požadujú rozšíriť demokraciu aj na ekonomickú sféru života, a tak premeniť buržoáznu demokraciu na socialistickú demokraciu. Takáto premena by si však vyžadovala ísť ku skutočnému koreňu problémov, ktorým je v danom prípade rozpor medzi spoločenskou povahou výrobných prostriedkov a ich súkromnou formou vlastníctva. Vyriešiť daný rozpor znamená, že spoločenská povaha výrobných prostriedkov musí nadobudnúť aj primeranú spoločenskú formu vlastníctva. Prakticky to znamená, nahradiť súkromno-vlastnícke vzťahy k výrobným prostriedkom, ktoré je možné ovládať len spoločnou prácou pracujúcich, spoločenským vlastníctvom.
Názor, že predsa takú formu vlastníctva sme tu už mali a neosvedčila sa, je pravdivý len čiastočne. Formálne sme tu mali spoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov, ale reálne sme tu mali len štátne vlastníctvo, ktoré pracujúcich, podľa ústavy skutočných vlastníkov výrobných prostriedkov, redukovalo len na zamestnancov bez reálnej možnosti demokraticky rozhodovať o riadení ekonomickej sféry a tým súčasne aj o pohybe celej spoločnosti. V tom spočíva aj základná príčina pádu štátneho socializmu.
Ak sa ľavicové sily nezjednotia a neodhodlajú k demokratizácii celej spoločnosti, tak korózia a devastácia buržoáznej slobody, demokracie a spolu s nimi aj kvality nášho spoločenského života budú naďalej pokračovať.
Foto: Bratislava, november 2021. Autor: Oľga Gáfriková
