Zoštátnenie materskej spoločnosti SPP bol správny krok. Na Slovensku je približne 1,4 miliónov plynofikovaných domácností (75 percent). Priemerný účet domácností za plyn je 68 eur mesačne. Je pravdepodobné, že z pozície štátneho podniku v zastúpení vlády Slovenskej republiky ako majoritného vlastníka SPP bude väčší priestor na vyrokovanie výhodnejších podmienok dodávok plynu od ruského Gazpromu, ktorý je taktiež štátom ovládaným podnikom a kľúčovým zahranično-politickým nástrojom.
Nech už by bola cena výhodnejšia o 10 alebo 15 či len 5 percent, v napätých rozpočtoch domácností to bude predstavovať vítanú úsporu.
Jednoduchým prepočtom vychádza ročná spotrebu plynu v domácnostiach na 1,14 miliárd eur. Päťpercentné zvýhodnenie cien od Gazpromu by sa tak vyrovnalo odhadu ročnej straty z predaja pre domácnosti.
Aj keby to tak nebolo, na hlavné produkty plynu: teplo a elektrinu, sa musí uplatniť iný pohľad ako na bežné komodity. V živote sa možno zaobísť bez množstva rozličných spotrebných tovarov. Ale teplo a svetlo v každom príbytku má patriť medzi základné ľudské práva, ako právo na bezplatnú kvalitnú zdravotnú starostlivosť, bezplatné školstvo, štátom garantované dôstojné sociálne zabezpečenie.
SPP nie je hamburgerový monopol
Ekonomika dýcha plyn a pije ropu. SPP je pre bezpečnosť štátu príliš dôležitý, aby ho ovládal niekto iný ako ten, komu primárne slúži – spoločnosť. Privatizovať SPP bola velezrada, pamätný zločin, ktorý ako nespočet ďalších ilustrujú v nekonečnej sérii našu krížovú cestu na kapitalistickú Golgotu. Na jej vrchole však budú pykať najväčší zradcovia, ktorí si nezaslúžia zmilovanie, rovnako ako ho nemali s nami.
SPP nie je jediný podnik s výnimočným postavením a vplyvom na hospodársku bezpečnosť. Čo platí pre SPP, platí aj pre nemalý počet ďalších inštitúcii. Rovnako ako SPP je nutné v ďalších krokoch dostať pod verejnú kontrolu všetky ostatné energetické a infraštruktúrne monopoly (elektrárne, vodárne, telekomunikácie, zdravotnú poisťovňu).
Pravicovej demagógii o škodlivosti štátnej kontroly, vlastníctva, regulácie a zázračnosti voľného trhu už veria iba tí, čo sú za to platení. Na to, aby sme sa niekam posunuli, je ako prvý krok potrebné zboriť Bastilu, v ktorej sú desaťročia väznené idey pravdivo a nemilosrdne odhaľujúce fungovanie kapitalizmu.
K týmto ideám je potrebné sa prebúrať. Študovať Marxa a teoretické práce, život a dielo revolucionárov rodiaceho sa nového svetového systému znamená rúhať sa voči tomu dnešnému. Znamená to byť disidentom kapitalizmu v pravom zmysle. Kapitalizmus prechádza poslednou z radu kríz z nadprodukcie, prameniacej z chaotickej podstaty trhovej ekonomiky. Pravdou je, že je horšia ako všetky predchádzajúce, ale to neznamená, že takto nemôže fungovať ďalej a že sa z nej nakoniec predsa len nepozviecha do akého-takého rastu. Otázkou je za akú cenu. Koľko desiatok či stoviek miliónov ľudí to bude stáť dôstojný život, zdravie, budúcnosť, život sám.
Nájde sa viac ako dosť blúznivých ekonómov, ktorí vidia koniec krízy neustále na horizonte, ako fatamorgánu. Analytici z Financial Times posúvajú návrat k ozdravenej ekonomike za rok 2025. To je stále ten optimistickejší odhad.
Ťažká doba si vyžaduje ťažké riešenia
Svojím katastrofálnym rozsahom a trvaním je táto kríza kapitalizmu bezprecedentná. To dáva vláde legitimitu a povinnosť nachádzať riešenia, hoci aj neštandardné. Zložitá situácia si vyžaduje rázne riešenia a využitie všetkých ekonomických nástrojov na zabránenie hospodárskeho a kultúrneho úpadku života občanov a nebáť sa vkročiť do hospodárskych aktivít, od ktorých štát pod ekonomickým a politickým tlakom ustúpil.
Jedným z tabu, na ktorého prelomenie raz progresívnejšia vláda bude musieť nabrať odvahu, je obnoviť fungujúci verejný bankový a poisťovnícky sektor a začať pre obyvateľstvo plánovito poskytovať výhodné celospektrálne bankové produkty s jasne deklarovaným zámerom – zaujať miesto jedného z hlavných hráčov v domácom finančnom odvetví. Len tým, že verejný sektor bude disponovať silným bankovým segmentom a stane sa suverénnym vlastníkom strategických podnikov, je možné získať prostriedky a ekonomické nástroje na efektívny vplyv štátu na chod a orientáciu ekonomiky. Následne sa verejný sektor môže pustiť do plánovitého riešenia najpálčivejších problémov občanov. Napríklad rozbehnúť masovú výstavbu štátnych nájomných bytov.
Premiér Fico sa nedávno na televíznej obrazovke vyjadril, že žijeme dobu kedy fabriky nestavia štát, ale súkromní investori. To je pravda a tragédia doby.
Existuje veľa odvetví, kde by štát rozvinutím vlastných výrobných kapacít okamžite získal. Napríklad v zdravotníctve pokrývaním spotreby najčastejšie užívaných liekov (generických liečiv atď.), v stavebníctve, potravinárstve…
Keby tí imaginárni veľkí investori naozaj stavali tie fabriky a nezamestnanosť by bola pod 5 percent, tak dobre, ešte by sa to zdieranie na pracovisku možno dalo prekúsnuť. Problém je v tom, že súkromní investori tie továrne nestavajú.
Preto a hlavne preto, že tento ekonomický systém nedokáže naplniť ani elementárnu ekonomicko-spoločenskú reprodukciu, nehovoriac o rozvoji – čo sú základné požiadavky pre normálny život človeka – stráca legitimitu a právo, aby nám vládol.
Veľký biznis politicky prehral v očiach takmer všetkých ľudí aj poslednú legitimitu tým, že sa všemožne vyhýba plateniu daní a neustále vydiera, že sa zbalí a odíde. Vyciciava chatrné štátne zdroje o dotácie a ďalšie a ďalšie úľavy na daniach.
To, s čím sa má štát uspokojiť, je, že ľudia, ktorí pracujú, nie sú na sociálnych dávkach. Hotovo! A ak štát potrebuje zdroje na nejaké zdravotníctvo, nech si to na daniach vyberá od zamestnancov a živnostníkov. Tak si to predstavujú dámy a páni z klubu 500, RUZ, AZZ a podobné agentúry kapitálu.
Minimálne posledných 15 rokov konsolidovaného kapitalizmu na Slovensku dokazuje, že takýto politický vzorec nie je kompatibilný s civilizovanou podobou štátu. Môžeme progresívne zdaňovať pracujúcich koľko chceme, pokiaľ neprinútime platiť dane veľké firmy a nezabránime úniku ich ziskov do daňových rajov, sme odsúdení na deficitné hospodárenie štátu, neustále škrty v rozpadajúcej sa verejnej zdravotnej a sociálnej sieti. Ak má história výsadu objektívneho zhodnotenia na základe pozorovania, toto je logický záver.
Zmena, ktorá prinesie zmenu
Cestou je obrat k verejnému vlastníctvu strategických priemyselných podnikov a bánk a k spoločenskej hospodárskej iniciatíve. Zmena ekonomických základov si vyžaduje poraziť parazitné záujmy kapitálu – a to bez revolúcie, ktorá zmetie jeho politickú štruktúru, nepôjde.
Nech žije Revolúcia!
