Nepodmienený príjem pre každého! K čomu svet smeruje?
Barcelona
Od Libérie cez Tokio, indiánsky národ Irokézov až po starú Európu čoraz viac ľudí hovorí o základnom príjme vo všetkých jeho rozdielnych podobách. Ak mala globálna ekonomika a environmentálna kríza nejaký pozitívny efekt, mohol by spočívať v tom, že ľudia opäť začali bojovať. História nám už neraz ukázala, že ľudským právam najlepšie rozumejú práve tí, ktorí ich nemajú, t. j. najlepšie im rozumejú obyčajne najchudobnejší. V priebehu viac ako troch tisícročí boli tri základné princípy ľudských práv, sloboda, spravodlivosť a dôstojnosť, vpísané do hliny a do kamenných tabúľ, na pergamen a papier najmä vtedy, keď sa ich ľudia na celom svete dožadovali a bojovali za ne na uliciach, námestiach a iných bojiskách sveta, od vrchu Vezuv (Spartakus) až po lode otrokov. Nikto sa týmto princípom nemusí učiť, pretože všetci ľudia ich chápu ako svoje práva. V pojme „univerzálne ľudské práva“ je slovo „univerzálny“ nadbytočné, pretože už prídavné meno „ľudské“ znamená, že sa týka všetkých ľudí. Vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv (1948) sa výraz „deklarácia“ chápe skôr v jej geografickom rozsahu, t. j., že platí vo všetkých kútoch sveta, a nie vo význame vyhlásenia vzťahujúceho sa na všetkých ľudí. V každom prípade „univerzálne“ práva, ktoré deklarácia sľubovala, sa veľmi rýchlo rozpadli do jednotlivých „skupín“ nedodržaných sľubov. Deklarované univerzálne práva v konečnom dôsledku zostali mimo sociálnych a právnych inštitúcií bez akéhokoľvek mechanizmu ich garantovania, ako aj mimo aktivít politických predstaviteľov, ktorí ich mali postupne realizovať. Namiesto univerzálnych práv boli ľuďom poskytnuté pokrivené formy humanizmu a charity, hoci je jasné, že všeobecná povaha a podstata ľudského práva je teoreticky odlišná od akéhokoľvek privilégia daného skupine, triede alebo kaste. Dnes, spolu s nemorálnym prehlbovaním priepasti medzi bohatými a chudobnými, keď sa odhaduje, že v roku 2016 bude 1 % najbohatších vlastniť viac ako zvyšok sveta, je univerzálny princíp ľudských práv oveľa naliehavejší ako kedykoľvek predtým (https://www.oxfam.org/en/pressroom/pressreleases/2015-01-19/richest-1-will-own-more-all-rest-2016).
Základný príjem je jedným z praktických príkladov univerzálneho ľudského práva. Nie je to ekonomické opatrenie, ktoré by odstránilo biedu. Ide o príjem poskytovaný štátom každému členovi alebo registrovanému obyvateľovi spoločnosti bez ohľadu na to, v akom type rodiny žije, či si želá alebo neželá pracovať za mzdu, či je bohatý či chudobný, ako aj nezávisle od jeho ďalších zdrojov príjmu. Fakt, že každý dostáva základný príjem, neznamená, že každý na tom získava: bohatý na tom stráca. Otázka financovania základného príjmu je rovnako dôležitá ako aj jeho veľkosť. My dávame prednosť progresívnej daňovej reforme, ktorá prerozdelí bohatstvo od bohatých na ostatnú populáciu. Dnes je to presne naopak, bohatstvo postupuje od populácie do rúk malej skupiny ľudí. Garantovanie najzákladnejšieho práva pre všetkých, práva na hmotné zabezpečenie jeho života, by prinieslo rad výhod ako na to poukazujú viaceré štúdie. Realizácia daného práva by sa pozitívne prejavila napríklad nielen v pracovnej sfére, ale aj mimo nej. Naomi Kleinová vo svojej práci This Changes Everything (2014) upozorňuje na významné klimatické zmeny v súčasnosti, ktoré sú dôsledkom komplexu príčin. Budúcnosť našej planéty je formovaná príčinami pochádzajúcimi z pôsobenia vedy, politiky, geopolitiky, ekonómie „hlúpeho rastu“ a „hlúpeho zisku“ kapitalizmu, z ekonomickej politiky opierajúcej sa o vývoz domácich surovín a zdrojov. Budúcnosť planéty je však ovplyvňovaná aj prežívajúcimi prvkami patriarchátu, ako aj prvkami psychológie a etiky. Autorka robí záver, že tu je naliehavá potreba zmeny spôsobu ohodnocovania ľudskej práce. Mali by sme začať hodnotiť aj prácu, ktorú teraz nijako nehodnotíme (VM – napríklad opatrovateľskú prácu, domáce práce, materstvo a pod). V súvislosti so základným príjmom zdôrazňuje „že musí existovať silná sociálna sieť, pretože ak ľudia nemajú možnosti ako uchovať svoj život, tak ich to vedie k zlým rozhodnutiam“. Pre autorku Kleinovú, „univerzálny“ zmysel základného príjmu je v tom, že môže pomôcť transformovať spôsob, akým konáme a myslíme o našom celom (sociálnom a fyzickom) prostredí (http://www.truth-out.org/news/item/26369-naomi-klein-on-cause-of-climate-crisis-capitalism-is-stupid).
Po rokoch, kedy ideu základného príjmu podporovali len niekoľkí, sa dnes táto idea šíri celým svetom. V Španielsku – ktoré je pravdepodobne „miestom s najviac pokročilou diskusiou o základnom príjme na Zemi“ (http://www.eldiario.es/catalunya/Daniel-Raventos-Renta-Basica-Gobierno_0_353815650.html) – po piatich rokoch škrtov verejných výdavkov, zníženého dopytu, rekordnej nezamestnanosti, prekvitajúcej chudoby a rastúceho verejného dlhu, ktorý teraz dosahuje 100 % HDP a po 20 rokoch diskusie na univerzitách, rastúcich hnutí a rozvíjajúcich sa sociálnych sietí, nadobúda základný príjem podobu hlavného politického prúdu. Hoci nová taktika meniaceho sa ľavého krídla politickej strany Podemos (http://podemos.info/) dočasne odstúpila od svojho pôvodného návrhu základného príjmu a nahradila ho požiadavkou „plnej zamestnanosti“ (ktorá by pravdepodobne viac vyhovovala sociálne orientovaným štátom v štyridsiatych až šesťdesiatych rokoch minulého storočia), je mnoho členov strany oddaných základnému príjmu. Iné politické organizácie tiež navrhujú zaviesť základný príjem, napríklad Equo, Pirata a Bildu (ktoré tvoria koalíciu v Baskicku) a v Galícii je to Anova. Okrem týchto organizácií čoraz viac malých strán navrhuje projekty, ktoré síce nepresadzujú základný príjem v striktnom slova zmysle, ale majú k tomu blízko.
Množstvo časopisov zameraných na základný príjem (BIEN – Basic Income Earth Network http://www.basicincome.org/) dáva predstavu o rozšírenosti tejto idey vo svete ako aj o formách jej chápania. V Grécku, nová vládnuca strana Syriza deklarovala cieľ vytvoriť „tesnejší vzťah medzi príspevkom na penziu a príjmom … a realizovať cielenú pomoc zamestnaným medzi 50-tym a 65-tym rokom života, vrátane schémy garantovaného základného príjmu tak, aby sa eliminoval sociálny ako aj politický tlak na predčasný odchod do dôchodku, ktorý nadmerne zaťažuje penzijné fondy“ (http://www.businessinsider.com/the-greek-government-is-calling-for-basic-income-scheme-2015-2#ixzz3TYhiWqYd). Vo Fínsku, 65,5 % , t. j. 1 642 kandidátov (z celkového počtu asi 2 000 kandidátov) parlamentných volieb, ktoré sa uskutočnia 19. apríla 2015, verejne podporuje politiku základného príjmu. Cyprus prijal zákon, ktorý rodinám s nízkym príjmom garantuje minimálny príjem 480 € mesačne (http://eurofound.europa.eu/observatories/eurwork/articles/industrial-relations-law-and-regulation/cyprus-guaranteed-minimum-income). V roku 2013 hnutie voličov vo Švajčiarsku, ktoré požaduje zaviesť základný príjem vo výške 2 500 švajčiarskych frankov mesačne, získalo viac ako 100 000 podpisov na to, aby mohli vyvolať referendum k danej požiadavke (http://www.reuters.com/article/2013/10/04/us-swiss-pay-idUSBRE9930O620131004). Deväťdesiat percent maďarskej strany zelených Párbeszéd Magyarországért („Dialóg pre Maďarsko“) hlasovalo pre základný príjem, na ktorý by mali dostávať všetci obyvatelia. Deti by mali nárok na 80 € mesačne, dospelí na 160 € a mladé matky 240 €. Hranica chudoby v Maďarsku sa odhaduje na 200 € na dospelého človeka.
V Portugalsku, kde je základný príjem relatívne neznámy a zle chápaný, strana LIVRE začlenila základný príjem do návrhu politického programu pre jesenné voľby v tomto roku (http://www.basicincome.org/news/2015/02/portugal-portuguese-citizen-movements-and-political-party-join-together-to-contest-the-upcoming-elections-and-insert-basic-income-in-their-draft-political-program/). Podobne aj rýchlo rastúca strana Zelených Anglicka a Walesu si uvedomila, že nerovnosť a sociálna spravodlivosť patria k diskutovaným otázkam „zelených“ a oznámila, že základný príjem bude zahrnutý do jej manifestu.
Mimo Európy získal základný príjem podporu vo viacerých priemyselných krajinách vrátane USA, Kanady, Austrálie, Nového Zélandu a Japonska. Aljaška http://www.ippr.org/juncture/a-citizens-income-and-wealth-fund-for-the-uk-lessons-from-alaska) je výnimočný prípad, pretože už od roku 1982 má svoju vlastnú formu základného príjmu, nepodmienenú ročnú dividendu platenú na individuálnom základe všetkým ľuďom, ktorí na Aljaške žijú minimálne12 mesiacov (okrem tých, ktorí boli odsúdený za zločin v predchádzajúcom roku). Príjmy Stáleho fondu Aljašky (AFP) pochádzajú z obchodovania so štátnou ropou a zemným plynom (25 %), z licenčných poplatkov a iných platieb. Priebežné výplaty dividend sa opierajú o 5-ročný priemer príjmov fondu, ktorý nie je stále rovnaký, ale sa mení. Preto mala dividenda napríklad v roku 1984 výšku 331,29 $ a v roku 2008 výšku 3,269 $. Hoci základný príjem na Aljaške sa neopiera o daňovú reformu, jej pozitívne dôsledky sú nepopierateľné. Aljaška sa nachádza medzi štátmi s najnižšou mierou chudoby v USA a sociálne nerovnosti v nej patria k najmenším V roku 2009 vyplatené dividendy posilnili kúpnu silu Aljašky o 900 miliónov $, čo predstavuje ekvivalent 10 000 nových pracovných miest (http://www.thebigpush.net/uploads/2/2/6/8/22682672/basic_income_programs_and_pilots_february_3_2014.pdf).
Idea základného príjmu v podobe opatrení proti chudobe zapustila korene aj v krajinách, akými sú napríklad Brazília, Namíbia a Južná Afrika. Brazília je prvou krajinou sveta, ktorá prijala zákon (2003) požadujúci postupné zavedenie základného príjmu. V Južnej Afrike odbory, cirkvi a mnoho nevládnych organizácii volajú tiež po zavedení základného príjmu. V Namíbii, veľká koalícia pre základný príjem (na čele s radou cirkví, Celoštátnymi odbormi pracujúcich Namíbie, Fórom namíbijských nevládnych organizácií, Národnou radou mládeže a Organizáciou namíbijskej služby AIDS) uskutočnila dvojročný pilotný projekt (2007 – 2009) vo vidieckej oblasti Olivejro-Omitara, kde žijú ľudia s nízkym príjmom. V rámci pilotného projektu každý z 930 jeho účastníkov dostával mesačne 100 namíbijských dolárov (12,4 USD). Vyplácaná suma nebola veľká, ale výsledky boli prekvapujúce: počet podvyživených detí klesol zo 42 % na 10 %; miera predčasne ukončenej školskej dochádzky klesla zo 40 % temer na 0 %; počet drobných podnikateľov vzrástol v miere, v akej sa posilnila kúpyschopnosť obyvateľov a tá opäť formovala trh pre nové produkty. Napriek preukázaným dobrým výsledkom, namíbijská vláda odmieta zavedenie národného základného príjmu. V Mexiku City majú všetci dôchodcovia starší ako 68 rokov (asi 410 000) právo aj na výplatu sociálnych dividend. Autonómia a sloboda starších obyvateľov vzrástla. Získali viac rešpektu v domácom prostredí, na verejnosti sú viditeľnejší, ich sebavedomie sa pozdvihlo, zlepšila sa ich výživa a zdravie a znížila sociálna nerovnosť. V roku 2010 bol čiastočný základný príjem zavedený aj v Indii v rámci pilotného projektu podporovaného UNICEF a realizovaný odbormi zjednocujúcimi samostatne zarábajúce ženy (SEWA https://www.opendemocracy.net/openindia/stuart-weir/basic-income-transforming-lives-in-rural-india). V priebehu jedného roka 6 000 obyvateľov vidieckej oblasti Madhya Pradesh dostávalo nepodmienený príjem, ktorý predstavoval asi 24 $ mesačne pre priemernú rodinu. Výsledky projektu sa premietli v zlepšení výživy, zdravia, vzdelania, bývania, infraštruktúrou a ekonomickou aktivitou.
K ďalším iniciatívam (http://positivenews.org.uk/2015/economics_innovation/17181/money-nothing-utopian-ideal/), ktoré majú blízko k základnému príjmu, sú „programy peňazí zadarmo“. Ide o jednorazové platby bezdomovcom v Londýne, chudobným obyvateľom vidieka v západnej Keni a dievčatám a ženám v Malawi. Všetky programy potvrdili jasnú koreláciu medzi poskytovaním „peňazí zadarmo“ a nízkou mierou kriminality, znížením nerovnosti, menšou podvýživou, nižšou detskou úmrtnosťou a nižšou mierou tehotenstva u mladistvých. Znížila sa miera záškoláctva, zvýšil sa podiel tých, čo dokončili školskú dochádzku, dosiahol sa vyšší ekonomický rast a vyššia miera emancipácie. Existuje aj zaujímavý príklad Irokézov zo Severnej Karolíny (http://opinionator.blogs.nytimes.com/2014/01/18/what-happens-when-the-poor-receive-a-stipend/?_r=4), kde Východný zväz Irokézskeho národa vlastní kasíno. V roku 1996 kmeňová rada rozhodla o podiele komunity na bohatstve z hazardu a odhlasovala rovnomerné rozdelenie zisku z kasína pre približne 15 000 svojich členov. Výplaty na osobu postupne vzrástli z 500 $ na asi 10 000 $ ročne. Jane Costello, výskumná pracovníčka súkromnej Duke Univerzity, skúmala dôsledky výplat zo zisku na vzorke 1 420 irokézskych detí za posledných dvadsať rokov. Porovnávala život chudobných detí, ktoré dostávali peniaze s tými, ktoré nedostávali, a po niekoľkých rokoch zistila, že deti, ktorým boli vyplácané peniaze, boli v škole o jeden stupeň pred tými, ktorým peniaze neboli vyplácané. Okrem toho sa v skupine detí, ktoré dostávali peniaze, zlepšilo ich zdravie, problémy so správaním v danej skupine poklesli o 40 % a miera ich kriminality poklesla o 22 %.
Programy čiastočného základného príjmu a iniciatívy jednorazových výplat „peňazí zadarmo“ sú poučné, pretože ukazujú, že malé nepodmienené príjmy môžu vyvolať veľké zmeny v sociálnom a mentálnom zdraví ľudí. Ak jednorazová neuniverzálna platba môže mať také pozitívne efekty, aké dôsledky by malo zavedenie „skutočného základného príjmu“? Čo to však je základný príjem? V jeho vymedzení jestvuje určitá nejasnosť, prejavujúca sa v rôznych prístupoch a spôsoboch jeho definovania a rovnako neexistuje jednotný názor ani na jeho pomenovanie. Napríklad Španielsko v katalánskom zákone uvádza „zaručený príjem občana“, zatiaľ čo v iných autonómnych regiónoch sa používa výraz „pomoc v hmotnej núdzi“ alebo „garantovaný minimálny príjem“. Okrem toho sú to podmienené príspevky pre ľudí, ktorí sa dostávajú pod určitú hranicu príjmu. Podemos prišiel s jasne definovaným základným príjmom v dňoch svojho víťazstva v európskych voľbách, ale potom od neho odstúpil. Naproti tomu menšie strany, akými sú Bildu, Anova a Equo, majú v programe základný príjem blízky jeho definícii používanej španielskym Red Renta Basica (http://www.redrentabasica.org/). Táto definícia základného príjmu je v súlade s tou, ktorá bola prijatá v novembri 2007 na Všeobecnom fóre kultúry v Monterrey a obsiahnutá v rámci Všeobecnej deklarácie naliehavých ľudských práv (http://www.idhc.org/esp/1241_ddhe.asp). Základný príjem je vyjadrený ako ľudské právo v článku 1 (3):
„Právo na základný príjem alebo všeobecný občiansky príjem, ktorý garantuje každej ľudskej bytosti, nezávisle od veku, pohlavia, sexuálnej orientácie, rodinného stavu a stavu zamestnania, právo žiť v dôstojných materiálnych podmienkach. Za týmto účelom, pravidelná peňažná platba, zabezpečená daňovými reformami, štátnym rozpočtom a dostatočná pre uspokojenie jeho alebo jej základných potrieb, sa uznáva ako občianske právo každého člena – stáleho obyvateľa spoločnosti, bez ohľadu na iné, jeho alebo jej, zdroje možného príjmu.“
Namiesto obhajoby práva na zabezpečenie minimálnych potrieb v prípade chudoby alebo nejakej katastrofy, článok 1 (3) presadzuje základný príjem ako právo trvalej garancie pre každé indivíduum, aby bolo schopné „žiť v dôstojných materiálnych podmienkach“. Nikto by nemal byť chudobou vylúčený z angažovaného sociálneho života a využívania jeho alebo jej práv a povinností ako občana. Základný príjem sa tu chápe ako všeobecné právo, ktoré sa vzťahuje ako na bohatého, tak aj na chudobného, ktoré platí rovnako v rozvinutej ako aj rozvíjajúcej sa krajine.
Garantovaný základný príjem pre každého, ktorý by prevyšoval hranicu chudoby, by poskytol (teoreticky) omnoho pevnejšiu, nezávislejšiu základňu pre existenciu všetkých občanov sveta. Ekonomická nezávislosť podporovaná základným príjmom vyplácaným nie domácnostiam, ale jednotlivcom, sa stane druhom domácej „proti-váhy“, ktorá môže posilniť vyjednávaciu pozíciu žien, najmä tých, ktoré sú závislé na manželovi alebo na mužskej hlave rodiny. Nepodmienený príjem podporí aj tých, ktorí majú nižší zárobok, ľudí zamestnaných na čiastočný úväzok alebo s prerušovaným zamestnaním. Mnoho farmárov v chudobných krajinách a robotníkov v rozvíjajúcich sa krajinách dnes bojuje o prežitie. V kapitalistických ekonomikách je nezamestnanosť porovnateľná so stratou pôdy malých farmárov v poľnohospodárskych krajinách, pretože obe ekonomiky sa opierajú o súkromné vlastníctvo pôdy a iných výrobných prostriedkov. Tí, čo sú zbavení výrobných prostriedkov, musia predávať svoju prácu, obyčajne pod tlakom podmienok, aby prežili. Jedna zo základných čŕt fungovania dnešnej ekonomiky spočíva v sile kapitálu priviesť populáciu pracujúcich k poslušnosti. Nástrojom, prostredníctvom ktorého kapitál núti pracujúcich, aby sa mu podriadili, je nezamestnanosť veľkej časti práceschopnej populácie. Ak sa možnosť straty zamestnania javí ako veľmi pravdepodobná, potom sú pracujúci nútení prijať zhoršujúce sa podmienky od zamestnávateľov, ktorí majú v rukách bič nezamestnanosti. Ak by existovala situácia, ktorá by bola blízka plnej zamestnanosti, potom by moc zamestnávateľov zmizla. Základný príjem by predstavoval efektívny nástroj proti moci kapitálu podriaďovať si pracujúcich, pretože by ponúkal možnosť opustiť pracovný trh. Hoci sa to môže javiť na prvý pohľad paradoxné, ale mnoho odborov (s niektorými výnimkami) nepochopilo možnosti základného príjmu pre oslabenie moci kapitálu vo vzťahu k pracujúcim v časoch veľkej nezamestnanosti.
V chudobných krajinách, kde v ekonomickej sfére nevládne jednotný systém pre zamestnanie pracovnej sily, by základný príjem mohol podporiť alternatívny systém výroby a pritom by sa ochraňovali aj tradičné formy života. Napríklad, skupina malých farmárov by si mohla kúpiť traktor na zvýšenie produkcie potravín a nákladné auto na dopravu potravín na trh. Toto by mohlo podporiť produktívny systém komunity a posilniť aj jej rozvoj. Komunita by získala viac prostriedkov na realizáciu ich požiadavky na základnú infraštruktúru, napríklad zriadenie škôl, nemocníc, výstavbu ciest a mostov. Základný príjem by mohol mať pozitívny vplyv aj na prekonávanie post-konfliktných situácií v tom, že by umožnil návrat obyvateľov k formám komunity opierajúcej sa o tradičnú produkciu a tým ich opätovne zjednotil. Podobne by základný príjem mohol utlmiť zdroje násilia, ktoré v dramatickej forme pravidelne vznikajú v dôsledku narastania sociálnej nerovnosti najmä medzi nezakorenenými mladými ľuďmi, ktorí nemajú možnosť pracovať. Potravinová bezpečnosť je v chudobných krajinách životne dôležitá. Problém, akým je vhodná skladba stravy, by sa mal riešiť prednostne. Napríklad, aby ľudia z vnútrozemia mohli dodávať zeleninu na pobrežie a naopak, ryby dodávať do vnútrozemia. Už len toto opatrenie sa môže významne prejaviť na zdraví celej populácie. Ekonomický rozvoj je úspešnejší, ak sú prekonané vzťahy závislosti a podporuje sa výrobná iniciatíva ako u jednotlivcov, tak aj v skupinách. Je lepšie, ak sa ekonomické projekty vytvárajú a plánujú v spoločnosti, ktorá ich chce uplatniť. Projekty, ktoré sa vnášajú do spoločnosti zvonku, sú pre ňu často veľmi nevhodné.
Základný príjem nie je ťažké financovať, ako na to poukazuje dôkladná štúdia vypracovaná pre Katalánsko (http://www.degruyter.com/view/j/bis.2014.9.issue-1-2/bis-2014-0005/bis-2014-0005.xml?format=INT). Iná, nedávno uverejnená štúdia pre Španielske kráľovstvo ako celok, ktorá sa opiera o viac ako dva milióny daňových priznaní, ukázala, že základný príjem na hranici chudoby, t. j. 7 500 € ročne, by sa mohol financovať bez toho, aby boli dotknuté nejaké sociálne služby a navyše by sa ušetrilo mnoho peňazí na administratívnych nákladoch ako aj na menších sociálnych dávkach, ktoré by boli odstránené http://www.sinpermiso.info/textos/index.php?id=7535). Osoba, ktorá dostáva penziu 1 500 € mesačne, by dostala tú istú sumu (650 € ako základný príjem a 850 € ako penziu) ale osoba, ktorá teraz dostáva penziu 400 € by dostala 650 €, t. j. o 40% viac. Obe uvedené štúdie sa opierajú o systém redistribúcie príjmov z progresívneho zdanenia, v ktorom 20 % najbohatších by financovalo základný príjem, ktorý by však aj oni dostávali. Populácia s nižším príjmom, t. j. 70 % občanov by na tom získala: bol by presný opak dnešnej situácie. Zavedenie základného príjmu nie je ekonomickým ale politickým problémom.
Každá oblasť a krajina je rozdielna, ale financovanie by v zásade muselo obsahovať zmenu priorít v rozpočte, reformu daňového systému alebo zvýšenie DPH. Asi by bolo potrebné zavedenie dane na luxusné predmety, autá, alkohol, tabak alebo aj daň z finančných operácií. Uvedeným prerozdeľovaním by sa dosiahla podstatná redukcia nerovnosti v rozdeľovaní príjmov, väčšia jednoduchosť a vnútorná jednota daňového ako aj sociálneho systému. Základný príjem nie je všeliek, ktorý by odstránil všetky svetové sociálne a ekonomické problémy, ale poskytol by viac príležitostí ľuďom, aby participovali na produktívnych činnostiach, podporil by vo väčšej miere ich sociálnu začlenenosť, politickú a sociálnu participáciu, redukciu chudoby a problémov s ňou spojených. Nie je to izolovaná ekonomická politika, ale časť celkového projektu v oblasti politickej ekonómie zameraná na garantovanie a posilnenie materiálnej existencie celej populácie. Je to inštitucionálne garantovaná a súhrnná forma vlastníctva. Je to politika, ktorú je možné súčasne chápať aj ako druh odškodnenia za minulé a súčasné chyby, ktoré sa páchali na právach ľudí, pretože požaduje od privilegovaných občanov, aby prispeli na realizáciu práva každého na existenciu. Tu je súčasne politická prekážka pre základný príjem.
* * *
Daniel Raventós je učiteľom ekonomiky na Univerzite v Barcelone a autor práce Basic income: The Material Conditions of Freedom (Pluto Press, 2007.) http://www.plutobooks.com/display.asp?K=9780745326290&,%20http://www.plutobooks.com/display.asp?K=9780745326290&,%20http://www.plutobooks.com/display.asp?K=9780745326290&&osa=sync&os9sync=CPAEZ95X793917889M4MFH&os9iam=http%3A%2F%2Fwww.plutobooks.com%2Fdisplay.asp%3FK%3D9780745326290%26). Je členom redakčnej rady časopisu pre medzinárodnú politiku Sin Permiso (http://www.sinpermiso.info/).
Julie Warková je členkou redakčnej rady časopisu pre medzinárodnú politiku Sin Persimo. Jej najnovšou knihou je The Human Rights Manifesto (Zero Books, 2013) (http://www.zero-books.net/books/human-rights-manifesto).
Preložil Vladimír Manda
Zdroj: CounterPunch 20. – 22. 3. 2015
