V tomto roku si pripomíname dve okrúhle výročia spojené s menom spisovateľa Jána Juríčka, popredného predstaviteľa modernej slovenskej biografickej prózy. Dňa 29. januára uplynulo 95 rokov od jeho narodenia a 1. júna bude 25. výročie jeho úmrtia. Ján Juríček vo svojom literárnom diele programovo spracovával životné osudy významných osobností našich dejín, ako Ľudovít Štúr, Martin Kukučín, Svetozár Hurban Vajanský, napísal aj životopisnú prózu o ruskom spisovateľovi L. N. Tolstom, ale najväčšiu popularitu a uznanie mu priniesla kniha o košarišskom rodákovi Milanovi Rastislavovi Štefánikovi. Prečo sa doménou jeho literárnej tvorby stala práve životopisná próza a v čom videl jej prednosti sa Ján Juríček vyjadril krátko pred smrťou:
„Špecifický životopisnohistorický žáner sa stáva čitateľsky čoraz príťažlivejší. Keďže sa v ňom zobrazuje hrdinova jedinečnosť, neopakovateľná osobnosť a obdivuhodné umelecké, vedecké a politické dielo, čitateľ je zvedavý najmä na syntézu jeho osobnosti, ako sa prejavila v heroickom tvorivom zápase, i na jeho osobitý pohľad na úskalia života. Zaiste sa teší, keď môže nadobudnúť povznášajúci pocit, že mu autor – ten však musí stáť skromne v pozadí – umožní vcítiť sa do minulých čias a prežívať zaujímavé udalosti, ktoré sa naozaj prihodili. Pekne to povedal Belinskij: Pohľad na život slávneho človeka je nádherné predstavenie.“
Vpravo: M. R. Štefánik. Životopisný náčrt, Mladé letá, 1968, 1969
V strede: M. R. Štefánik, Mladé letá, 1990
Vľavo: Milan Rastislav Štefánik, Q111, 2006
Tu treba aj poznamenať, že budúci rok bude v znamení ďalšieho Juríčkovho výročia, pretože uplynie 50 rokov od vydania jeho najvýznamnejšej knihy M. R. Štefánik s podtitulom Životopisný náčrt. Bola to vtedy literárna premiéra vtedy už 46-ročného autora, ale možno konštatovať, že to bol debut, ako sa patrí, so všetkými pozitívami. Bolo priam symbolické, že po rokoch hany na Štefánikovu osobnosť sa chytil pera práve Ján Juríček, rodák z Brezovej pod Bradlom, mestečka len niekoľko kilometrov vzdialeného od Štefánikovho rodiska Košariská, aby jeho život a pôsobenie uviedol na správnu mieru. Veď obyvatelia podbradlianskeho kraja aj napriek neoficiálnym zákazom si stále, i v päťdesiatych rokoch, uchovávali neustále úctu k pamiatke Milana Rastislava Štefánika. Po dlhých rokoch hanobenia jednej z najväčších postáv našich dejín tu bol poctivo napísaný životopis, ktorý adekvátne odpovedal na v lepšom prípade mlčanie, alebo v horšom na pochybné pseudovedecké práce. Autor zhromaždil bohatý dokumentárny materiál, ktorý príťažlivo a prístupne spracoval. Kniha je jedinečným pohľadom na mnohorozmernú postavu Milana Rastislava Štefánika a podáva svedectvo o jeho rôznorodých aktivitách – ako vedca, vojaka a politika, ale aj ako človeka a neúnavného bojovníka za práva slovenského národa.
A aj keď kniha bola určená predovšetkým mladému čitateľovi, stala sa obľúbeným čítaním aj pre tých skôr narodených. A viac ako siahodlhé články, vysvetľovania a argumenty, prečo autor túto knihu vôbec napísal, zapôsobilo skromné jednoduché venovanie v úvode knihy: „Jane, mojej dcére, ktorá sa v škole nedozvedela, kto bol Milan Rastislav Štefánik.“ (Ešte treba dodať, že menovaná Jana, dcéra Jána Juríčka, je matka mladej prozaičky Zusky Kepplovej).
Veľký čitateľský úspech si vyžiadal rýchle ďalšie vydanie. Ale po krátkej chvíli slávy zažila kniha a spolu s ňou aj jej tvorca obdobie pádu. Pripravované tretie vydanie bolo zošrotované, predchádzajúce vydania stiahnuté z kníhkupeckých pultov a z knižníc, pretože publikácia bola v rozpore s vtedajším oficiálnym výkladom dejín. Až v roku 1990 sa kniha dožila slávneho návratu a jej autorovi priniesla satisfakciu aspoň na krátky čas života, ktorý mu zostával.
Ján Juríček mal ešte mnoho snov a plánov. Chcel napríklad napísať knihu o Štefanovi Osuskom, veľvyslancovi vo Francúzsku, tiež rodákovi z Brezovej pod Bradlom, zaujímala ho postava architekta Dušana Jurkoviča. Ale na druhej strane napísal knihu o Milanovi Hodžovi, na návrh Dr. Martina Kvetka, ktorý mu aj donášal materiály zo Spojených štátov. Knihu o Hodžovi napísal v poslednom roku života. Svoju literárnu tvorbu krátko pred smrťou zhodnotil týmito slovami:
„Pri všetkej svojej skromnosti som sa nazdával, že som jednako len svojimi knižkami literatúry faktu obracal stránky slovenských dejín s konkrétnymi osobnosťami v čase, keď učebnice boli zamerané na triedne hľadisko, keď sa na stredných školách história vyučovala takpovediac anonymne.“
Žiaľ, neľútostná smrť mu zabránila, aby sa dožil vydania nielen knihy o Milanovi Hodžovi, ale aj publikácie Martin Rázus – Básnik a politika. Mal aj ďalšie plány. Mrzelo ho, že sa mu nepodarilo dotiahnuť do konca vydanie Dejín svetovej literatúry očistených od nánosu ideológie. Kedysi sa vyznal, že je ešte veľa postáv našej minulosti, ktoré by si zaslúžili literárny portrét. Spomenul Jána Hollého, Juraja Fándlyho, Janka Kráľa a Jozefa Miloslava Hurbana.
Žiaľ, plány zostali len plánmi. Napriek tomu Ján Juríček siedmimi biografickými románmi, ale aj ako zostavovateľ monografie Brezová pod Bradlom, Malej encyklopédie svetových spisovateľov či Slovenského literárneho albumu zanechal výraznú stopu v slovenskej literatúre, najmä v oblasti literatúry faktu.
