Hviezda Duse

Časy, v ktorých popularita hercov nevychádzala z ohlasu ich filmových či televíznych rol (či nebodaj ich vystúpení v súťažiach a talkshow), ale len z ich divadelných kreácií, boli voči hercom v istom zmysle kruté. Ich umenie sa totiž pre nasledujúce generácie dochovalo len vo fotografiách a spomienkach súčasníkov, ktoré časom viac a viac blednú a odchádzajú do zabudnutia. Pravda, neraz na tom nie sú lepšie ani tí, ktorých kreácie sa zachovali vo filmovom či inom zápise. Veď dnešní mladí ľudia už pomaly nevedia ani to, kto boli napríklad naša Hana Meličková alebo svetová Marlene Dietrichová. Vedieť by to však mali aspoň tí, čo sa raz budú živiť hereckým remeslom a najvernejší priaznivci divadelného umenia. A predovšetkým oni by mali čo-to vedieť aj o Eleonore Duseovej. Posledná generácia divadelných hercov, ktorej bol určený nemilosrdný údel „prežiť“ len vo fotografiách a spomienkach súčasníkov, zrodila až dve veľké hviezdy mimoriadnej veľkosti – Francúzku Sarah Bernhardtovú a Talianku Eleonoru Duseovú. Druhá z nich sa narodila 3. októbra pred stopäťdesiatimi rokmi, takže v týchto dňoch by si celý divadelný svet (keby si tak ako treba ctil svoje tradície) mal uctiť okrúhle výročie jej narodenia. Svet uzrela v meste Vigevano južne od Milána. Je to mesto, ktorému dominuje zámok rodu Viscontiovcov (ktorého posledným potomkom bol aj slávny divadelný a filmový režisér Luchino Visconti). Jej ostatky ležia na cintoríne v malom, no umelcami zbožňovanom mestečku Asolo, (čo dokazujú pobyty staviteľa Palladia, poetky Browningovej či skladateľa Stravinského) neďaleko Trevisa. Miestni obdivovatelia tu dokonca po nej pomenovali aj divadlo sídliace v paláci patriacom kedysi cyperskej kráľovnej Caterine Cornaro. Introvertná, no nekonvenčná V porovnaní so svojou veľkou francúzskou konkurentkou bola Duseová typom menej extravagantným a viac introvertným, aj keď sa nevyhla viacerým manželstvám a citovým vzťahom tak s významnými mužmi svojej doby (akým bol napríklad Arrigo Boito, skladateľ a libretista posledných dvoch Verdiho opier či spisovateľ Gabriele D´Anunzio) ako aj (ako to bolo módne v rokoch vzmáhajúceho sa feminizmu a nastupujúcej sexuálnej revolúcie) ženami (baletka Isadora Duncanová, feministka Lina Polletti). Medzi obdivovateľov herečky tiež patrili Romain Rolland, Čechov, Shaw, Hofmanstahl, Rodin a Chaplin. Neobyčajný hlas Veľká herecká kariéra tejto umelkyne sa začala v osemdesiatych rokoch 19. storočia (v roku 1886 absolvovala triumfálnu cestu po Latinskej Amerike, o desaťročia neskôr po USA). Jej repertoár sa v mnohom prekrýval s repertoárom Bernhardtovej (Scribe, Ibsen, Shakespeare, Dumas ml., Sardou), no významným spôsobom ho rozšírila o úlohy z drám svojich veľkých krajanov – D´Anunzia (Francesca da Rimini, Loď, Mŕtve mesto) a Pirandella (Nahých odievať, Akou ma chceš mať, Život, ktorý som ti dala). Plodom viacročného vzťahu s dekadentistom D´Anunziom je na jednej strane spisovateľov román Oheň a na strane druhej 520 listov a 720 telegramov, ktoré herečka adresovala svojmu milencovi a ktoré, publikované v roku 2005, sa stali literárnou udalosťou. Charakteristickým znakom Duseovej herectva bol neobyčajne zvučný hlas, ktorého záhadu sa dnes odborníci pokúšajú interpretovať ako dôsledok akejsi vnútornej rezonancie vyvolanej prekonaním tuberkulózy. Škoda, že sa nezachoval v unikátnej nahrávke, ktorú v roku 1896 urobil Thomas Alva Edison pri jej recitácii v Bielom dome. Autor je publicista