Viacerých z nás zaujal článok významného amerického ekonóma J. E. Stiglitza Nová éra monopolov, na ktorý upozornilo Slovo. Tu celkom jasne ukazuje na dva základné prúdy kapitalistickej ekonomiky a tým aj deľby disponibilných príjmov. Dá sa z neho vydedukovať aj postupný prerod od prvého – klasickej liberálnej Smithovskej trhovej ekonomiky k druhému, súčasnej neoliberálnej kapitalistickej trhovej ekonomike (NKE). Východiskovým bodom prvej je sklon (v jej mechanizme zakódovaný) ku koncentrácii ziskov a bohatstva. A práve jeho koncentrácia rodí ten druhý. Ten na báze liberálnej ekonomiky vyprodukovanými veľkými rozdielmi bohatstva sa mení na novú éru monopolov, na koncentráciu ekonomickej sily. Toto bohatstvo ďalej stupňuje a upevňuje svoju trhovú-ekonomickú moc najmä rozširovaním ovládania celého systému firiem a trhov.
J.E.S. pripomína, že v druhom prúde (NKE) „strácajú príjmy akúkoľvek väzbu na spoločenskú prospešnosť (na užitočnosť) vyprodukovanej pridanej hodnoty“. Jeho nástrojom je oligopolizácia a pasívne prijímanie cien ostatnými (mimo oligopolov, ktoré ich určujú), slabšími hráčmi. Pritom aj druhý prúd sa ešte aj dnes, často neúprimne, prezentuje ako prvý t. j, .fungujúci konkurenčný boj, v ktorom hraničné výnosy sú úmerné prínosom spoločenskej užitočnosti. Práve toto zakrývanie podstaty druhého prúdu brzdí proces i záujem prijímania tvrdých regulačných (moc spútavajúcich) opatrení, adekvátnych veľkostí moci najsilnejších (trh deformujúcich) hráčov. V závere článku J. E. Stiglitz formuluje kľúčovú myšlienku: „Boj proti opevnenej moci (top manažerov oligopolov či monopolov) je v takomto prípade nielen zápasom o demokraciu (aj ekonomickú), ale aj o efektívnosť a (spravodlivo) delenú prosperitu“. (pozn. – zátvorky dodal autor)
Profesor Ivan Haluška je autorom knihy
Budúcnosť Globálnej ekonomiky.
Teória a prax humanistickej ekonomiky,
IRIS, 2011, 437 strán.
Ako vyplýva z podtitulky,
rozoberá v nej teóriu a prax
humanistickej ekonomiky.
To je mimoriadne vážny argument pre nutnosť prechodu od „ziskovej ekonomiky“ k ekonomike podielu na pridanej hodnote – na prosperite. S určitou nadsádzkou môžeme ziskovú ekonomiku a zvlášť jej zatiaľ najnehumánnejšiu formu – súčasnú NKE, teda novú mocenskú éru monopolov, označiť ako „vysávač príjmov“ väčšej časti pridanej hodnoty (t. j. ziskov a odpisov i časti nespravodlivo ukrátených miezd zamestnancov). Funguje ako vysávač od tých, ktorí platia ceny, od spotrebiteľov, ale aj malých, stredných i väčších podnikateľov a zamestnancov smerom k tým, ktorí ekonomiku (firmy i trhy) v čoraz väčšej miere z vrcholov mocenskej pyramídy ovládajú.
„Príjmový vysávač“ v čisto liberálnej ekonomike sa uspokojil s rastúcim hraničným produktom, kde kapitalista odmenu dostal za to, že zo svojich príjmov sporí (investuje) do produkčných prostriedkov namiesto do nejakej bezuzdnej spotreby. Pritom aj pod tlakom politicky rozdeleného sveta sa snažil, aby sa tempá rastu ziskov a tempá rastu príjmov zamestnancov veľmi nelíšili. Aby nepokojnosť zamestnancov nevyústila do politickej zmeny. „Vysávač“ NKE aj vďaka novej globálne politickej situácii deväťdesiatych rokov vysáva všetko, čo sa dá na globálnych trhoch ovládať, „aj na trhu práce uplatňovaním určitej právomoci“ „a aj za pomoci „vykorisťovania na základe asymetrie informácii“ (v úvodzovkách je citovaný J.E.S.)
Možno si postaviť otázku, aký boj je reálny? Je logické, že na akýkoľvek ostrý čelný stret zatiaľ neexistuje reálna protisila. Preto zdá sa, že jedinou cestou, podobne ako v boji s inými antidemokratickými silami, je postupná demokratizácia, demokratizácia mechanizmu ekonomiky a jeho humanizácia. To je už ale zrod novej humanistickej ekonomiky.
Už v minulom článku sme pripomenuli, že jej hlavným začiatočným krokom je namiesto o zisk sa viac starať o pridanú hodnotu a jej príslušný podiel. To je možné začať už v dnes platnom mechanizme kolektívnych zmlúv, v ktorých vlastníci firmy (vlastníci PP) a zamestnanci uzatvárajú dohodu o budúcom, spravidla zväčšenom objeme miezd. Teda fakticky dojednávajú podiel miezd na firmou vyprodukovanej budúcej pridanej hodnoty Treba len takto dohodnutý podiel na PH vyjadriť percentom a v kolektívnej zmluve ho uviesť. Nič viac. Takto vznikne transparentná zainteresovanosť zamestnancov v procese uplatňovania kolektívnej zmluvy, nielen na dohodnutom objeme miezd, ale aj na spoločnom objektívnom záujme vlastníkov i zamestnancov, aby firma dosiahla väčšiu PH, ako sa predpokladalo pri podpise kolektívnej zmluvy. Keď sa väčšia PH dosiahne potom ako vlastníci tak aj zamestnanci získajú bonus (rovný percentu zvýšenia PH) k svojim pôvodne plánovaným príjmom.
Tento, aj zamestnancami vzájomne podporovaný záujem vlastníkov firmy (vlastníkov produkčných prostriedkov – PP) objektívne vedie k tomu, aby sa dosiahnutá pridaná hodnota vyhodnocovala (a delila) v každej relatívne a územne samostatnej, účtovne uzavretej jednotke. Tým sa začne oslabovať autokratická moc tých, ktorí stoja na samom vrchole pyramíd ovládania produkcie, trhov i financií., t. j. supervlastníkov, a supermocných „ovládateľov“.
To sú dva prvé kroky zrodu novej ekonomiky, ktoré aj v súčasnom politickom a ekonomickom systéme je reálne demokraticky presadiť Dokonca sa ukazuje, že takéto malé formálne doplnenia kolektívnych zmlúv by sa mali ľahšie dosiahnuť, ako to, aby „príjmový vysávač“, ktorého vysávaná matéria – peniaze sa koncentrujú v samom vrchole pyramídy, prerozdeľoval ich rastúcu časť smerom k nižším a najnižším stupňom uvedenej pyramídy – k menším podnikateľom ale najmä zamestnancom a ich rodinám. V novej ekonomike sa takto „vysávač príjmov“ a boj o ich nútené prerozdeľovanie na vrchole pyramídy, začne meniť na ich čoraz spravodlivejšiu deľbu už v procese tvorby príjmov, teda tam, kde sa pridaná hodnota a z nej realizované príjmy vytvárajú.
Ďalšie články: IVAN HALUŠKA
