Minulý týždeň sa miláčik rakúskych pravicových extrémistov Jörg Haider nechal počuť, že má veľa spoločného s politikou britského premiéra Tonyho Blaira. Downing Street reagoval iba ironickým úškľabkom. V každom prípade, porovnanie Haidera s Blairom nie je až také scestné, ako by sa to mohlo zdať na prvý pohľad. Veď labouristi sa pod Blairovým vedením zasadzujú za tvrdé imigračné pravidlá (rovnako ako Haider), snažia sa o obmedzenie pracovných povolení pre cudzincov (rovnako ako Haider) a sú skeptickí voči projektu euro (rovnako ako Haider). Navyše, vodca rakúskej pravice je pravdepodobne miernejší voči žiadateľom o azyl než Tony Blair. Takéto porovnanie poukazuje nielen na priepastný rozdiel, ktorý delí dnešných britských labouristov od kontinentálnej ľavice, ale aj na nový, pre analytikov nie veľmi pohodlný systém štruktúry politického spektra. V takomto prostredí totiž pojem „štandardný“ stráca zmysel, lebo štandardným sa často stáva práve to neštandardné. Skôr by sme mali hovoriť o tradičných politických prúdoch, ktoré sú na ústupe. Nebezpečenstvo, ktoré z takéhoto trendu vyplýva, je dnes ešte ťažko rozoznateľné. Faktom ostáva, že politika, ktorá sa prispôsobuje iba náladám voličstva, jeho momentálnym pocitom a potrebám, je sebadeštrukčná a v konečnom dôsledku ohrozuje aj samotný zmysel civilizácie. Ak sa masové vedomie stáva základom politického programu, nádej na zmenu sveta k lepšiemu sa nevyhnutne stráca. Ostane len politické divadlo, prázdne reči a zmyslom volieb sa stane rozhodovanie, či je krajší chlap Haider alebo Klima…
