Hostia Klubu Nového slova – politológ Peter Dinuš a historik Peter Zelenák, moderoval Peter Juza
Zo zvukového záznamu spracovala Eva Blažeková
Čo máme rozumieť pod vyrovnávaním sa s minulosťou?
Peter Dinuš: Správne by to malo asi byť vyrovnávanie sa s komunistickou minulosťou. Kniha je o období československých dejín, v ktorom získala politickú hegemóniu KSČ. Čiže roky 1948 až 1989.
Vyrovnávanie, ktoré v československom verejnom priestore rezonuje od začiatku 90. rokov minulého storočia, sa prezentuje ako politická, morálna a právna nevyhnutnosť pre utváranie demokratickej spoločnosti. Pokiaľ sa nevyrovnáme s minulým systémom, nemôžeme žiť v slobode a v demokracii. Chápe sa to ako nepretržitý proces v kolektívnej pamäti národa. Tento proces sa odráža v politickej a ideologickej oblasti, kde sa minulý politický systém odsudzuje en bloc. Vyrovnávanie sa s minulosťou má teda charakter negácie, ideologicko-politického antikomunizmu. Takéto vnímanie vyrovnávania sa dostalo do verejného života, do vyhlásení politických strán, do historickej produkcie, do médií a predovšetkým do legislatívy.
V prvých dvoch kapitolách píšem o vyrovnávaní sa s minulosťou v domácej aj v zahraničnej legislatíve. Tento stav neskôr reflektujú aj ďalšie kapitoly.
Už v októbri 1991, mesiac po prijatí lustračného zákona, ktorý zakazoval určitým osobám výkon určitých funkcií, prijalo vtedajšie Federálne zhromaždenie ČSFR Zákon o dobe neslobody. Má len jeden – tri paragrafy. Hovorí, že KSČ porušovala svoje vlastné zákony a porušovala základné ľudské práva a slobody. Obdobie, v ktorom vládla, teda roky 1948 až 1989, predstavuje dobu neslobody. Bol to prvý nesmelý náznak tej podoby vyrovnávania sa s minulosťou, ktorú pestujeme doteraz.
Po rozdelení republiky český parlament prijal výraznejší antikomunistický zákon, Zákon o protiprávnosti komunistického režimu a o odpore proti nemu. V ňom sa hovorí, že obdobie vlády KSČ bolo zločinné, nelegitímne a zavrhnutiahodné. KSČ označuje podobne ako NSDAP za zločineckú organizáciu. Tento český zákon sa stal predlohou slovenského zákona z roku 1996, ktorý bol prijatý za Mečiarovej vlády. Volá sa Zákon o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému. V porovnaní s českou predlohou je miernejší, snaží sa na realitu reagovať vyrovnanejšie. Napríklad neuvádza, že obdobie vlády KSČ je zločinné, zavrhnutiahodné a nelegitímne, ale len odsúdeniahodné. Podobne nekonštatuje, že KSČ bola zločineckou organizáciou, ale hovorí o tom, že KSČ a KSS nezabránili svojim členom v páchaní zločinov, predovšetkým zločinov proti ľudskosti.
Ako sa mohla komunistická strana ocitnúť pred zrakom zákona po boku svojich úhlavných nepriateľov nacistov?
Foto 1
P. Dinuš: V polovici 90. rokov, keď boli prijímané tieto legislatívne akty, došlo k významovému posunu v zmysle, že skúmanie, vnímanie a hodnotenie takzvaného komunizmu nemôžeme odtŕhať od jeho druhého ja, ktorým sa chápe fašizmus. To znamená, že nemôžeme pochopiť komunizmus bez toho, aby sme ho nedali po bok nacizmu. Je to jedna zo základných téz teórie totalitarizmu, ktorá tvrdí, že medzi nacizmom a medzi komunizmom existuje analógia. Táto základná téza sa opäť dostala do legislatívy. Na Slovensku sa tak stalo v roku 2002, keď bol prijatý Zákon o pamäti národa. V Čechách v roku 2007, keď prijali Zákon o Ústave pre štúdium totalitných režimov. V jednom aj v druhom zákone sa tvrdí, že dobou neslobody nebol len komunizmus, ale aj obdobie nacizmu. V porovnaní so Zákonom o dobe neslobody z roku 1991 nie je táto doba vymedzená len rokmi 1948 – 1989, ale aj vojnovým obdobím.
Je medzi českým a slovenským zákonom nejaký rozdiel?
P. Dinuš: Zatiaľ čo slovenský zákon je kontinuálny, čo sa týka časového obdobia – od roku 1939 do roku 1989 – český je diskontinuitný. Rozlišuje dobu neslobody v rokoch 1938 do roku 1945 a potom od roku 1948 do roku 1989. To znamená, že český zákon považuje obdobie takzvanej ľudovej demokracie, vládu Národného frontu v rokoch 1945 – 1948, za demokratické. Na rozdiel od slovenského, ktorý za dobu neslobody považuje aj rok 1944 (obdobie Slovenského národného povstania), či rok 1945 – oslobodenie Československa.
Vyústením téz teórie totalitarizmu sú úvahy o protikomunistickom odboji, ktoré opäť našli legislatívny výraz. A to najprv na Slovensku v Zákone o protikomunistickom odboji z roku 2006. Tento rok prijala obdobný zákon aj ČR. Tieto zákony určujú, kto je protikomunistický odbojár. Zvyčajne obeť režimu alebo politický väzeň, ktorý získava štatút vojnového veterána.
Na slovenskom zákone je zaujímavé, že protikomunistický odboj sa začína 6. 10. 1944. Teda počas Slovenského národného povstania, ktoré sa končí 27. októbra! Ten termín je tam preto, lebo je to deň vstupu Červenej armády na územie Slovenska. V zmysle takéhoto výkladu potom k oslobodeniu Slovenska nemohlo dôjsť v roku 1945, ale až v roku 1989, po páde „druhej totality“. Na tento rozpor poukazoval aj Ústav politických vied SAV, konkrétne list Miroslava Pekníka prezidentovi Ivanovi Gašparovičovi.
Čo z tohto vzíde, ak vnímame historickú realitu cez kategórie dobra a zla?
Foto 2
P. Dinuš: Vnímame ju, ako hovorí Peter Weiss, v kategóriách ríše zla a ríše dobra, keď to zlo predstavuje zločinný totalitný režim, ktorý je zavrhnutiahodný, nelegitímny a zločinný, a tá ríša dobra je dnešný systém slobody a demokracie. Na bývalý režim sa pozerá len cez prizmu zločinu a represie. Je nepochybné, že hodnotiaci apriorizmus vedie k jednostrannému, zjednodušenému a schematickému pohľadu na dejinnú skutočnosť, ktorý blokuje pochopenie komunistickej vlády. Vidí a vníma ju staticky, metafyzicky, odtrhnuto od prirodzených príčin a súvislostí doby. Takáto podoba vyrovnávania sa s minulosť nemôže spĺňať cieľ, aby sa naša spoločnosť stala vďaka nemu demokratickejšia, zodpovednejšia, slobodnejšia a otvorenejšia. Práve naopak. Polarizácia a ideologizácia dejín na ich jediný oficiálny, legislatívne upravený a médiami podávaný výklad spoločnosť skôr oslabuje. Takáto podoba vyrovnávania sa s minulosťou by mala byť prekonaná. To je aj zmysel mojej knižky.
Peter Zeleňák: Kolega Dinuš odmieta škatuľkovanie dejín, ľudí a generácií, nálepkovanie organizácií a systému. Nie je totiž možné zbavovať sa svojej minulosti, svojho života.
Diskutovali sme s kolegom, že ľudia, ktorí sa zaoberajú druhou polovicou 20. storočia, akoby zabúdali, že dejiny boli aj predtým. Aj vyrovnávanie s minulosťou tu už bolo, aj keď, samozrejme, nie v podobe deklaratívnych zákonov. Bolo to po roku 1918. Síce v inej podobe, ale takisto veľmi masívne. „Tisícročné otroctvo“ v Uhorsku sa skončilo a všetko sa začína rokom nula, vznikom ČSR. Až od tohto momentu plynie obdobie slobody, blahobytu, demokracie a všetko ostatné predtým bolo len akousi prehistóriou k tomu, aby mohlo vzniknúť Československo.
Samozrejme, s negatívnou konotáciou. Po vzniku slovenského štátu, alebo dokonca už po Žilinskej dohode, takisto dochádzalo k prehodnoteniu československej minulosti. A po roku 1948 znova masívne čistenie mozgov, že tá naša vlastná minulosť nestojí za nič.
Pre obdobie po roku 1989 je symptomatické, že toto preorávanie minulosti dostáva aj inštitucionálnu podobu. A, samozrejme, legislatívnu. A to je katastrofa. Napríklad zákon o jáchymovskej lži. Dávať do právneho systému našu frustráciu z dejín je smiešne a neopodstatnené.
Neustále sa pretláča do popredia, že je nutné akési pokánie nad minulosťou. Bez uskutočnenia tohto pokánia vraj nie je možné napredovať. To je veľmi smiešne. Nezodpovedá to realite. Pretože to, čo zaujíma našich „talibancov“, pravicových konzervatívnych politikov, vôbec nezaujíma zvyšok spoločnosti. Mladej generácii to väčšinou už nič nehovorí. Nie sú to jej spory. Sú to spory týchto politikov s ich vlastnou minulosťou. Títo aktéri jáchymovskej lži sa obávajú, ako bude reagovať nová generácia na sociálnopolitickú realitu, v ktorej sa ocitla. A tak ich chce ideologicky a psychologicky spracovať.
Jozef Lysý: Teším sa na to, že táto kniha vyvolá istú diskusiu. Záujem už vzbudila. Vážim si, že Peter Dinuš sa pokúša vyhnúť jednostrannosti a zjednodušeniam. Karl Marx v 18. brumairi Ľudovíta Bonaparta vytkol buržoázii nedostatok imaginácie, neschopnosť vytvárať významy, ktoré by zaštítili revolučnú transformáciu spoločnosti. Symbolizmus buržoázie sa podľa Marxa neopiera o budúcnosť, ale výhradne o minulosť. Je to presne to, čo môžeme v súčasnosti pozorovať pri kritike minulého režimu dnešnými elitami.
Takáto jednostrannosť a vyvolávanie ilúzií falšuje a negatívne ovplyvňujú historické vedomie našej spoločnosti, ktoré je iné, ako propaguje dnešná ideológia. Zásluha na zisťovaní, aké je v skutočnosti historické vedomie našej spoločnosti, patrí Ústavu politických vied SAV pod vedením Miroslava Pekníka. Výsledky výskumov ukázali, že naši ľudia svoje postavenie v minulosti a dnes hodnotia inak, ako to prezentujú politici a médiá. Jednoznačne hovoria, že obdobie po roku 1989 znamená pre väčšinu spoločnosti úpadok.
Vladimír Ondruš: Táto práca posúva hodnotenie najnovších dejín z priestoru politických propagandistov na bázu vedy a objektívneho poznávania, čo je pokrok a prelom. Len škoda, že vzdialenosť medzi vedeckým poznaním a praxou je priepastná. Keď sa pozriete na najnovší návrh novelizácie Zákona o pamäti národa, je síce v dotyku s podstatnými problémami tohto zákona, ale sú to len kozmetické úpravy. A hlavne sa sústreďujú na personálne otázky orgánov ústavu. Je to inštitúcia, ktorá by mala byť centrom nezávislého vedeckého bádania, a predsa stroví 20 percent svojho rozpočtu na neuveriteľné odmeny členov svojich orgánov, lebo zo zákona majú dvojnásobný priemerný plat. Pritom sú to nominanti politických strán. Ktorý ústav akadémie vied by takto odmeňoval? Takže sme ešte ďaleko od riešenia. A to ani nehovorím o ďalších zákonoch, ktoré zatínajú podstatne hlbšie do tejto problematiky.
V súvislosti so zákonom o protikomunistickom odboji, ktorý sa začína 6. októbra 1944, sa naši legislatívci dostali do zvláštnej pozície. Zákon šili horúcou ihlou a neuvedomili si, že ak niekto má nárok na uznanie titulu protikomunistický veterán od 6. októbra 1944, môže sa ním stať napríklad ten, kto bojoval proti SNP…
P. Dinuš: Ten zákon má viacero problémových rovín, nielen šiesty október. Ďalší problém je, kto sú vlastne nositelia protikomunistického odboja. Legislatívne zárodky tohto zákona sú už v Zákone o protiprávnosti a nemorálnosti komunistického systému z roku 1996. Tam sa píše, že boj každého, kto bojoval proti komunistom s demokratickým presvedčením, bol morálny, oprávnený, legitímny a hodný úcty.
Teda sa predpokladá, že odbojár proti systému bojoval s demokratickým presvedčením za slobodné Československo alebo Slovensko. Lenže, mali politickí väzni či odbojári naozaj demokratické presvedčenie? Historik Vladimír Varinský sa snažil dešifrovať opozíciu proti komunistom po roku 1948 a prišiel k záveru, že môžeme definovať dve hlavné opozičné skupiny. Jedna sa volala Hlásky a bola to skupina napojená na bývalú Hlinkovu mládež. Potom tu bola Rodina, združenie katolíckych laikov. Obe skupiny mali sympatie k slovenskému štátu. Boli orientované klerikálne alebo nacionálne. Je tam veľký otáznik, či skutočne bojovali za slobodné a demokratické Slovensko. Na dôvažok nesmieme zabúdať na to, že mnohí politickí väzni nemuseli byť apriori proti systému. Politickými väzňami boli aj komunisti, ktorí boli voči systému lojálni. Časť politických väzňov mala aj zvyškové tresty. To znamená, že ľudia, ktorí boli v roku 1990 rehabilitovaní, mali aj tresty za pokus o vraždu, návod k vražde a podobne. V tomto prípade je kontroverzná napríklad osobnosť Františka Bodnára. To je človek, ktorý v roku 1952 zabil na východnom Slovensku dvoch uniformovaných príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti. Urobil to pri zatýkaní za to, že spôsobil smrť miestneho spoluobčana. Bodnár potom utiekol do lesov. Môže byť teda hodnotený ako odbojár. Získa preukaz odbojára človek, ktorý spáchal dvojnásobnú vraždu?
Foto 3
P. Zelenák: Podľa mňa je sporné aj to, či väznený človek bol automaticky odbojár. Bola by to svojím spôsobom devalvácia prvého aj druhého odboja. Ľudia dostávali označenie odbojár, spojené s finančnou kompenzáciou, za to, že naozaj bojovali. Že nasadzovali za niečo svoje životy. Či už za Československo alebo proti fašizmu. Nie každý mohol povedať – trpel som za Rakúsko-Uhorska, tak som teraz odbojár. Muselo byť preukázateľné, že riskoval život. Označiť väzňov za odbojárov nie je celkom korektné – sú to skôr obete. A za to už mali istú kompenzáciu – samozrejme, akoby bolo možné kompenzovať, že niekto sedel bez súdneho rozhodnutia vo väzení niekoľko rokov, a potom ho raz v noci vykopli z väzenia pri nejakých diplomatických rokovaniach… Keď sa človek dostal do súkolia moci, išlo mu o zdravie a o život, bol obeť. Ale nebol odbojár. Takých na Slovensku nebolo veľa.
No napríklad taká obec Čierny Balog by mala dostať tento titul pre všetkých občanov. V roku 1949 alebo 1950 zobrali zbrane, obsadili všetky priechody a chceli bojovať. Nič sa im nepodarilo a nakoniec sa tam ani veľmi nestrieľalo. A čo potom s Čiernobaločanmi robiť? Viliam Široký napísal – nemôžete všetkých zavrieť. Zavrite jedného, dvoch, troch a bude pokoj. Tak sa aj stalo.
P. Dinuš: Čierny Balog mala byť vraj skupina Bielej légie. Samozrejme, nebola. Bola to skupina, provokovaná informátormi ŠtB. Podobne ako takzvaná Východoslovenská biela légia.
Čo si myslíte o bratoch Mašínovcoch? Boli aj toto bojovníci za slobodu a demokraciu?
P. Dinuš: Jeden z podnetov prijatia Zákona o protikomunistickom odboji bolo práve hodnotenie bratov Mašínovcov. Napriek tomu, že mnoho občanov vidí ich skutky ako nezlučiteľné s morálkou, etikou a demokraciou. Na území ČR spáchali minimálne tri vraždy. Zvlášť sporné je zabitie príslušníka ZNB Honzátka. Omámili ho chloroformom, priviazali ho k posteli, a potom mu Mašín podrezal krk. Ten človek sa rozhodne nemohol brániť. Ďalej je tu otázka, či mali naozaj politickú motiváciu. Prepadom auta, ktoré viezlo výplaty pracovníkom podniku Kovolis, získali peniaze. Časť z nich údajne (nemám to z overených správ) použili na nákup nábytku a motocyklov, ďalšiu časť minuli v baroch. Je tiež známe, že Mašínovci zhromažďovali zbrane a strelivo už pred komunistickým prevratom, v roku 1946. Je teda otázne či mali naozaj politickú motiváciu. Rozhodne však nesúhlasím s tým, že Ján Langoš označil Mašínovcov za skutočných vlastencov zo starých čias a dával ich za vzor pre naše deti.
P. Zelenák: Súhlasím s Petrom, že je naozaj sporné, či Mašínovcov označovať za bojovníkov proti komunizmu. Vraždy ostanú vraždami. Diskusiu o Mašínovcoch, ktorá bola v Čechách pomerne búrlivá, som sledoval len sporadicky. Ale bolo mi sympatické, že počin ministra obrany Sašu Vondru, ktorý šiel v auguste do USA na pohreb Ctiradovi Mašínovi a udelil mu vyznamenanie in memoriam, zanikol v irónii. Ľudia sa tak trochu smiali, že cestoval do Ameriky, a vrcholom tej irónie bolo, že riaditeľ Národného múzea dostal ako pamiatku Mašínove nohavice. Zo strany bratov Čechov je to taká švejkovčina.
Píšete aj o vyrovnávaní sa s minulosťou z hľadiska sociálno-ekonomickej situácie?
P. Dinuš: Nie, moja kniha je kritikou oficiálnej podoby vyrovnávania sa s minulosťou, ktorá sa odvíja od legislatívnej situácie. K sociálno-ekonomickému porovnávaniu prednovembrového a ponovembrového vývoja sa nevyjadruje, s jednou výnimkou. V závere sú uvedené prieskumy verejnej mienky, ktoré robil Ústav politických vied SAV v spolupráci s Odborom mediálneho výskumu SRo. Tam je aj hodnotenie ekonomicko-sociálnej skutočnosti pred novembrom a po novembri.
Akým spôsobom sú protikomunistickí odbojári finančne kompenzovaní?
P. Dinuš: Myslím, že v zmysle českého zákona je to jednorazová finančná odmena. U nás by mala byť situácia iná, kompenzáciu dostávajú vo forme zvýšeného dôchodku. Podmienkou je získanie preukazu bojovníka antikomunistického odboja, ktorý vydáva Ústav pamäti národa. Pričom kritériá sú sporné. Podľa paragrafu 6 Zákona o protikomunistickom odboji môže dostať preukaz len ten, kto bojoval proti systému s demokratickým presvedčením. Paragraf 9 toho istého zákona zároveň tvrdí, že ak aj nebojoval s demokratickým presvedčením, ale nepodieľal sa na zločinoch komunizmu a intenzita jeho boja bola veľká, je možné prekonať prekážku podľa paragrafu 6! Takže napríklad aj ten František Bodnár, ktorý zabil dvoch príslušníkov ZNB, by možno mohol in memoriam dostať preukaz vojnového veterána. V takom prípade by jeho príbuzní a pozostalí mohli poberať jeho odmenu.
V. Ondruš: V predhovore knihy sa konštatuje, že štátny prevrat v roku 1989 uskutočnila sama nomenklatúra. Tento záver, ktorý platí v prípade ZSSR a Nemecka, neobstojí v prípade Československa. Nechcem tým tvrdiť, že režim tu zvrhli disidenti, lebo angažovaní občania môžu proces nejakým spôsobom ovplyvniť alebo urýchliť, ale malo to širšie súvislosti a iné príčiny. Tragédia nomenklatúry spočívala v úplnom vyprázdnení komunistickej strany po okupácií v roku 1968. Funkcionárov spájala len snaha zachovať si pozície, ale neboli vôbec schopní reagovať na meniace sa podmienky doma ani vo svete. Po strate podpory vonkajšej moci, ktorá ich dosadila, nasledoval zákonitý pád a úplná bezradnosť.
P. Dinuš: Sám som váhal, či dám do knihy, že prevratu napomáhala nomenklatúra. Dvakrát som to vyškrtol a vrátil späť. Uviedol som to z dôvodu, že som sa dostal k záverečnej správe komisie pre vyšetrovanie udalostí 17. novembra z roku 1990, teda prvej komisie, ktorú iniciovali študenti. Vyjadrovalo sa tam silné podozrenie, že nomenklatúra ministerstva vnútra mala podiel na príprave prevratu. Uznesenie druhej komisie z roku 1992 to poprelo. No napriek tomu, že zo strany politického straníckeho vedenia padol príkaz, že nie je možné zasahovať, k zásahu došlo.
Je to však stále otvorená vec a bol by som rád, keby sa na túto tému pokračovalo vo výskume.
V. Ondruš: Opakovane zdôrazňujete vplyv českého prostredia na vyrovnávanie sa s minulosťou. Na Slovensku okrem špecifického vplyvu klerikalizmu neprišlo po páde režimu k prejavom militantného antikomunizmu. Nielen v dôsledku miernejšej formy represií počas normalizácie ako v Česku, ale aj preto, že Slovensko prežilo počas normalizácie ekonomický a sociálny vzostup, rast životnej úrovne na vidieku, rast zamestnanosti. Lustračný zákon z roku 1991 nevznikol v slovenskom prostredí. Návrh Federálnej vlády prijala slovenská vláda v umiernenej podobe. Zradikalizoval sa až vo Federálnom zhromaždení. Tak to bolo aj s ostatnými zákonmi.
Foto 4
P. Dinuš: V rámci postsocialistických krajín existujú dva modely vyrovnávania sa s minulosťou. Jeden je český – radikálny. Česi prijali najradikálnejšiu antikomunistickú legislatívu. Slovenská strana bola skôr zdržanlivá. Vyplýva to z toho, že slovenská skúsenosť s minulým režimom je iná ako v Česku. Máte pravdu, keby nebolo českého vplyvu, ani Zákon o nemorálnosti a protiprávnosti a komunistického systému z roku 1996 by nebol. Magna Charta slovenského antikomunizmu by neexistovala. Podobne aj pri prijatí Zákona o pamäti národa pôsobili české vplyvy. Keď sa Ján Langoš dostal do vedenia ÚPN, pozval skupinu pražských dokumentaristov pod vedením Pavla Žáčka, bývalého námestníka riaditeľa Úradu dokumentácie a vyšetrovania zločinov komunizmu.
Na druhej strane je Slovinsko. Je to jediný štát strednej Európy, ktorý neprijal nijaký legislatívny akt, definujúci, že minulý systém bol zločinecký a totalitný. Jediný úrad, ktorý vydal takéto vyhlásenie, bol slovinský ústavný súd. Slovinsko podľa neho nebolo oslobodené v roku 1945, ale až v roku 1989. Doteraz sú tam snahy pravicových síl prijať nejaký deklaratívny odsudzujúci akt, ale zatiaľ sa to nepodarilo. Keby nebolo českého vplyvu, na Slovensku by podľa mňa skôr prevážil slovinský model.
V. Ondruš: Dnešné vymývanie mozgov hodnotí minulosť v zmysle „neboli banány ani autá, iba teror“. Spôsobuje to rozpor medzi občianskou a oficiálnou pamäťou, čo napokon ilustrujú aj prieskumy. Opäť sme v situácii, že si ľudia myslia jedno a iné majú hovoriť.
Na argumentáciu tu chýbajú porovnávacie štúdie sociálnych a ekonomických problémov, ako sa žilo v minulosti a ako sa žije dnes. Vieme akurát o HDP a o priemerných mzdách, inak netušíme, ako žije táto spoločnosť. Porovnávacie štúdie by pomohli aj riešeniam dnešných problémov.
P. Dinuš: Určite je potrebné urobiť sociálno-ekonomickú analýzu a porovnanie prednovembrového a ponovembrového obdobia. To je veľká úloha. No ak to aj urobíme, zástancovia súčasnej podoby vyrovnávania sa s minulosťou povedia: v poriadku, ale tu bola politická nesloboda, totalita, železná opona. A budú argumentovať, že je to režim, ktorý je analogický nacizmu. Schválne vytlačujú sociálno-ekonomickú skutočnosť. Lebo ak by to niekto urobil, bol by to argument proti systému, ktorý teraz panuje.
Mimochodom, v Nemecku teraz v rámci historiografie minulého systému prevláda trend, že sa upúšťa od konceptu totalitarizmu. Namiesto štruktúr moci, ideológie a politiky sa začínajú rozpracovávať problémy sociálnej každodennosti. Skrátka, robí sa sociálny výskum. No robia to len preto, aby sa zamedzilo rozdvojeniu kolektívnej pamäte Nemcov na súkromnú a verejnú pamäť. Chcú odstrániť súkromnú pamäť bývalých východných Nemcov, ktorí si pamätajú východonemeckú skutočnosť, tak, aby zavládlo len to oficiálne, verejná pamäť. Tak by došlo k úplnej indoktrinácii obyvateľstva.
Foto: Eva Blažeková
Úvodné foto: Hostia KNS, zľava historik Peter Zelenák a politológ Peter Dinuš
Ostatné fotky:
Foto 1: Peter Dinuš
Foto 2: Zľava, Peter Zelenák, Peter Dinuš, Peter Juza
Foto 3 Peter Zelenák
Foto 4: Vyrovnávanie sa s minulosťou?
Videozáznam z Klubu nového slova o knihe Petra Dinuša Vyrovnávanie sa s minulosťou si môžete pozrieť tu: (Úvod, Peter Dinuš, Peter Zelenák, Diskusia, Vladimír Ondruš)
