K filozofii Zákonníka práce

Prívrženci i odporcovia Ficovej vlády sa v týchto dňoch zhodujú na jednom: novelizácia Zákonníka práce je prvou vážnou skúškou jeho kabinetu. Je to norma, ktorá buď zásadne zmení kvalitu pracovného prostredia na Slovensku, alebo sa stane symbolom bezzubého politického tárajstva súčasného premiéra, ktoré už toľkokrát vzbudilo očakávania a aspoň toľkokrát svojím reálnym výsledkom sklamalo. Ficova pozícia nie je ľahká. Proti sebe má nielen politickú opozíciu a zamestnávateľské zväzy, ale aj svojich koaličných partnerov. Je to síce dobrá zámienka na zdôvodnenie neúspechu, nie však ospravedlnenie pre predčasné opúšťanie pôvodných pozícií, ako to signalizujú posledné dni. V tomto prípade sa totiž Smer môže oprieť o princíp, o podstatu sociálnodemokratickej politiky, s ktorou by hegemón súčasnej vládnej koalície obchody robiť nemal. Presunutie rozhodnutia z marca na máj nahráva skôr odporcom novely, ponúka však aj priestor na lepšie zdôvodnenie jej nevyhnutnosti. Návrat do devätnásteho storočia Jedným z najdevastujúcejších dôsledkov uplynulej vlády pravice bola deformácia spoločenského vnímania základných hodnôt a nástrojov štátu, ako je solidarita, význam platenia daní a podobne. Mnohé predstavy, ktoré sa v civilizovaných krajinách považujú za šialené (ako je napríklad deň daňovej slobody) sa tu prezentovali ako mainstreamové. Posun vo vnímaní úlohy jednotlivých vrstiev spoločnosti zašiel tak ďaleko, že sa podnikatelia začali uprednostňovať ako tí, ktorí tvoria hodnoty, pričom nikomu ani len nezišlo na um odporučiť im, nech si teda vyskúšajú tvoriť hodnoty bez zamestnancov. V štandardnej demokratickej spoločnosti je podnikateľské a pracovné prostredie vyvážené, čo však rozhodne nie je náš prípad, preto sú významné zmeny v tejto oblasti viac ako nevyhnutné. Na prvom mieste tu treba postaviť úplne extrémne poňatú otázku pracovného času. Jeho súčasné vnímanie nás vracia do devätnásteho storočia, keď zamestnávatelia tiež zdôvodňovali vysoké zaťaženie pracovnej sily (šestnásťhodinové hrdlačenie bez nároku na voľný víkend, dovolenku či poistenie v chorobe a starobe) hrozbou prepúšťania a spomalenia hospodárskeho rastu. Osemhodinový pracovný čas bol preto historickým výdobytkom, ktorým práve ľavica humanizovala spoločnosť. A nerodil sa ľahko: od Chicaga cez Paríž až po Košúty pri ňom tiekla ľudská krv. Zamestnanci, ktorí žiadali zníženie, respektíve ohraničenie pracovného času, to nerobili preto, že by si nechceli zarobiť. Robili to preto, lebo chceli žiť dôstojne, lebo ako rovnoprávne ľudské bytosti odmietali byť redukovaní na pracovnú silu bez širšej kvality života. Práce je stále menej Hlavná otázka, ktorá sa najčastejšie objavuje v súvislosti s novelizáciou Zákonníka práce, je preto postavená úplne nesprávne a zámerne demagogicky. Lebo otázka by nemala byť položená tak, či môžem robiť dlhšie, ak si chcem zarobiť viac, ale prečo si nemôžem zarobiť viac, ak pracujem poctivo osem hodín denne. Toto by nemalo byť o tom, či nadčasy áno alebo nie, ale o tom, či mi ich nadštandardne zaplatia tak, ako sa platia extra služby – alebo či ma budú vydierať tým, že ak nechcem prísť o prácu, musím sa dať ponižovať a prijať svojvoľné potupujúce podmienky svojho zamestnávateľa. Najkrikľavejším príkladom tohto neudržateľného stavu je postavenie predavačiek v supermarketoch – novodobých otrokýň našej spoločnosti. Tieto ženy nemajú často voľné ani víkendy, ani sviatky a za mizerný peniaz hrdlačia až do vyčerpania. Tieto Vianoce boli niektoré supermarkety otvorené takmer nonstop. Nájdite mi jednu jedinú predavačku, ktorá by bola nadšená tým, že si takýmto spôsobom môže zarobiť, že nemá čas na svoje deti a na rozvíjanie svojich záujmov. Historický trend by nemal smerovať k predlžovaniu, ale k skracovaniu pracovného času. Existuje na to celý rad nielen mravných, ale aj politických, ekonomických a sociálnych dôvodov. Len zavádzanie nových technológií sa podpisuje pod znižovanie počtu pracovných miest. Ani súčasný ekonomický boom na Slovensku by nás nemal mýliť. Medzinárodná organizácia práce už dlhodobo vykazuje štatistiky, podľa ktorých sa z globálneho hľadiska počet pracovných miest od začiatku sedemdesiatych rokov nezvyšuje. Naopak, nezamestnanosť z roka na rok dosahuje nové rekordy. V súčasnosti je vo svete bez práce viac ako miliarda ľudí, viac ako tridsaťtri percent pracovných síl. U nás nezamestnanosť klesá, ale vo svetovom meradle je to fiktívny jav. Aj príchod Samsungu na Slovensko vytvoril oveľa menej pracovných miest, ako ich v dôsledku toho istého kroku zaniklo v Španielsku a Francúzsku. Politická hra na riešenie nezamestnanosti je len akési prelievanie čísiel, na ktoré vždy niekto doplatí. Ulrich Beck nazýva tento stav nadnárodným pirátstvom. Kým v Európe nezamestnanosť málokedy presiahne dvadsať percent, v iných častiach sveta je úplne bežné, ak má krajina tridsať, štyridsať alebo dokonca päťdesiat percent nezamestnaných a čoraz menšou raritou sú štáty s viac ako šesťdesiatpercentnou nezamestnanosťou. Logickou odpoveďou na tento stav je konštatovať, že práce vo svete je čoraz menej a treba sa o ňu podeliť – ak máme úprimný záujem riešiť narastajúcu globálnu nezamestnanosť. A rovnako logické je, že zamestnávatelia sa tomu budú brániť, lebo je oveľa pohodlnejšie znižovať náklady porušovaním dôstojného štandardu práce ako zvýšenou hospodárnosťou, lepšou technológiou, organizáciou a podobne. Slobodní, nie leniví Komplexné sociálne potreby človeka však nemožno zredukovať na zvyšovanie zárobku. Nádherne to na vlastnej skúsenosti opísal Albert Schweitzer. Vo svojich spomienkach vysvetľuje, prečo mali európski kolonizátori také obrovské problémy so zapojením afrických domorodcov do kapitalistického výrobného procesu. Nebolo to preto, že by boli leniví (ako znie tradičný rasistický predsudok), ale preto, že pracovali iba toľko, koľko si to vyžadovali okolnosti. Dieťa prírody môže byť iba príležitostným robotníkom. Afričania neboli leniví, ale slobodní. Európski kolonizátori sa rozčuľovali nad ich údajnou nezodpovednosťou, no v skutočnosti ich hnevalo najmä to, že ich nemali v rukách, že neboli odkázaní na zárobok. Schweitzer z toho usúdil, že existuje neprekonateľný konflikt medzi potrebami obchodu a potrebami slobodného človeka. Bohatstvo sa nedá ukoristiť, ak oň robotník nemá záujem. Zápas o novú podobu Zákonníka práce je klasickým politickým bojom, v ktorom padajú a budú padať nesmierne demagogické argumenty na oboch stranách. Preto aj jeho konečná podoba bude nepochybne oveľa miernejšia, ako by tomu nasvedčovala súčasná rétorika. O tom, že postavenie zamestnancov si vyžaduje zásadné zmeny, by však nemal pochybovať nikto, kto si ctí elementárnu dôstojnosť človeka. Autor je vysokoškolský učiteľ