Neraz sa stalo, že neopatrný lovec sa chytil do nastraženej pasce sám… Buď pre zábudlivosť alebo kvôli arogantnosti a pohŕdaniu svetom.
Ako teraz poslanec Gábor Grendel.
Slovenská krvilačná svorka prvotriednych mediálnych štváčov, treťotriednych pisárov nečítaných denníkov a „koalícia porazených“ (v parlamente i pred ním) sa v posledných týždňoch pustila do dvoch statných jeleňov z čela politického stáda. Predsedu parlamentu Andreja Danka (SNS) prenasledujú pre nejasnosti okolo jeho rigoróznej práce a Roberta Fica (Smer-SD) tentoraz naháňajú pre jeho poznámku na adresu organizátorov protestov Za slušné Slovensko. Baba Dymáková z toho nebude sýtejšia ani zdravšia, no oheň v slovenskej opozičnej ľadovej jaskyni treba udržiavať… Aspoň do prezidentských volieb v marci 2019 (keďže im nevyšiel štátny prevrat v marci tohto roku, ani hra s kockami o predčasné parlamentné voľby). S goebbelsovskou zručnosťou presviedčajú verejnosť o tom, že predseda najsilnejšej parlamentnej politickej strany zo Súmračnej ulice potvrdil, že mítingové žubrienky Karolínu Farskú s Jurajom Šeligom a ich timurovskou družinou sledovali vládne agentúry alebo dokonca samotný Fico!
Ilustračné foto: pixabay.com
Jedno z nepísaných dávnych prísloví hovorí o tom, že „iniciatívny blbec je horší ako triedny nepriateľ“… Lenže Grendel (OĽANO-NOVA) je aktuálne predsedom Osobitného kontrolného výboru NR SR na kontrolu činnosti SIS. Rozhodol sa teda horlivo konať a ako sa na konšpirátora patrí, poriadne to chcel bývalému premiérovi „zrátať“. Nezrátal nič, dokonca sa prerátal. „Slovenská informačná služba nesledovala ani nemonitorovala organizátorov protestov Za slušné Slovensko,“ povedal jej riaditeľ Anton Šafárik pre novinárov po tom, čo informoval aj členov parlamentného výboru.
„Druhou možnosťou je, že dochádzalo k súkromnému sledovaniu týchto osôb tak, ako dochádzalo k súkromnému sledovaniu novinárov pred vraždou Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej,“ splietal zaskočený Gábor Grendel. Doplnil, že sa možno ešte pýtať na branno-bezpečnostnom výbore. Rovnako je tu podľa neho možnosť, že mohli byť monitorovaní na súkromnú objednávku. „Nelegálne monitorovanie je trestné a v demokratickej spoločnosti“– podľa Grendela – „nemá miesto“. Zdá sa, že je dodnes traumatizovaný vlastnou kauzou jeho esemeskovej komunikácie s redaktormi RTVS a Denníka N, ktorá sa objavila na verejnosti vo februári 2017. Bolo to ešte v čase, keď bol Gáborko hovorcom ministra vnútra Daniela Lipšica, čo podnikateľ (a bývalý novinár) Marián Kočner glosoval a zverejnil s výstižným titulkom : „Lipšicove stádo“. Pripomínam, že zverejnené sms správy potvrdzovali neprípustné ovplyvňovanie novinárov, vybavovanie si priestoru v médiách a stali sa dôkazom zasahovania pravicových politikov do slobody a nezávislosti médií. Grendel sa tiež nemiestne vyjadroval na adresu kolegov, za čo sa im neskôr ospravedlnil. Pravosť prepisov nepoprel vtedy ani bývalý novinár a spravodajský dôstojník Peter Tóth. „To, čo reprezentuje pojem Lipšicove stádo, nie je čriedou neškodných ovečiek. Naopak, ide o silu, v moci ktorej je manipulovať s verejnou mienkou,“ napísal na svojom portáli Datel.sk.
Mali sme tu i staršie kauzy, napríklad „Sasanka“. Koncom januára 2012 sa na verejnosť dostala esemesková komunikácia medzi Richardom Sulíkom (SaS) a podnikateľom Mariánom Kočnerom, Neskôr ju doplnilo aj video so škandalóznymi rozhovormi oboch aktérov. Sulík bol v čase tejto komunikácie šéfom parlamentu a s človekom z tzv. „mafiánskych zoznamov“ preberali výsostne citlivé politické a vládne záležitosti. Z dialógov vyplývalo, že Sulík sa snažil vymeniť premiérku Ivetu Radičovú. Nahradiť ju mal Ivan Mikloš. S Kočnerom v jeho kuchyni rozoberali pri raňajkách aj voľbu generálneho prokurátora, rokovania koalície o kandidátoch či škandalózne fotenie lístkov pri tajnom hlasovaní.
Vo výpočte zlyhaní štátu nezabudnime ani na odpočúvanie troch novinárov z denníka Pravda. Vedúcu domáceho oddelenia Patriciu Poprockú, redaktora Petra Kováča, a najdlhšie bolo nasadené odpočúvanie na redaktorku Vandu Vavrovú. K tomu aj odpočúvanie a „odchytávanie“ sms správ riaditeľa TA3 Michala Gučíka i ďalších novinárov a osobností z mediálnej sféry z februára 2011 v tzv. akcii Paralen. Prsty v tom mal vtedajší minister obrany SR Ľubomír Galko (SaS) s prezývkou „ušaté torpédo“. Vojenská kontrarozviedka s podvodne získaným súhlasom sudcu detailne rozpracovala šéfa televízie TA3 až tak, že operatívci získavali informácie o jeho osobe nielen cez odpočúvanie telefónov a „odchyt“ sms správ, ale aj sledovaním.
Tragédia tohto všetkého a našej slovenskej demokratúry spočíva v tom, že stovky ľudí o rovnakých krokoch voči nim ani len netušia. A nikdy sa o tom nedozvedia. Dokonca za to štátu aj telekomunikačným operátorom platíme. Hoci na to aj prídete (ako ja v rokoch 2008 až 2012), nepochodíte. Ani na súde, ani na ústavných orgánoch a už vôbec nie u svojho operátora. Ticho na čistinke a pesnička „my nič, my muzikanti…“
Po politickom prevrate v novembri ´89 a po zrušení démonizovanej ŠtB sa oficiálne hovorí a píše vždy len o FIS, BIS, SIS či o vojenskej kontrarozviedke. Gábor Grendel vytiahol, ako kedysi najväčšia legenda kúziel a ilúzií Harry Houdini, zajaca z klobúka. Vždy je to tak. Či sa vytiahne biely alebo čierny, závisí od sfarbenia aktuálnej vlády.
Ako to, že doposiaľ nikoho netrápilo a nikto neriešil odpočúvanie, sledovanie a následné mediálne škandalizovanie a verejné šikanovanie niektorých politikov, verejných činiteľov alebo konkurenčných podnikateľov oligarchicko-mediálnou mafiou? Lebo SIS sa k tomu nikdy nehlásila. Či už išlo v minulých rokoch o sledovanie mnohých, čo bolo za hranicou normálneho politického boja. No bolo treba na nich upliesť bič a vykonštruovať škandál s veľkými titulkami v SME, Denníku N, v Novom čase či v Pluske. Vrátane spisu „Gorila“. V každom z tých prípadov išlo o porušenie trestného zákona, o zneužitie záznamu na nosiči informácií, o porušenie tajomstva prepravovaných správ aj o ohrozenie telekomunikačného tajomstva. Redakcie sa zaštítili ochranou zdroja a bolo vymaľované! Oni môžu, iní nie.
Skoro nič alebo len veľmi málo sa vie o paralelných či tieňových tajných službách a sliedičoch mafie. Občan si môže myslieť, že neurobil nič protizákonné. Predpokladom je slepá viera v ľudí prehliadajúcich si ich dáta a nádej, že rozmýšľajú rovnako. Ako pred časom povedal informátor Národnej bezpečnostnej agentúry (NSA) Edward Snowden: „Títo ľudia hľadajú zločincov. Mohli by ste byť tou najnevinnejšou osobou na svete, ale ak je niekto naprogramovaný, aby videl vzorce kriminality vo vašich dátach, budú vás vidieť ako zločincov.“
Žiaľ, i tu sa prejavuje selektívny, účelový prístup. Okrem samotných anonymných temných štruktúr – odpočúvateľov, sliedičov, hackerov a podsúvateľov materiálov – je pre našu parlamentnú demokraciu najväčšou hrozbou nielen ten nepomenovaný objednávateľ, tolerovanie zjavného porušovania ústavy, lež aj tlak námestí s módnymi heslami po dvojnásobnej vražde vo Veľkej Mači vyvíjaný na políciu, vyšetrovateľov, prokurátorov, sudcov aj politikov.
Vo verejných parkoch slovenských miest vraj počuť trávu rásť. Zo semien zasiatych ešte v päťdesiatych rokoch…
