Turecko robí všetko pre to, aby sa nedostalo do Európskej únie. Iba tak sa dá okomentovať rozhodnutie odvolacieho súdu v Ankare, ktorý potvrdil trest smrti pre vodcu ilegálnej Strany kurdských pracujúcich Abdullaha Öcalana dva týždne pred helsinským summitom EÚ. Tým summitom, od ktorého Turecko očakávalo priznanie štatútu „kandidátska krajina“. Na jednej strane sa Ankara vyhráža všemožnými protiopatreniami, ak k nej Európska únia nebude ústretovejšia, na strane druhej odmieta rešpektovať všetky normy, na ktorých toto integračné zoskupenie stojí. EÚ je predovšetkým o hodnotách. A práve to si Turci ešte neosvojili. Domnievame sa, že tvrdý postup Ankary v záležitostiach dodržiavania ľudských práv iba oživí a zintenzívni úvahy o tom, či Turecko patrí do Európy: svojím právnym poriadkom, hodnotovým systémom, mentalitou. Tu nejde o to, že si to želajú Spojené štáty. A nejde ani o turecký trh. Ak chceme udržať Európsku úniu na určitých civilizačných hodnotách, potom nám musí byť jasné, že do tohto okruhu nepatrí islam, budhizmus alebo džinizmus. Ak máme iné zámery, treba to jasne povedať a poďme (ja súhlasím) uvažovať o globálnej integrácii. Ale to je už iná káva, tu sú potrebné iné postupy. Inak iba infiltrujeme do európskej civilizácie cudzí prvok, ktorý nebude pôsobiť obohacujúco, ale deštrukčne. To nie je euronacionalizmus. To je zmysel pre čistotu hodnôt a morálnych systémov, to je snaha o udržanie kultúrnej rovnováhy a mravnej vyhranenosti ľudstva. Geografia sa nemôže stať meradlom civilizácie. Tak, ako som nikdy nepovažoval za európsku krajinu Čečensko, tak za ňu nepovažujem ani Turecko. A to napriek tomu, že si vysoko vážim kultúrne bohatstvo týchto krajín.
