Smrť veľkého slovenského básnika Milana Rúfusa opätovne otvorila mnohé boľačky a rany, ktoré Slovensko sprevádzajú nielen v ére jeho samostatnosti, ale vlastne celou históriou. Zdá sa, že otázky, čo to znamená byť Slovákom, čo je to národná hrdosť či aká je naša identita, majú zatiaľ len dve odpovede. Tou prvou je „hejslováctvo“ a druhou „kozmopolitné“ pozeranie cez prsty a odsúvanie otázky do dejín 19. storočia. Táto rubrika má byť úsilím hľadať odpoveď na uvedené otázky, ktorá by slovenské povedomie mohla posunúť ďalej, než len k odvekému sporu, či Slovensko je alebo nie je len čabajkou zabalenou v maďarskej trikolóre.
Človek by sa mal snažiť byť silný sebou, nie popieraním sily iných. Osočovanie kohokoľvek, zväčša hrubé a vulgárne, ak aj nie výrazmi, tak kontextom či tónom alebo posmeškovaním, totiž odhaľuje neveľmi vysoký cieľ – veľmi často je ním predovšetkým zastieranie vlastných nedostatkov. A poľahčujúcou okolnosťou v tomto prípade nie je ani fakt, že si takýmto spôsobom vybavujeme účty so svojimi protivníkmi, alebo dokonca s nepriateľmi. Ľudia okolo nás pritom zvyčajne beztak vedia, alebo aspoň cítia, že fakty, ktoré sa usilujeme poprieť či aspoň zľahčiť, nepodopierajú nás, ale ich – to znamená tých, ktorých sa snažíme zhodiť; a najradšej v ich neprítomnosti. Aby nehrozilo, že by sa nebodaj ubránili; kultivovane, bez kriku, bez povyšovania a povýšenectva, len argumentmi. Prípadne aj mlčky, výlučne výsledkami svojej práce.
Keby sme im sebaobranu či obhajobu umožnili, mohlo by naše úsilie vyniesť sa po ich chrbtoch vyššie, vyjsť nazmar. A tak tým, na ktorých útočíme, možnosť brániť sa a obhajovať uprieme. Lebo len my sme (vo svojich očiach) dôležití. Na nás sa prostredníctvom popierania autorít (podľa možnosti čo najuznávanejších alebo aspoň najznámejších) musia upierať všetky oči. My, a najmä my sa potrebujeme prezentovať prostredníctvom vážnosti, ktorú dosiahol ktosi iný.
Veď čo iné, ako sebaprezentácia a sebavynášanie do výšok, kam sa inak nedarí dostať, lebo chýba talent, sily, schopnosti či aspoň výdrž pracovať na sebe, je zhadzovanie tých, ktorí to aj bez šliapania po práci druhých dokázali?
Je nežičlivosť prejav pudu sebazáchovy? Alebo nízkosti, primitivizmu a nedostatku vzdelania?
Možno vulgárnosť vo vyjadrovaní, ale aj v spôsobe života pokladať za prejav slobody? Napríklad slobody slova?
Možno – v iných prípadoch povyšovania seba ponižovaním druhých – hrubé nadávky a osočovanie vychádzajúce z počítačových klávesníc niktošov poskrývaných za všelijaké „nicky“ (čiže anonymov), pokladať za odvahu?
Často bezmyšlienkovité a ešte častejšie účelové papagájovanie toho, čo vychádza z úst či pier alebo počítačov práve aktuálnych tiežmodiel, od ktorých závisí postavenie ich „obdivovateľov“, nie je nič nové. Anonymná „odvaha“ v skutočnosti neraz, keď príde na ozajstné lámanie chleba, len roztrasených zbabelcov, tiež nie.
Liečenie vlastnej malosti tým, že sa upneme na kohosi alebo čosi, čo pokladáme za záruku svojho dobrého bydla alebo aspoň prežitia, nie je typické len pre súčasnosť. Poznáme ho z nedávnej aj dávnejšej minulosti a vychádza zrejme z našej prirodzenosti. Živočíšne pudy, ktorými sme ako druh determinovaní, zvyčajne dokáže len minimálny počet predstaviteľov nášho druhu držať na uzde svojou kultivovanosťou. Povýšiť na piedestál vybudovaný podľa nami stanovených kritérií seba samých tiež svedčí skôr o našej živočíšnosti ako duchovnosti.
A my ľudia svojou niekoľkotisícročnou existenciou tiež potvrdzujeme predovšetkým a nadovšetko svoju živočíšnosť. Je nám vlastná a netreba sa pri nej toľko premáhať. Kultivovanosť a cizelovanie všetkého, čo by nás mohlo povýšiť naozaj, nie iba v intimite vlastnej samoľúbosti, si totiž vyžaduje tvrdú prácu na sebe a aj dosť veľkú dávku askézy. Schopnosť podriaďovať sa jej pravidlám a nárokom deň čo deň však väčšina menšine, ktorá to dokáže, málokedy odpúšťa.
Keď som pred rokmi robila rozhovor s výnimočnou atlétkou Jarmilou Kratochvílovou, legendárnou československou aj svetovou a doteraz neprekonanou rekordérkou v behu na 400 a 800 metrov a jej trénerom Miroslavom Kváčom, povedali mi okrem iného, že ľudia človeku odpustia hádam všetko, ale nikdy nie úspech. A paradoxne, neodpustia ani drinu, bez ktorej by toho úspechu nebolo. A uvažovali nad tým, či to vyplýva zo závisti, alebo zo zlosti na seba, na vlastnú neschopnosť či v horšom prípade lenivosť. Ale tak či onak, aj vtedy sme spolu dospeli k záveru, že kopať do tých, ktorí sa drine nevyhýbajú, ich povýši nanajvýš vo vlastných očiach. A s takými si škoda zahlcovať myšlienky.
Agresivita býva dosť často prejavom vnútornej ľudskej slabosti. Duchovnej slabosti. Vnútorne silný človek sa nepotrebuje utvrdzovať o svojej hodnote hádzaním špiny na druhých. Nepotrebuje dokazovať si svoju vážnosť vysmievaním. Nikoho. Silných ani slabých, múdrych ani hlúpych, vzdelaných ani nevzdelancov, živých ani mŕtvych. Pretože by bolo pod jeho dôstojnosť aby sa na vrchol cieľa, ktorý si vytýčil, dal vyniesť niekým druhým. Aj pre horolezca má cenu vrchol dosiahnutý vlastnými nohami.
Možno niekoho popudilo, že som v rubrike nazvanej Slovensko uviedla ako príklad ľudí s inou ako slovenskou národnosťou. Dovolila som si to jednak preto, lebo mi vyjadrenia ľudí, ktorí čosi dokázali, priniesol do tejto úvahy tok myšlienok, jednak preto, lebo ľudská malosť a nízkosť, ktorá inšpirovala vznik tejto rubriky, nie je slovenský, ale ľudský fenomén. A z času na čas nepochybne zalomcuje každým z nás. Aj tými, ktorých z hľadiska ľudských mierok pokladáme za duchovne najsilnejších. V takej chvíli potom ide o to, ako to lomcovanie kto ustojí. Ak sa usiluje, aby ho ustál so cťou, musí všeličo obetovať, všeličoho sa vzdať. Predovšetkým však nesmie siahať po ľahkých víťazstvách postavených na nohách niekoho iného.
Je nesmierne ťažké nepodľahnúť pokušeniu kopnúť si do mŕtveho protivníka, keď sa už dá. Keď už úder nemôže vrátiť, prípadne môže, ale to, aký význam má podľa neho kopajúci, dá najavo jeho ignorovaním. Nepodľahnúť nutkaniu kopať do neživých je rovnako ťažké, ako nepodľahnúť pokušeniu kopnúť si do živého, keď sme sami zahalení do plášťa anonymity či „nicku“. Odvaha byť samým sebou za každých okolností, nie je bežnou ozdobou každého z nás. Navyše sa ani tí, ktorým nechýba, nevyhnú občasným zlyhaniam. To, že je nám umožnené stavať svoju existenciu na nedostatkoch a malosti, a mať pritom úspech, obdivovateľov aj nasledovníkov však svedčí o tom, že v našej (len našej?) spoločnosti nielen nebolo, ale ani nie je všetko také čerstvé, aby sme to konzumovali bez rizika nákazy. Ak to napriek tomu robíme, možno sa už hniloba zmocnila aj nás.
