Rokovania SDĽ so Stranou občianskeho porozumenia, Sociálnodemokratickou stranou Slovenska a Stranou zelených na Slovensku pre mnohých vyzneli ako negociácie o fúzii ľavicových strán, hoci táto otázka nebola prioritnou. V jednej chvíli dokonca aj podpredseda SDĽ Ľubomír Andrassy podľahol eufórii z možnosti vytvorenia silného ľavicového bloku, no šéf socialistov Jozef Migaš tieto vízie vzápätí prudko schladil. Migaš sa netají tým, že je mu bližšia perspektíva integrácie voličov ako strán, hoci pochybujeme, či je táto predstava z dlhodobého hľadiska reálna.
V každom prípade na minulotýždňových rokovaniach sa viac ako o zjednocovaní ľavice hovorilo o problémoch vo vnútri vládnej koalície. Tlaky zo strany pravicovej časti mocenského zoskupenia sú totiž také silné, že ľavicové subjekty pociťujú potrebu vzájomne koordinovať svoje kroky. A to aj napriek tomu, že ešte donedávna medzi nimi panovala neskrývaná rivalita až nevraživosť: SDSS inklinovala viac k SDK ako k SDĽ a SOP spolupracovala viac s SMK ako s ľavicovými demokratmi. Politická realita ich však núti prehodnotiť doterajšiu stratégiu. Už len preto, že najmä ľudia z bývalého VPN sa správajú ako večne nenapraviteľní diletanti. Pravicové krídlo vládnej koalície tvoria osobnosti, ktoré sa zrejme nikdy nepoučia zo svojich chýb, ktorí sú naučení zbierať moc z ulice, ktorí potrebujú držať v rukách všetko alebo nič, pre ktorých je demokracia ohrozená vo chvíli, keď sa ich názor stane menšinovým. Práve tento maximalizmus zrodil v roku 1991 (nie 1994) fenomén Mečiar, práve tento maximalizmus ho môže oživiť a práve tento maximalizmus bráni vo vytvorení štandardných politických pomerov na Slovensku.
Z tohto uhla pohľadu je zrejmé, že tohtoročné prezidentské voľby sa už stanú predobrazom budúcich parlamentných volieb, že v nich pôjde o ideologický súboj ľavice a pravice. Nie Michal Kováč, ale Magda Vášáryová bude predstavovať hlavný ťah pravicových voličov a v tomto zmysle voľba medzi Schusterom a Vášáryovou bude voľbou medzi ľavicou a pravicou. Aj preto SDĽ verejne a všetkými desiatimi podporila prezidentského kandidáta vládnej koalície Rudolfa Schustera, čomu sa SDK a SMK radšej vyhýbajú. Potom sa môže stať, že prezidentské voľby budú aj voľbou medzi menším a väčším zlom.
No nielen tieto skutočnosti vedú SDĽ k ofenzíve voči svojim sociálnodemokratickým spojencom. V posledných týždňoch sa totiž rozpútala zjavná diskreditačná kampaň voči Strane demokratickej ľavice, ktorá sa začala známym sporom o Slovenský pozemkový fond, pokračovala kauzami Ústredné daňové riaditeľstvo a spolupráca s ŠtB a momentálne kulminuje v problémoch okolo deblokácií. Primitívne útoky zodpovedajúce úrovni našej žurnalistickej obce sa budú zrejme naďalej znásobovať a treba ich považovať za predčasné prípravy na budúce voľby. Neviem, či si tvorcovia takýchto pamfletov uvedomujú, že pôsobia ako katalyzátor predčasných volieb.
Magvašiho priznanie sa k spolupráci s ŠtB v tomto prípade, zdá sa, nie je poľahčujúcou okolnosťou. Aj tu je zaujímavá otázka, prečo to na neho vytiahli až teraz, hoci o jeho kontaktoch s komunistickou tajnou políciou sa všeobecne vedelo už dávno a samotný Magvaši to nijako neskrýval. Ostatne, máme signály, že stopy celej tejto hry nevedú k Ivanovi Lexovi, ale k Vladimírovi Palkovi a Igorovi Cibulovi, čím je pozadie a zámer tento kampane pomerne čitateľný. Absurdne však vyznieva najmä údajná Magvašiho „vina“, pretože je už najvyšší čas, aby niekto nahlas povedal, že hádzať všetkých eštebákov do jedného vreca je číry nezmysel. Predsa v rámci celej štruktúry existovala napríklad aj hospodárska rozviedka, ktorá chránila ekonomické záujmy štátu. Chceme aj týchto ľudí označiť za zločincov? A najmä vtedy, keď sa ich pokúšajú očierniť často tí najväčší udavači, ktorí si rýchlo stihli vybaviť negatívne lustračné osvedčenie?
Pravica sa jednoducho čoraz viac ukazuje z morálneho i politického aspektu ako nespoľahlivý koaličný partner. Bol najvyšší čas, aby na to ľavica zareagovala.
