Koľko toho ešte treba stihnúť, aby sme vo sviatočných dňoch mali pocit, že sme sa konečne zastavili? A že sme všetko stihli, ba azda aj čosi či kohosi predbehli? Pritom však nemám na mysli nevyhnutnosť stihnúť zháňanie darčekov či sviatočných potravín. To už vďaka tovarmi celoročne preplneným obchodom (pomaly od svitu do svitu) nikomu nerobí problém. Teda až na tých, čo na to nemajú. Hádam sa utešujú tým, že napĺňajú myšlienku predvianočného adventného stíšenia. Všeobecne je však to hĺbavé stíšenie čoraz menej počuteľné. Nemáme naň čas. Bežíme. Nezastavujeme sa. Ako Feidippidos, ktorý v roku 490 pr. n. l. bežal z Maratónu do Atén oznámiť víťazstvo nad Peržanmi.
Čo sa náhlime oznámiť my? Že sme to stihli? Že na to máme? Že sme zvíťazili? A nad kým? Vieme to? Sotva. Ale bežíme. Opreteky so životom, a bez toho, aby sme si všimli, že ho pre samý chvat a zúfalú snahu stihnúť v ňom čo najviac, neraz vôbec neprežijeme.
Súčasnosť velí byť úspešný, a to často znamená aj byť v predstihu. A tak sa aj Vianoce, cvendžiace namiesto spiežovcov peniazmi, ktoré výrobcovia aj predajcovia vyzývajú minúť, musia začať tak skoro, že keď vypuknú naozaj, už ich veľmi nevnímame. Ony zovšedneli, my sme finišovaním v maratóne, čo k nim smeruje, priveľmi vyčerpaní. Namiesto sviatočného stíšenia a sebaspytovania sa ohlušujeme vecami (ak na ne máme) a každú hodnotu vyčísľujeme takmer výlučne peniazmi. Aj hodnotu prežitia človeka na tejto planéte.
Dánska ministerka životného prostredia a energetiky uviedla na margo kodanskej konferencie o svetovej klíme, že „musíme konať rýchlo“, že „čas je najpodstatnejší“, ale aj to, že „každý rok nečinnosti nás stojí 500 mld. dolárov“. Komu na tom záleží? Komu záleží na klíme, či presnejšie na tom, aby boli ľudia ľuďom ľuďmi na vyššej než len vyslovene živočíšnej úrovni? Kto bude ochotný vzdať sa ziskov alebo „vyššej“ životnej úrovne, inými slovami vyššej spotreby? Kto bude ochotný vyskočiť z expresu zhŕňania prostriedkov, aby si tú spotrebu mohol dovoliť? Kto bude ochotný spomaliť, aby na expres života mohli naskočiť aj tí, čo nemajú ani na tretiu triedu?
Mnohí v týchto dňoch sledujú kodanskú klimatickú konferenciu. Napadne im, že tým gigantickým podujatím ani jeho závermi, nech už budú akékoľvek, sa nevyrieši vôbec nič? Nič, ak nielen mocní, ale my všetci neobmedzíme svoju pahltnosť stihnúť. Stihnúť viac jedál, viac pôžitkov, viac zážitkov, viac všetkého. Čo nás ženie do toho divého tempa? Prečo mu podliehame ako potkaniarovej píšťalke vábiacej svojím zvukom do skrytej záhuby? Pre pocit, že za jeden život treba stihnúť viac, ako je nám vymerané, aj keby to bola len potemkinovská kulisa?
Tak-či onak, mali by sme vedieť, že Feidippidos síce prebehol vyše 42-kilometrovú vzdialenosť so správou o víťazstve bez zastavenia, ale krátko po tom, ako ju odovzdal, od vyčerpania zomrel.
