Na druhej základnej škole v Krupine sme mali dve veľké chodby. Na tej hornej bývali z času na čas rozličné besedy. Každý rok bola jednou z nich beseda s partizánmi. Dodnes mi na ne utkvela v hlave spomienka. Niektorí účastníci Povstania boli starými rodičmi mojich spolužiakov, a to dávalo celému podujatiu neopakovateľnú atmosféru. Vnuci partizánov boli vtedy akýmisi kráľmi v našom kolektíve.
Nevie, či sú aj dnes takéto besedy na školách samozrejmosťou. Ak nie, je to škoda. V každom prípade, keď sa stretávame my, mladí ľavičiari vždy v posledný augustový víkend na Jankovom vŕšku nad Uhrovcom, mám pocit, že mladí ľudia vedia o SNP. Povstanie je kdesi v nás. Sme naň hrdí. Na Jankovom vŕšku sa sám seba vždy pýtam, či majú takéto stretnutia zmysel. Aké miesto má SNP v našej dnešnej spoločnosti? Pri pohľade na niektorých kolegov – poslancov v parlamente sa pre mňa Povstanie stáva mementom, aby sme boli v strehu. Gardizmus akoby ostal hlboko v dušiach niektorých ľudí a tí tieto svoje choré myšlienky, túto hnilobu ľudstva, šíria ďalej. Mladá demokratická ľavica dáva už deväť rokov pozor na prejavy tejto hniloby, upozorňuje na ňu, zabraňuje jej šíreniu. Aj preto má Jankov vŕšok v mojom živote stále miesto. Aj preto ma mrzí, že sa tohto roku na ňom nebudem môcť zúčastniť vzhľadom na zahraničnú stáž. Dušou však budem kdesi v Uhrovci a pri povstaleckej vatre v rodnej Krupine.
Autor je poslanec Národnej rady SR
