Slovenská Gorila sa prebudila vo vianočnom čase, no jej randál akosi dlho prehlušovala dožívajúca sviatočná letargia. Teraz je už hurhaj väčší, ale ak vezmeme do úvahy všeobecnú ľahostajnosť občanov Slovenska, tak Gorila bez stopy prefrčí spoločnosťou a pôjdeme ďalej, akoby sa nič nestalo. Duch Gorily zostane iba vecou hŕstky nadšencov a naivných buditeľov apatických občanov.
Chýba očistný mechanizmus
Z historickej, ale i súčasnej praxe vyspelých demokracií nevyplýva, že by korupcia politických a štátnych špičiek bola novým fenoménom. Naopak, neexistuje štát s demokratickými základmi, ktorým by neotriasla z času načas korupčná aféra s tvrdým dopadom na politické a ekonomické základy spoločnosti. Avšak zabudované nástroje vyspelého demokratizmu dokážu spustiť očistný mechanizmus a spoločnosť sa zbavuje skorumpovaných politikov a úradníkov. To však, bohužiaľ, neplatí o slovenskej pseudodemokratickej spoločnosti, ktorá očistné mechanizmy nemá. Je skorumpovaná a personálne prepojená s finančnou oligarchiou a mafiánskymi špičkami. V tom spočívajú špecifické podmienky, v ktorých sa prebudila slovenská Gorila.
Štát a jeho mocenské orgány tvrdo postihujú chudobu a jednoduchých ľudí za daňové úniky, za utajenie príjmov, najmä nezdanených, za dva litre domácky vyrobenej pálenky alebo za neevidenciu tržieb elektronickou registračnou pokladnicou v malej prevádzke kdesi v zapadnutej obci. Samozrejme, je nevyhnutné vyvarovať sa podobných praktík, ktorých dôsledky predstavujú niekoľkomiliónový negatívny dopad na príjmovú stránku štátneho rozpočtu a v konečnom dôsledku na schodkové a dlhové hospodárenie štátu. Ak však všetko zrátame, hriešny pospolitý ľud sa daňovými prehreškami podieľa na výpadku štátneho rozpočtu v takom rozsahu, aké je množstvo hotovostných peňazí, použitých na korumpovanie politikov a štátnych úradníkov pri príprave a realizácii privatizačných zámerov od obdobia tzv. malej privatizácie.
Chápadlá mafie sú všade
Vzniká otázka, ako je možné, že sa uvedená masa peňazí uvoľňuje z peňažného obehu, pričom sa vymyká daňovej a účtovnej evidencii, prinajlepšom sa vykáže v záhadných finančných, účtovných a daňových položkách, čím sa legalizuje ich nezákonný pohyb. Ako ukazuje prax, je to možné. A to vďaka deravým účtovným a daňovým zákonom a v neposlednom rade i „zainteresovaným“ daňovým úradníkom. Jednoducho: finančná mafia i oligarchia (jemne nazývané finančné a záujmové skupiny) musia mať ľudí všade – na ministerstvách, na úradoch, v médiách, vo finančných inštitúciách, na polícii, na súdoch, na prokuratúre. Všetkých treba „živiť“. Takto vzniká štát v štáte, ktorý prijíma zákony vyhovujúce úzkej záujmovej skupine a v rozpore s objektívnymi ekonomickými potrebami.
Korupčné peniaze sa vracajú do obehu veľmi pomaly a komplikovane. Končia zvyčajne na osobných účtoch politikov a štátnych úradníkov v zahraničných bankách, zriadených často výlučne na tento účel. Ich návrat do národných ekonomík je prakticky nemožný. (Ak odhliadneme na časť z nich, určenú na financovanie nákladného a okázalého spôsobu života v domácich podmienkach, kde neujdú pozornosti občanov.) Predstavujú totiž obrovské čiastky, ktorých predisponovanie na osobné účty v národných bankách by bolo veľmi priehľadné a provokatívne, čiže nebezpečné. Ide o peniaze, samozrejme, nezdanené. Chýbajú v štátnom rozpočte a významne sa podieľajú na jeho rastúcom deficite s konečným negatívnym dopadom na dlhové hospodárenie štátu.
Zlodej kričí chyťte zlodeja
Politici, ktorí svojím rozhodovaním vyvolávajú finančnú krízu, zároveň hlasito volajú po nepopulárnych opatreniach na ozdravenie verejných financií. (Existujú vcelku seriózne odhady, že keby sa vrátili do gréckej ekonomiky skorumpované peniaze, uložené na osobných a iných účtoch gréckych zbohatlíkov v zahraničných bankách, štátny dlh by poklesol o polovicu.)
Masový únik korupčných peňazí do zahraničných bánk a ich negatívny vplyv na finančné zdravie národného hospodárstva však nie je jediným fenoménom, generujúcim tieňovú ekonomiku z titulu korumpovania politickej a štátnej sféry. Nemenej významným javom je finančné bujnenie korupcie, ktoré sa vyznačuje schopnosťou samonarastania. Inými slovami, korupcia vyvoláva ďalšiu korupciu, ľudovo nazývanú nenásytná pažravosť po peniazoch. K tomuto javu dochádza v opačnom garde ako pri klasickej korupcii, keď korupčný tlak nie je vyvolaný finančnými a inými mocenskými skupinami na politické a štátne špičky, ale tlakom politických a finančných špičiek na osoby z oblasti silných finančných a mocenských skupín.
Slovenská Gorila poukazuje na prípad, keď vysoký štátny úradník, schopný významne ovplyvniť privatizačný proces, sa neuspokojil s „ponukou“ značnej finančnej čiastky od finančnej oligarchie a s pažravosťou jemu vlastnou žiadal viac a neustále vysielal signály na zvýšeniu „ponuky“. Sú známe prípady z iných krajín (žeby aj na Slovensku?), ktoré sa skončili vraždou pažravého politika, štátneho úradníka, chýrneho právnika alebo inej „významnej“ osoby. Nenásytní pažravci svoje snahy o navýšenie „ponuky“ často zdôvodňujú tým, že aj ich podriadení a spriaznené osoby (policajti, prokurátori, sudcovia, riaditelia odborov a inštitúcii, jednoducho úradníci a úradníčkovia) potrebujú „žiť“. Korupcia takto živí samu seba, bujnie. Jej vplyv (o morálke ani nehovorím) na negatívny stav verejných financií je zdrvujúci.
Korupciou ku kríze
Štátna moc hľadá náhradné riešenia: zdvíha dane a poplatky i odvody, znižuje sociálne výdavky, škrtí výdavky na verejnú správu, ktorá následne zahníva a neplní svoju funkciu. Vzniká reťazová reakcia, vedúca ku stagnácii a k ekonomickému poklesu. Ľudia zo sféry stagnácie vymýšľajú rôzne spôsoby, ako zlepšiť svoje zhoršujúce sa ekonomické postavenie. Často siahajú po nelegálnej výrobe, k daňovým únikom a v konečnom dôsledku k nárastu zločinnosti, ktorá si vyžaduje navýšenie finančných prostriedkov na zlepšenie účinnosti postihov mocenských orgánov.
Vzniká kolotoč reštrikčných opatrení štátu, končiaci znovu zvýšením výdavkov štátneho rozpočtu, spôsobených práve pôvodnými reštrikčnými opatreniami. Konzervuje sa stav, ktorý bol vyvolaný neochotou a neschopnosťou skorumpovaných politikov a štátnych úradníkov riešiť korupčné prostredie, a teda i súvisiace nástrahy tieňovej ekonomiky. Radšej prijímajú opatrenia, postihujúce široké vrstvy obyvateľstva, akoby mali postihovať skorumpované osoby. To by totiž museli prijať opatrenia namierené proti sebe. A to predsa nejde.
Podplácanie financujeme rastúcou cenou výstupov
Skorumpované peniaze utopené v privatizácii musí niekto zaplatiť. Ten niekto sú spotrebitelia elektrickej energie. Rastúce ceny výstupov, sú vyvolané dvomi faktormi: objektívnymi, teda nárastom nákladov na ich výrobu, a subjektívnymi, teda snahou sprivatizovaných dodávateľov a distribútorov o „prihriatie svojej polievočky“. V prihriatej polievočke plávajú i skorumpované peniaze, použité v privatizačných procesoch od obdobia tzv. malej privatizácie. Česť výnimkám v privatizácii, ktorých je však ako šafranu.
Ak by sa korupčné peniaze nestali cenotvorným faktorom, ceny výstupov by významne poklesli , odhaduje sa, že niekde i o 10 až 15 percent. Opäť je tu známa reťazová reakcia s negatívnym dopadom na verejné financie, vyvolaná pohybmi v tieňovej ekonomike. Korupčné peniaze, utopené v cene výstupov, zvyšujú náklady podnikateľov (najväčších odberateľov), znižujú tak daňové základy, znižujú ich zisky pred zdanením. Do štátneho rozpočtu sa nedostáva žiaduci prílev daní z uvedeného sektora, štát pociťuje deficit prostriedkov určených na výdavkovú časť rozpočtu, uchyľuje sa k reštrikčným opatreniam a kolotoč súvisiacich ekonomických problémov je tu. Takto by sme mohli pokračovať vo výpočte rozsiahlych negatívnych dopadov na finančné hospodárenie štátu v dôsledku potenciálnej korupcie uplatnenej v oblasti zatiaľ nesprivatizovanej ekonomiky, taktiež v oblasti financovania politických strán, ktoré poodhalila Gorila a ktoré predstavujú iba zlomok pohybov financií v tieňovej ekonomike.
Slovenská kleptokracia
Gorila má okrem negatívnych ekonomických dopadov i silné sociálnopolitické súvislosti. Čo všetko sa musí udiať, aby občania vyvolali ráznu zmenu, ktorá by nebola iba želaním hŕstky intelektuálov a nadšencov? Po novembri 1989 došlo k niekoľkým politickým škandálom s výrazným korupčným pozadím a občianskym spoločenstvom to otriaslo minimálne. Občianskemu spoločenstvu akosi nevadí, koho si volí vo voľbách, veď ktorí z dnešných politikov ešte neboli prepieraní v rôznych kauzách? Prečo sú občania inertní, prečo sú ľahostajní a neschopní relevantnej reakcie? Akoby im november 1989 vzal všetku energiu, potrebnú na dosiahnutie zmien, vedúcich k vyššej kvalite spoločenského života.
Dnes tu máme Gorilu, poukázanie na ďalší rozsiahly korupčný škandál. S údivom zisťujeme, že spoločnosť nedisponuje zabudovaným očistným mechanizmom, ktorý by ju zbavil podplácajúcich a podplatených. Tým mechanizmom, ktorým na rozdiel od nás disponujú vyspelé demokracie, je dobre fungujúci systém mocenských orgánov štátu, opierajúci sa o premyslené, obsahovo vyvážené a najmä objektívnej realite zodpovedajúce zákony. Výrazne tiež absentuje morálno-etický kódex správania politických špičiek. V akej si krajine, kdesi na severe vraj odstúpil minister z funkcie len za to, že jeho neposlušný syn prešiel autom na červenú, síce nikomu neublížil, ale za to ušiel policajtom, nakoľko ešte nevlastnil vodičský preukaz. Pre nás nepochopiteľné, však…
Hodnotový marazmus
Novinár, ktorý odmietol niekoľkomiliónový úplatok za vrátenie spisu Gorila a mlčanlivosť, bol nepriamo označený za nenormálneho a čudného jedinca. Má totiž zjavne čudesné hodnotové razenie. Do hodnotového systému ľahostajných občanov sa postupne implantujú také hodnoty, ako je túžba rýchlo zbohatnúť bez práce, túžba vlastniť rozsiahle bohatstvo a majetok, ktorým možno zabezpečiť aspoň ďalších desať generácii, a to aj za cenu kradnutia, podvodu, klamstva, zrady a nenávisti. Zároveň dochádza k stratám hodnôt typu čestnosť, poctivosť, priateľstvo a láska. Kríza mravnosti, morálky a etiky dosahuje svoj vrchol.
Za takýchto podmienok bude občianske spoločenstvo ťažko iné ako inertné. Vládne skepsa. Zároveň vzniká obrovský priestor pre osvetu, vzdelanie a poznanie na verejnom základe. Zverejňovanie je namieste všade tam, kde veci vyrastajú z verejných zdrojov. Nič by nemalo zostať zamlčané. Prijatie každého zákona by malo mať doložku transparentnosti, teda popis mechanizmu verejnej kontroly realizácie zákona na každom stupni spoločenskej hierarchie. Vec verejná sa musí stať každodennou normou života spoločnosti.
Politické podnikanie namiesto ideí
Znakom fungujúcej zastupiteľskej demokracie sú pevné a stabilné politické strany, ktoré odrážajú potrebu formovania kvalifikovaných politických predstaviteľov. Takých u nás niet. Existuje preto reálne nebezpečenstvo, že Gorila opäť zaspí, nenápadne sa z horizontu verejného života vytratí. Politické strany totiž nemajú pevné ideologické základy, v dôsledku čoho sa stali predovšetkým nositeľkami partikulárnych a materiálnych záujmov mocenských skupín, nesúcich všetky znaky túžby po peniazoch a majetku.
Je bežnou praxou, že pokiaľ sa politikovi a štátnemu úradníkovi-nominantovi nenapĺňajú vrecká peniazmi tak, ako si to predstavoval pri vstupe do strany, mení dres. V lepšom prípade sa stane „nezávislým“. Stranícke zlepence držia pokope neukojené materiálne záujmy osôb, nie myšlienkový základ. Možno sa strany verbálne k čomusi hlásia, avšak realita je iná. Akonáhle dôjde k naplneniu ich materiálnych potrieb, je už politickým lídrom úplne jedno, k akej idei sa jeho strana akože hlási a akým spôsobom následne zmizne z politickej scény. Realita spoločenského života je plná krachov politických strán, často škandalózneho charakteru. Opäť idú voľby a opäť vznikajú nové účelové politické zoskupenia…
Karikatúra Ebla
