V Dome smútku v Prešove bola dnes posledná rozlúčka s hercom Jozefom Stražanom. Uverejňujeme text, ktorý pani Marína poslala do Prešova; titulok Slovo.
Fotozdroj: djz.sk
Jožo sa radí po bok mojich chlapcov ako Mico Huba, Ďuso Pántik, Karol Machata či Elo Romančík, ktorí mali na to. Mali na to stvárniť a prežiť všetku škálu od romantikov, zaľúbencov, milencov, stratencov, zatratencov, opľúvačov, opľúvaných a oplanov až po komediantov. To nemá každý. Tomu sa vraví herectvo. Nikto z nich, nikto z nás, sme na to nemali nijaký puvoár vysokej školy. Stačilo len trošilinku cítiť a vcítiť sa. S menom Stražan sa spája aj moje prvé stretnutie s divadlom. Kočovným bábkovým divadlom. U nás doma v Čárech ako školáčkou. Asi osud. A potom, Jožo, taktiež od nás, ze západu, odišiel na východ pomôcť naplniť veľký sen Andreja Bagara – zdivadelniť Slovensko. Podarilo sa. Mal na to. Jožo sa radí po bok tých, o ktorých môj ďalší učiteľ Pepo Budský povedal: „Milujem hercov. Samozrejme, iba tých skutočných. Milujem ich preto, že sú veľkí luhári. Veľkým luhárom však môže byť len človek s obrovskou fantáziou, a aby mohol veľký luhár vôbec luhať, musí veriť aspoň v to, že jeho lož je pravda. A pravda je len to, v čo verím.“
Ja verím celý život. A rada. A tak nemám strach, keď budem tam hore v nebeskej konkurencii festivalu národov terigať tú našu slovenskú Thespidovu káru. Veď budem mať po boku luhára Joža Stražana.
Ilustračné foto
