Dve generácie ľudí sa naučili chápať Sviatok práce ako oslavu zamestnanosti. Mechanicky chodili do prvomájových sprievodov, mávali postavičkám na tribúnach, na ktorých sotva dovideli, nieto ich ešte poznali, a vcelku vnímali celú tú maškarádu ako vítaný deň voľna a príležitosť kúpiť si cigánsku pečienku.
Zmysel tohto sviatku nám však uniká aj dnes. Stal sa arénou politických deklarácií bez hlbšieho obsahu, ideologickým rituálom niektorých strán či odborových centrál. Už menej využívame tento vzácny čas na to, aby sme si uvedomili skutočnú hodnotu práce pre rozvoj ľudstva. Práca nie je iba zdroj kapitálu či anonymná sila potrebná na výrobu. Práca je predovšetkým základným rozmerom existencie človeka, je vyjadrením jeho potrieb, záujmov i hodnôt. Politické strany robia až príliš často jednu veľkú chybu: prácu posudzujú len ako výrobný prostriedok. Za každou prácou však treba hľadať predovšetkým človeka, jeho dôstojnosť. Práca je tu pre človeka, nie človek pre prácu. Má svoju etickú hodnotu, ktorá je priamo a bezprostredne spätá so skutočnosťou, že ten, kto ju vykonáva, je osobou, je vedomým a slobodným, čiže o sebe rozhodujúcim subjektom. Preto treba prácu posudzovať predovšetkým mierou dôstojnosti človeka, ktorého zamestnáva. Ak neberieme do úvahy tieto skutočnosti, zaobchádzame s človekom nie ako s pravým tvorcom, ale iba ako s výrobným nástrojom.
Možno sa teda čudovať, že vzniklo robotnícke hnutie ako reakcia na neslýchané vykorisťovanie v oblasti zárobkov, pracovných podmienok i sociálnej starostlivosti? Možno sa čudovať, že sa masa ľudí vzoprela proti bezbrehej degradácii človeka, voči devalvácii hodnoty práce? Dejiny zápasu za presadzovanie ľudských práv sa nekončia vznikom parlamentných demokracií. Aj pápež Ján Pavol II. v encyklike Laborem exercens priznal, že z morálneho hľadiska bol vznik socialistického a robotníckeho hnutia oprávnenou reakciou na celý systém nespravodlivosti a do neba volajúcej krivdy, ktorá opomínala najzákladnejšiu úctu k človeku.
Na prácu sa teda nemožno pozerať iba z ekonomického hľadiska. Ľudská práca je viac ako kapitál. Je mierou trvania vecí, výrazom ľudskej kultúry, formou pretvárania skutočnosti. Práca má významný rozmer spoločenský. Je základom formovania rodinného života a upevňovania vnútorného dobra a šťastia ľudských bytostí. Práca je kľúčom k hodnotovej orientácii človeka. Všetko, čo robia ľudia pre väčšiu spravodlivosť, má vyššiu hodnotu ako hospodársky či technický pokrok. Keď stratíme prácu, cítime sa ochudobnení nielen finančne, ale najmä duchovne. Pocit prázdnoty a zbytočnosti v nás takýmto spôsobom zvýrazňuje bytostnú závislosť na tejto najobyčajnejšej veci na svete. Toto všetko nám pripomína Prvý máj. Toto všetko sa v človeku zjavuje prácou.
