Uvažujem nad záhadnou zahnednutou pohľadnicou z 19. storočia. Klaun nad citátom zo Senecu: Je chyba veriť všetkému, však chyba tiež – neveriť ničomu! V pozadí postmoderne popraskaná omietka. Je pravá? Je to kulisa? Tak ako kostým klauna?… Čo je za ňou? Čo je za ním? – Zaujímavý je postoj klauna. Pravá noha en pointe. Je to Ona či On? Podľa mňa, nemotorný chlap. Ale asi profesionál. Do rodinného albumu sa nefotografujeme s maskou, za ktorou nás nik nespozná: Maska bola jeho pravá tvár. ––– Drahný čas uplynul, odkedy fotograf vyňal z čierneho nafukovacieho mecha exponovanú sklenú dosku. Klaun zaiste je dnes niekde, no – v urne. Ale čo bolo predtým? Aj vtedy Klaus a Klaun šli do veliké války?… Zaiste. Tých bolo!… Bellum omnium cotra omnes, tvrdí Hobbes, vojna všetkých proti všetkým je podstata ľudstva (Leviathan – 1651). Neokonzervatívna modlitbička pred spaním. Navyše, ako vraví Lomidrevo kamarátom 
s popáleným bruchom: Psota koho-toho aspoň raz za života pohľadať musí. Veď nechať si vriacu kašu z holého pupka jesť, žiadon špás. Preč s tým feudalizmom! Klasický (inak, vtedy vraj moderný) wilsonovsko-masarykovský liberalizmus však zlyhal na celej čiare. Európa, matička naša, 1918 – 1938: Hitler, Piłsudsky, Horthy, Mussolini, Franco, na východe Kemal Paša Atatürk – tatíčko Turkov, Stalin, Ahmed Zogu. A k tomu pár zdegenerovaných monarchií… Zverstvá… Čo sme mohli? Čo nemohli? Čo dnes chceme? Kam ideme? – Je to jasné a zreteľne čitateľné: Žijeme ďalšiu náhradku pozemského Spasenia – hobbesovský, dravý a neľútostný Trh. ––– Tŕžiť a trhať, ach, aké blízke veličiny! Nevidíme ich. Splývajú. Skrývajú sa za sny. Za masky snov. Za vizuál billboardov s pohyblivými obrázkami. Tie v obývačkách dnes už sú, z hľadiska zorných polí našich očí, rovnako veľké, ako tie pri diaľnici. Walter Benjamin (1892–1940) to všetko uhádol, sotva uvidel prvý hollywoodsky film: „Zomrela stará herakleitovská pravda, že ľudia majú v bdelom stave spoločný svet a v spánku každý mašíruje nazad do svojho vlastného.“ Sen daktorých neurotikov pokračuje aj po prebudení, bez možnosti z čista-jasna sa v tom vyznať. Oneirizmus je psychotické zadržiavanie sna aj po precitnutí zo spánku. „Túto herakleitovskú pravdu,“ pokračuje Benjamin, „vyvrátil film, ani nie tak zobrazením oneirického sveta, ako skôr kreáciami čerpanými z kolektívnych snov,“ (Umelecké dielo v čase jeho technickej reprodukovateľnosti, 1936). Jedným z takých kolektívnych snov bol socializmus s ľudskou tvárou. Nevydržal ani rok. – Pritom, ešte nemý, Charlie Chaplin už vedel, ako na to, ako skonštruovať správne fungujúcu fabriku na sny. Nikdy v živote, a nie som najmladší, nevidel som nikoho, kto by sa pošmykol na banánovej šupke. Pre kinematograf to bola šupa! ––– Banánová šupka a nemotorní, nekompetentní keystonskí policajti pritom len aditívne doplnili divadelné zauchá a kopance, ako ich objavila commedia dell’arte. A jednako, aký efekt! Vznikol však práve nahromadením nesúrodého imaginačného materiálu – s dôrazom na slovo nesúrodého. Tým vznikol stav, ktorý sa prehlbuje podnes: „namiesto priestoru, v ktorom sa človek orientuje vedome, otvoril sa priestor, do ktorého možno vstúpiť len nevedome“ (Benjamin, tamtiež). Úplná hostina pre propagandu. Populácie, uchvátené imagináciou, znovu obnažia svoje bruchá, aby korporátny Laktibrada mohol na nich hodovať a trachtovať či častovať sa úplne čímkoľvek. Jürgen Habermas tento sociálny proces, trvajúci po celé 20. storočie, a sotva dnes už dokončený, nazval veľmi výstižne „refeudalizácia verejnej sféry“ – inými slovami: Ovládnutie slobodnej verejnej diskusie médiami, takže sa vlastne slobodnou už iba fenomenologicky javí. ––– Snový motív s Laktibradom neuvádzam náhodne. Výskumami pre armádu USA počas II. svetovej vojny objavil Carl Hovland (1912–1961) psychologický zákon, ktorý spočíva v oneskorenom, posunutom (v čase odloženom) nástupe účinkov presviedčania. Nazval ho sleeper effect – teda „efekt spáča“, pričom tým spáčom je propagačné posolstvo, ktoré nezmení presvedčenie adresáta okamžite, ale až po určitom čase dozrievania. A to presne vtedy, keď adresát už zabudol na konkrétneho presvedčovateľa a/alebo jeho text, či vizuálne posolstvo, a začne ho – vyslovene oneiricky – vnímať ako svoj vlastný objav, vlastné poznanie, vlastnú istotu, vlastný postoj. Pritom presvedčenie je, z definície, kognitívna dispozícia subjektu (individuálneho, skupinového, etnického) k celkom určitému hodnoteniu situácií, osôb, historických okolností. S týmto propagandistickým nástrojom účinne pracovala slávna Goebbelsova režisérka dokumentárnych filmov Leni Riefenstahlová (Triumph des Willens a iné), ktoré Carl Hovland dobre poznal a študoval. ––– Neurofyziologický základ, na ktorom sleeper effect funguje, však objavil až v 70. rokoch 20. storočia ruský antropológ Boris Fedorovič Poršnev výskumom vzťahu štruktúry mozgu na jednej strane a artefaktov kultúr doby kamennej na strane druhej. Sleeper effect je v zásade masívna regresia – teda presunutie zabudnutého vnemu do nižších/starších vrstiev mozgovej kôry. Za prehistorický základ vytvárania jazykových reprezentácií (t.j. spojení slov/zvukov s konkrétnymi predstavami) považoval Poršnev fenomén diplastie (Poršnevov termín), teda také zobrazenie objektov, zvierat a ľudí (známych z Altamirskej jaskyne a iných podobných nálezísk), ktoré ešte v primárnom ľudskom chápaní na úrovni staršej doby kamennej nie sú všeobecnými znakmi (hieroglyfmi), ale zastupujúcimi entitami, doslova dvojníkmi (t.j. vývinovo ešte ani nie portrétmi či schémami) zobrazených objektov. Diplastie umožnovali dotýkať sa unikajúceho zvieraťa, aj jeho zachovanie nažive, keď už bolo zjedené. Preto „diplastia je z hľadiska fyziologických procesov emócia, z hľadiska logiky – absurdum“ (Poršnev: O začiatkoch ľudských dejín, Bratislava 1979). Je to impozantné prekonanie prirodzenej prírodnej interdikcie (ambivalentného, mnohoznačného kvázi zákazu). Totiž hlbokého, až sakrálneho zážitku paleolitického lovca, ktorý unikajúce zviera vnímal ako nedovolený objekt. O to intenzívnejšie, že po zjedení zviera opäť zmizlo. – Zároveň však schopnosť uloviť potravu hodnotila pazúriková spoločnosť, pochopiteľne, veľmi vysoko (dokonca české myslivec pochádza od týchto predstáv: zo staročeského „v loviech mysliv bięvše“ – teda v love dôvtipným byť). A čo dodnes trvajúca vzrušivosť, posvätnosť loveckých trofejí a s nimi spojených poľovníckych rituálov?… To všetko viedlo v ranej dobe kamennej k totemizácii zvierat; až neskôr potom – na vyššej úrovni jazykových schopností – k vytvoreniu pojmových, konceptuálnych predstáv o objektoch. Do tretice, aj sémanticky obsadených jednoduchých znakov. Jedine potom mohol nasledovať vývoj písma (nie náhodou v počiatkoch obrázkového, ikonického). ––– Významný slovenský historik umenia Milan Augustín v diele Ľudská tvár vo výtvarnom prejave doby kamennej (Bratislava 2015) píše: „V plošnom […] i v reliéfnom zobrazení ľudskej tváre […] dochádzalo zákonito aj k jej schematizácii. Tak vznikla na ideovom podklade rozvinutého kultu možnosť použitia symbolických znakov, respektíve možnosť pracovať a pôsobiť v symbolicko-indexovej rovine. Tak vznikla trojuholníková tvár ako základ neskoršieho magického trojuholníka.“ Index – to je náznak, asémantická veličina (ako na a/ stene Altamirskej jaskyne; b/ na pripojenom náleze prostými vrypmi zdobeného jantáru z bavorského náleziska Bernstorf).
Ono zabúdanie v rámci psycho-kultúrnych procesov efektu spáča je z psychologického hľadiska prestrojovaním prestrojeného. Dievčatkovským prezliekaním bábik – cudzích za svoje… Politické presvedčenie je záležitosť rovnako nesúrodá, ako Chaplinove dramaturgické vlepky do pouličnej renesančnej komédie. Ďalšia pastva pre propagandu. ––– Navyše, parížsky neurológ Joseph Babinski (1857–1932) vo svojej klinickej praxi (a vo wilsonovsko-masarykovskej dobe) zistil čosi ideologicky veľmi podstatné: Ono heterogénne, vrtkavé presvedčenie sa v uvedených symbolických vrstvách mozgu prekrýva s hysterickými javmi. Preto na označenie tohto typu hystérie vytvoril Babinski termín pitiatické ťažkosti (fr. troubles pithiatiques) – zo starogréckeho peithó (= presvedčenie; prehovorenie niekoho na niečo; poslušnosť). Treba si všimnúť všetky tri významové polohy pôvodného výrazu. Na ich základe je potom jasnejšie, ako reálne funguje presvedčenie (a presviedčanie spolu s ním). – Nie je to, ako popod výhľadok komôrky svojej milej – v nádeji na potešenie – s lutnou sa postaviť, Rómeo!… Bez onej erotickej chémie aj lutna je nanič. ––– Komentátorka The Finacial Times (4.2.2010) Emma Jacobs v rozhovore s Jonom Moultonom, jedným z najúspešnejších aktérov londýnskej burzy, na otázku „Ktoré tri ľudské vlastnosti sú na burze najcennejšie?“ dostala takúto odpoveď: „Odhodlanie, zvedavosť a ľahostajnosť.“ To tretie prekvapí každého, nie iba Emmu Jacobs. Moulton to vysvetlil jednou vetou: „Na ľahostajnosti je najzaujímavejšie, že vás nechá spať, keď ostatní nezažmúria oko.“ Poučné pre prostého občana-zamestnanca, ktorý o miliónoch ani nesníva: Ľahostajnosť vylučuje poslušnosť (peithó). Vylúčená poslušnosť dáva slobodu voľby bez hraníc. A teda i bez právnych a etických noriem a pravidiel. A to už nie je potrava pre propagandu. To je výbava ľudí, pre ktorých sme potravou my, populácie živého ľudského sveta. – Naozaj chceme skončiť s popáleným pupkom, ako sa zdá… Až potom, či aspoň potom, konečne precitneme?…
