Nie do šiestich dní (ako dúfala Madeleine Albrightová), nie do niekoľkých mesiacov (ako sa spoliehalo NATO), ale dokonca ani do roka sa nepodarilo obnoviť v Kosove to, čím sa na začiatku zdôvodňovala intervencia armád Severoatlantickej aliancie do Juhoslávie a to, na čo by dnes najradšej každý zabudol: „pokojné spolunažívanie Albáncov a Srbov v multietnickom Kosove“ (Bill Clinton, 24. marca 1999).
Rok po najväčšom vojenskom konflikte od konca studenej vojny začínajú aj Spojené štáty veľmi pomaly, neochotne, ale predsa len zreteľne pripúšťať, že „v Kosove nie je ani zďaleka všetko tak, ako má byť“ (hovorca americkej ministerky zahraničných vecí James Rubin) – inými slovami, že dôsledné vybombardovanie Juhoslávie nesplnilo svoj účel. Severoatlantická aliancia už ani zďaleka tak horlivo nevyzdvihuje svoj minuloročný zásah a pri jeho pôvodnej argumentačnej obhajobe zostávajú už iba fanatickí propagandisti.
Chaos a pašerácky raj V provincii vládne chaos, na dennom poriadku sú tu útoky na všetko nealbánske. Pred neutíchajúcim terorom ušlo až 300 000 Srbov, etnické čistky sú však namierené aj proti Rómom a Moslimom. Albánci zničili viac ako sedemdesiat pravoslávnych chrámov a kláštorov nevyčísliteľnej historickej hodnoty. Pripomíname, že toto všetko sa nedeje v čase vojny, ale v čase „mieru“. Navyše, medzinárodné agentúry zamerané na boj proti drogám varujú, že z Kosova sa stal pašerácky raj, keď táto provincia dodáva až 40 percent spotreby heroínu v Európe a severnej Amerike. Kosovská mafia predá v súčasnosti až päť ton heroínu mesačne a toto číslo neustále stúpa.
Aj svetové médiá konečne vytriezveli, keď po nekonečnom vojnovom bubnovaní obrátili pozornosť opäť k faktom a – čuduj sa svete – objavili Ameriku: BBC s trpkosťou konštatovala, že NATO sa nechalo naverbovať Kosovskej oslobodeneckej armáde (UCK) pre jej ciele, ktoré ani pri znásilnení mysle neboli humanitárne. To isté si musel uvedomiť pri svojej minulotýždňovej návšteve Kosova hovorca State Departmentu James Rubin, ktorý vyjadril znechutenie nad počínaním kosovskoalbánskych predákov, podporujúcich etnicky motivované násilie. Pritom ide o toho istého Jamesa Rubina, ktorý sa ešte počas minuloročných neúspešných rokovaní na zámku v Rambouillet označil za priateľa vodcu Kosovskej oslobodeneckej armády Hashima Thaciho. Otázka znie, či bol Washington naozaj taký naivný, aby si myslel, že keď legalizuje teroristickú organizáciu, jej vodcu navlečie do fraku a zdokonalí ho v angličtine, stane sa z UCK humanitárny spolok fungujúci na princípe Červeného kríža.
Legalizovanie terorizmu NATO hneď od začiatku vsadilo na zlých spojencov. Svojím postupom zo začiatku rozhnevalo aj srbskú opozíciu, s ktorou začal Washington komunikovať príliš neskoro: po zastavení náletov. Zatiaľ aliancia vyzbrojovala UCK a po svojom boku jej dovolila to, čo mala oficiálne zakázané: terorizovať civilné obyvateľstvo. Aj po skončení bombardovania aliancia vedome odmietala objektívny pohľad na skutočný stav v provincii, banalizovala výčiny príslušníkov UCK a z akéhosi proalbánskeho súcitu dovolila tejto teroristickej organizácii to, čo možno sama nikdy nechcela: aby ľudia okolo Hashima Thaciho ovládli provinciu. Dnes je jasné, že situácia sa Severoatlantickej aliancii vymkla z rúk: Kosovo smeruje k samostatnosti a vplyv tejto tendencie na stabilitu Balkánu sa dnes ešte nikto neodvažuje predvídať.
Šokujúce informácie priniesol minulý týždeň britský denník The Observer, ktorý získal tajnú správu OSN. V nej sa konštatuje, že OSN dnes vlastne financuje teroristov, čím sa poukazuje na Ochranný zbor Kosova (KPC), ktorý vznikol transformáciou UCK a ktorý založili práve Spojené národy. To isté KPC dnes vraždí a mučí nealbánske obyvateľstvo, nerešpektuje zákony a pritom má legitimitu policajných síl. Na druhej strane sa domnievam, že sme tu svedkami zámernej diskreditácie OSN.
NATO nepotrebuje OSN OSN nemala do Kosova nikdy chodiť. Keď už Severoatlantická aliancia hanebným a neospravedlniteľným spôsobom obišla výlučné právomoci svetovej organizácie a bez jej súhlasu zaútočila na Juhosláviu, Spojené národy nemali pristúpiť na to, aby napravovali škody páchané vojskami NATO. Spojené štáty sa už totiž niekoľko rokov usilujú dokázať, že OSN nezvláda svoju úlohu hlavného garanta svetovej bezpečnosti a že ju musí nahradiť NATO. Vráťme sa k momentu, keď začala Severoatlantická aliancia demonštrovať svoje dominantné postavenie v Európe. V skutočnosti sa začalo NATO vymaňovať zo svojho teritoriálneho ohraničenia vo chvíli, keď vo februári 1994 dala bosnianskym Srbom ultimátum. Pritom zlyhanie jednotiek OSN v Bosne sa interpretuje ako neschopnosť svetovej organizácie ako takej, akoby velitelia tejto operácie pochádzali odniekiaľ z Marsu. Analogický je príklad s blamážou OSN v Somálsku. Vojenskej intervencii velil Pentagon, no Bill Clinton vtedy vyhlásil, že Spojené štáty strácajú dôveru v OSN. To znelo priam komicky: akoby Spojené štáty strácali dôveru v samých seba. Je teda zásadným omylom domnievať sa, že Spojené štáty so svojím súčasným postavením nesú zodpovednosť len za operácie NATO, pričom sa tvária, že OSN je nejaká nezávislá organizácia s autonómnym velením. Spojené národy samé nikdy vo svojich dejinách nevelili žiadnej operácii – nedovolili im to, hoci Charta OSN takýto postup predpokladá.
Hrozba novej vojny OSN v Kosove sa teda dala navliecť do niečoho, čo si už mala (ale nechcela) vylízať Severoatlantická aliancia. Provincia trpí po celý čas od zastavenia bombardovania nedostatkom poriadkových síl a peňazí, pričom práve Bill Clinton vyhlásil, že NATO vyhralo vojnu a mier už musia vyhrať obyvatelia Kosova. Sľubovaná pomoc medzinárodného spoločenstva je stále iluzórna, a to sa ozývajú názory, že v provincii sa opäť schyľuje k vojne. Napokon, všetko nasvedčuje tomu, že albánski teroristi sa na ňu dôkladne pripravujú. Minulý týždeň sa definitívne vyvrátili tvrdenia Washingtonu, že UCK odovzdala svoje zbrane, keď vojaci KFOR objavili množstvo zbraní, munície a uniforiem patriace kosovskoalbánskym povstalcom. A televízna stanica CNN dostala priamo z Pentagonu informácie, že otázkou už nie je či, ale kedy dôjde k vojenskej konfrontácii medzi KFOR a albánskymi ozbrojencami. Aj generálny tajomník OSN už konečne nabral odvahu a jednoznačne vyhlásil, že provokácie v Kosove „sú jasne dielom albánskej strany“. V tejto súvislosti sa teda opätovne vynára otázka: Na čej strane to vlastne bojovalo NATO? Pomáhala UCK aliancii alebo aliancia UCK?
Rok od vypuknutia dramatických udalostí, ktoré otriasli dôverou v NATO, sa operácia Severoatlantickej aliancie v Kosove javí ako jednoznačné fiasko. Civilné obyvateľstvo trpí viac ako pred vojnou, etnické násilie sa stupňuje a „balkánsky mäsiar“ Slobodan Miloševič neotrasiteľne sedí naďalej v kresle juhoslovanského prezidenta. Kým srbskému režimu Severoatlantická aliancia nepriznala právo porátať sa s teroristickou organizáciou na svojom území, v prípade Čečenska generálny tajomník NATO George Robertson vyjadril „pochopenie“ pre správanie ruských jednotiek na severnom Kaukaze, hoci tam dochádza k neporovnateľne väčším masakrám.
Svetový neporiadok Paul Valery hovorieval, že náš svet ohrozujú dve katastrofy: poriadok a neporiadok. Globálny neporiadok, ktorý nastolili Spojené štáty, ohrozuje v prvom rade Američanov samých. Keď generálny tajomník OSN Kofi Annan prijal vo svojom newyorskom sídle pred dvoma týždňami prezidentského kandidáta Al Gora, vyvolalo to búrku nevôle republikánov a považovalo sa to za jasný signál, že Spojené národy preferujú terajšieho viceprezidenta USA. Annan však pripomenul, že republikáni nepožiadali o stretnutie, kým demokrati áno a zdôraznil: „Som si istý, nech už vyhrá súboj o Biely dom ktokoľvek, že USA budú potrebovať OSN práve tak, ako potrebuje OSN USA.“ Neviem, či vo Washingtone pochopili význam týchto slov, ale nám nezostáva nič iné, ako s nimi vrelo súhlasiť.
V článkoch na stránkach SLOVA sme po celý rok – pred konfliktom, počas neho i po ňom – upozorňovali, kam môže vzniknutá situácia viesť. Verte, vôbec nás neteší, že sme mali pravdu. Kosovo sa medzitým stalo viac-menej symbolom. Nie však iba symbolom hrôzy etnického násilia. Stalo sa aj symbolom straty morálnej zodpovednosti a mementom, že teritoriálnemu vojenskému paktu nemožno prenechať právomoc na objektívne posudzovanie medzinárodnej situácie a globálnej bezpečnosti. Najväčšou chybou riešenia kosovskej krízy je skutočnosť, že NATO rozbilo ťažkopádny, nevyhovujúci, ale predsa len ako-tak fungujúci svetový poriadok, no nevytvorilo nový. Kosovo nevyprovokovalo diskusie o novom svetovom poriadku, neobjavili sa žiadne alternatívne koncepcie. Dnes je už jasné, že Kosovo nebude globálnym modelom riešenia kríz, že to bola účelová záležitosť nerešpektujúca akékoľvek medzinárodné normy. A tak vstupujeme do 21. storočia ešte neistejší, ako do storočia predchádzajúceho…
