Päť dní strávilo jedenásť zúfalých baníkov v podzemí magnezitovej bane Bankov. Svojrázny protest bol vyprovokovaný skutočnosťou, že títo ľudia už nemali čo stratiť. Banícke rodiny v tomto regióne nedostali už niekoľko mesiacov prostriedky na živobytie. Deň pred príchodom predsedu Národnej rady Slovenskej republiky z oficiálnej návštevy na Ukrajine sa predseda Odborového zväzu pracovníkov baní, geológie a naftového priemyslu Miroslav Gazdík vyjadril, že baníci už veria iba Jozefovi Migašovi. Iba on je podľa nich zárukou, že dostanú to, na čo majú zákonný nárok. Reakcia šéfa slovenského parlamentu bola skutočne pohotová. Jozef Migaš v piatok cestoval z Kyjeva priamo do bane. Sfáral medzi protestujúcich baníkov, medzi ktorými bola atmosféra krajne napätá. Podľa viacerých zdrojov nie každý politik bol medzi baníkmi vítaný a mohlo sa stať, že iný by utŕžil vari aj lopatou po hlave.
Horúčkovitou „kyvadlovou diplomaciou“ (rokovania s prezidentom VSŽ Gabrielom Eichlerom, predsedom predstavenstva VSŽ Ladislavom Drabikom a riaditeľkou košickej pobočky VÚB Katarínou Horňákovou) sa Jozefovi Migašovi podarilo zabezpečiť, aby baníkom ešte v ten večer doplatili dlhujúce mzdy. Problém spočíval najmä v hľadaní záruk, že peniaze uvoľnené z banky sa dostanú do rúk skutočne samotným baníkom a nezhabú ich napríklad exekútori. To znamená, že baníci veľmi dobre vedeli, v čom je pes zakopaný a nenechali sa nachytať na sľuby – chceli vidieť skutočné peniaze.
Výsledok niekoľkohodinovej angažovanosti predsedu parlamentu ukazuje, že imidž poctivého politika sa nebuduje len na prázdnych rečiach, ale predovšetkým na mravčej dennodennej práci v prospech obyčajného človeka. Súčasná vládna koalícia potrebuje viac takýchto migašovcov. Viac osobností, ktoré budú najmä v tomto zložitom a ťažkom období ľuďom nablízku. Aj keď je situácia zlá, aj keď peňazí nieto – dôležité je stáť pri ľuďoch. Unavení baníci, ktorí v podzemí riskovali život, si nevryjú do pamäti plamenné reči sľubujúce prosperitu kdesi v nejasnej budúcnosti, ale konkrétny čin človeka, ktorý sa nevyhýba tvrdým rokovaniam v podzemí a ktorý preukáže snahu pomôcť. Bol to jeden z mála nefalšovaných prejavov záujmu o problémy bežného občana, aký sa pospolitému ľudu dostáva od politikov čoraz menej. Škoda, že si to neuvedomujú novinári, škoda, že ich zaujíma viac škandalizovanie prezidentských kandidátov, kriminálne kauzy či iné „vznešené ktoré idú bežnému človeku akosi pomimo ucha. Ak nemá politika či žurnalistika slúžiť človeku, môže ísť rovno radšej dočerta a neznepríjemňovať život poctivých ľudí.
Migašov výkon v bani Bankov by mal byť modelovým príkladom pre správanie všetkých politikov, ktorí si myslia, že politiku stačí robiť cez masmédiá a ľudia sa dostanú na rad až pred voľbami. Trpezlivosť obyvateľstva nie je bezodná a nárast extrémizmu má svoje korene najmä v neadresnej a váhavej politike štandardných strán. Ak to vládni spojenci nepochopia, nezaslúžia si lepší osud, než ten, ktorý im potichučky pripravuje opozícia.
