Len necelých desať dní po skončení úspešného festivalu Bratislavské hudobné slávnosti spoločnosť Gesamtkunstwerk v sieni Slovenskej filharmónie uviedla prvý zo štyroch abonentných koncertov svojej sezóny. Ako je už tradíciou, jeden z nich sa bude konať vo viedenskom Musikvereine, ďalšie v Bratislave. Prvý koncert bol v prvej časti dramaturgicky orientovaný na diela salzburského rodáka Wolfganga Amadea Mozarta, ktorého skladby absentovali na spomínanom bratislavskom festivale a v časti druhej na najpopulárnejšie Dvořákovo symfonické dielo – Deviatu symfóniu e mol známu pod názvom „Z nového sveta“. Gesamtkunstwerk, ktorý svojou činnosťou významne obohacuje koncertnú ponuku pre Bratislavčanov (popri Slovenskej filharmónii, Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu a koncertoch agentúry Kapos), angažuje pre svoje bratislavské koncerty významných zahraničných umelcov. Tentoraz to bol Symfonický orchester Hesenského rozhlasu s jeho doterajším dirigentom Andrésom Orozcom Estradom (pôvodom z Kolumbie, no žijúcom vo Viedni) a ešte pomerne mladý, no už renomovaný poľský klavirista Rafal Blechacz, víťaz medzinárodných klavírnych súťaží.
Na úvod odznela známa predohra k Mozartovej opere Figarova svadba, v ktorej pri razantnom tempe dirigenta orchester potvrdil, že mu je Mozartova hudba blízka. Aj keď ide o notoricky známu skladbu, orchester ju zahral a diváci si vypočuli s pôžitkom. Už tu dirigent naznačil, že preferuje sýtu zvukovosť a skôr rýchle tempá. V Mozartovom klavírnom koncerte A dur sa potom zaskvel poľský klavirista obdarený brilantnou technikou a s rešpektovaním hravej podoby klavírneho partu. Orchester v tomto čísle programu sa nevyhol (v dychovej sekcii) niekoľkým zaváhaniam, no celkový dojem zostal pozitívny. Ak niekto očakával, že Dvořákova hudba bude pre orchester i dirigenta menej blízka, tak sa mýlil. Dirigent skladbu dirigoval s mimoriadnym zanietením, akoby chcel podčiarknuť, že skladateľove inšpirácie americkou (i českou) ľudovou hudbou posúvajú dielo naozaj k novým horizontom. Symfónia, v ktorej každá zo štyroch viet má osobitú ústrednú melódiu a kontrastnú dynamickú štruktúru (od pianissima po fortissimo), vyznela mimoriadne presvedčivo najmä vďaka peknému zvuku sláčikovej sekcie a vďaka schopnosti dirigenta viesť orchester k naplneniu vlastnej predstavy o ideálnej interpretácii. Dirigent s výrazným gestom žil s každým nástupom jednotlivých sekcií orchestra a dosiahol s ním monumentalitu i precítenosť zvukového dojmu.
* * *
Verdi si najmä v neskoršej tvorbe vedel vybrať námety pre svoje opery. Popri francúzskych a španielskych romantikoch (Hugo, Scribe, Gutiérez, Rivas) prešiel k velikánom Schillerovi (Lujza Miller podľa hry Úklady a láska, Zbojníci a Don Carlos) a Shakespearovi (Macbeth, Otello, Falstaff).
Foto: snd.sk
Don Carlos pojednáva o nešťastnej láske španielskeho infanta Carlosa k manželke svojho otca kráľa Filipa II. Alžbete z Valois. Druhú závažnú rovinu príbehu tvorí politická situácia na španielskom dvore, kde nad kráľom vládne inkvizícia a kde Carlosov priateľ markíz Posa sníva svoj sen o slobode pre ľudstvo. Formálne má opera podobu Veľkej opery, veď bola napísaná pre Paríž a až potom upravovaná pre talianske divadlá a preložená do taliančiny. Dnes sa väčšinou uprednostňuje verzia z roku 1884, v ktorej chýba úvodný obraz vo francúzskom Fontainebleau (u nás sme ho z troch doterajších uvedení videli len v inscenácii Jiřího Wasserbauera v roku 1956). V tejto verzii má dielo 7 obrazov. Skladateľ sa prezentuje v opere ako vyzretý majster prehlbujúci vokálnymi prostriedkami charaktery postáv (často popri áriách používajúc duetá resp. terceto a skvelé kvarteto). Verdi však takisto dokázal skomponovať diferencované orchestrálne úvody k jednotlivým dejstvám hudobne pôsobivo charakterizujúc prostredie kláštora, kráľovských záhrad, kráľovej pracovne, autodafé (upaľovanie kacírov) i väzenia. V širšej hudobnej verejnosti je však jediným známym hudobným číslom diela ária Filipa (Ella giammai m´amo) a možno aj ária intrigánskej princeznej Eboli (Ó don fatale).
Diego de Brea už režíroval v opere SND (dosť rozporuplne) Gounodovu operu Romeo a Júlia. Niektoré postupy zo spomínanej inscenácie si teraz (premiéra 19. 10.) zopakoval. Predovšetkým ju (v spolupráci s Jaroslavom Válkom) umiestnil do veľkého prázdneho priestoru, ktorú v pozadí ohraničovalo veľké schodisko. V priestore vyžadoval od spevákov minimalizovaný pohyb zredukovaný na úsporné gestá, čo je v niektorých dramatických situáciách ťažko dodržať. Chvíľami sa zdalo, akoby sa inšpiroval bayreuthským rukopisom Wielanda Wagnera. Atmosféru sa snažil budovať pôsobivým osvetlením a až nadbytočným použitím dymu, ale aj ilustratívnym premietaním obrazov antických sôch a renesančných až secesných malieb na vrchnú časť zadného horizontu. Len niekedy sa dala identifikovať ich súvislosť s tým, čo sa dialo v popredí javiska. Oživením bolo zopár neokukaných nápadov, napríklad objavenie sa kráľa a Alžbety v prvom obraze, alebo upaľovanie kacírov priamo na scéne. Kostýmy navrhnuté Blagojom Mičevskim mali historickú patinu. Vo výslednom dojme inscenácia pôsobila dosť monumentálne, no pomerne chladne.
Martin Leginus ako dirigent inscenácie sa rozhodol otvoriť viaceré škrty a tak predstavenie trvá (s prestávkami) takmer štyri hodiny. Pre toho, kto má rád Verdiho, to však nie je nijaký problém. Orchestrálna partitúra je dôsledne tlmočená do najmenších detailov, výborne vyznievajú jednotlivé introdukcie k obrazom, zvuk orchestra sa pohybuje v neobyčajne širokej dynamickej amplitúde, skôr v rýchlych tempách a je rovnako emotívne ako racionálne zvládnutý. Pavol Procházka dobre pripravil zborové výjavy, ktoré v diele hrajú pomerne významnú úlohu. Ak hudobné naštudovanie nemožno hodnotiť v superlatívoch, ide to na vrub speváckeho naštudovanie. Výkony jednotlivých spevákov v šiestich (resp. ôsmich) úlohách sú pomerne kvalitné a výkonnostne dosť vyrovnané, takže na prvý pohľad vokálna zostava nemá vyslovene slabé miesta. Ale nemá ani miesta (vyjadrujeme sa o prvej premiére), na ktoré by sme ešte dlho spomínali. V menšej úlohe Veľkého inkvizítora sa výborne niesol dramatický bas Jozefa Benciho, Gustáv Beláček v dvojúlohe (mních a Carlos V.) tiež spieval mimoriadne spoľahlivo a hlas mladej Adriany Banásovej (Tebaldo) sa lepšie niesol v duete s princeznou Eboli než ako anjelský hlas spoza scény v nasledujúcom obraze. Pokiaľ ide o veľké úlohy, relatívne dobre ju zvládol predstaviteľ titulnej úlohy Tomáš Juhás, ktorého mäkký tón v nižších polohách a stredoch korešpondoval so slabosťou interpretovanej postavy. Medzi jeho hlasom v stredoch a vo výškach je však málo estetická priepasť, ktorá uberá tak na viazanosti spevu ako na celkovom dojme. Daniel Čapkovič ako markíz Posa sa opäť blížil k predstave verdiovského barytóna, k dosiahnutiu ktorej mu však ešte stále čosi chýba. Ocenili sme predovšetkým farebnosť tónu a príkladnú kantilénu, menej výrazovú neutrálnosť. Medzinárodná hviezda Štefan Kocán má pre úlohu Filipa II. predsa trocha príliš lyrický hlas. Zaujal pekným frázovaním, príkladne sošným herectvom a skôr legátovým spevom než vokálnym výrazom. Andrea Danková sa vrátila do premiérového predstavenia v SND po sedemnástich rokoch zahraničného pôsobenia. Výborne pôsobila vizuálne, spevácky striedala vydarené pasáže s problematickými (intonačne približné výšky). Monike Fabianovej vyšla lepšia druhá (dramatickejšia) ária než pohyblivejšia pieseň o maurskom závoji. Hlavným problémom nielen tejto inscenácie, ale čiastočne aj celosvetovo je, že pravých verdiovských hlasov je dnes ako šafranu. Bolo to cítiť aj v tomto relatívne úspešnom speváckom obsadení. Dá sa predpokladať, že aj to druhé (spomeňme aspoň mená Petra Mikuláša a Dalibora Jenisa) výkonnostne nezaostane za prvým.
