Keď zomrie človek, priateľ, kolega, tisnú sa nám do mysle spomienky na neho, premietajú sa nám stretnutia či rozhovory s ním. Mne sa tak stalo, keď som sa dozvedel, že zomrel novinár, publicista a spisovateľ literatúry faktu Ján Čomaj.
Kedy som ho videl prvý raz? Nuž je tomu viac ako šesť desaťročí a spoznal som ho pri inej ako novinárskej činnosti. Konferoval vystúpenie akejsi estrádnej skupiny, ktorá prišla k nám do môjho rodiska na vystúpenie. Bol to vtipný konferancier, ktorý sa obecenstvu ospravedlňoval za to, že vystupuje len heligonista, hoci prišiel celý symfonický orchester, no ten sa nemohol dostaviť na javisko, lebo v šatni je taký mráz, že orchester zamrzol… V tom čase som bol študent a s Jánom Čomajom som sa stretol až o niekoľko rokov neskoršie, keď som bol žurnalista a on mal za sebou krutosti sedemdesiatych rokov, keď jemu aj ostatným redaktorom v denníku Smena vytrhla z rúk pero ideológia strany. Pretrhla jeho žurnalistický rozlet, ktorý prekvital na stránkach Smeny prejavujúci sa novými, dovtedy nezvyklými témami rozprávajúcimi pravdu o režime. Témy, ktoré boli do šesťdesiatych rokov minulého storočia postriekané pitralónom. V jeho reportážach však dostali vôňu všedného dňa všedných ľudí. Plne využil ako autor krátky politický odmäk tých časov. Čo ho stálo dvadsať rokov mlčania, jeho meno sa nesmelo objaviť v žiadnych novinách, nemohol pracovať v nijakej redakcii, nuž sa zamestnal vo vtedajšich Komunálnych službách (fotoslužba), ktorých náplňou bolo fotografovať svadby.
Možno mal plné právo rezignovať, no on sa nevzdal. Akoby dúfal či veril, že sa čas z nenormálu otočí do normálu. Stalo sa. Ukázalo sa, že mu v lepších časoch sily neubudlo, nestratila sa mu ani chuť do práce. Písal, veľa písal a vyšlo viacero kníh, ktoré iba zvýraznili, že je majstrom svojho remesla. Stal sa jedným z najvýznamnejších spisovateľov literatúry faktu. Tématický okruh jeho kníh je rôznorodý. Je autorom životopisných kníh o vynikajúcich slovenských výtvarných umelcoch, vynikajúcich hercoch. Napísal knihy esejí… V nich sa „obúval“ aj kriticky do aktuálnych tém, písal aj o „nežnej revolúcii“, o jej pôvodnom cieli a spoločensko-politickom dôsledku. V mnohom sa Ján Čomaj stáva kronikárom, často nezávislým pozorovateľom. Pero je (žiaľ, bolo) jeho osudom a životom.
Je laureátom viacerých ocenení (Ceny E. E. Kischa, Ceny Vojtecha Zamarovského…) Aj toho posledného ocenenia z januára roku 2020. Je to Cena Ladislava Mňačka, ktorú Klub spisovateľov literatúry faktu udeľoval prvýkrát. Stalo sa tak na priateľskej večeri, kde sa stretli hádam tí najstarší členovia klubu. Cenu si prevzal Slávo Kalný. Druhú cenu dostal Ján Čomaj. Neprevzal si ju osobne, ale telefonovali sme mu do nemocnice, kde ho čakala náročná operácia. Jej výsledok bol nejasný. Ján Čomaj telefonicky ďakoval za vyznamenanie a ľutoval, že nemôže byť s nami. Symbolicky sme si štrngli a netušili sme, že to bol posledný prípitok pred Jankovým odchodom z tohto sveta. O niekoľko dní zomrel. Česť Tvojej pamiatke. Ty si odišiel, no Tvoje dielo, knihy, myšlienky zostávajú s nami.
Foto: Štefan Cifra / literarnytyzdennik.sk
