Svet sa zbláznil. Jedenásteho septembra 2001 sme upadli do celosvetovej agónie, ktorá nepozná voči teroru inú alternatívu ako pomstu.
Akoby tých hrôz a zabíjania nebolo dosť: 71 percent Američanov požaduje tvrdú vojenskú odvetu za newyorský masaker „bez ohľadu na civilné obete“ a ľudia, ktorí v nedeľu práve vyšli z kostola v Los Angeles, rozvinuli transparent s nápisom Bombardujte! Nestratili aj títo ľudia, oprávnene to vyčítajúc teroristom, elementárnu úctu k ľudskému životu? V akého Boha verí prezident George Bush sľubujúci „smrteľnú odvetu“ a žiadajúci na tento čin pomoc od Najvyššieho, keď v Evanjeliu nikde nenachádzame ospravedlnenie vojny? Západná civilizácia odštartovala masívnu kampaň za obranu hodnôt, ktorých sa však sama vzdáva: spravodlivosť chce nahradiť pomstou a trest odplatou. A to napriek tomu, že prinajmenšom od čias, keď nám zabili Ferdinanda, už predsa musíme vedieť, že filozofia oko za oko je iba filozofiou ďalších hrobov a márnic.
Akoby USA nič nepochopili
Bol to starý známy Karol Marx, ktorý povedal, že na to, aby sme mohli vytvárať dejiny, im musíme najprv porozumieť. Na tom, čo sa stalo 11. septembra, sa pracuje už minimálne jedno storočie. Pomer civilných obetí Prvej svetovej vojny voči vojakom neprekročil dvadsať percent. V Druhej svetovej vojne to už bolo šesťdesiat percent a v dnešných konfliktoch zomiera vyše deväťdesiat percent žien, detí a neozbrojených mužov. Od tých čias sme korene zla a konfliktu nielenže nevyhubili, ale komplikovane znásobili. Medzinárodné vzťahy neprešli od konca studenej vojny žiadnou podstatnou sebareflexiou a Spojené štáty sa po krvavom utorku naďalej správajú, akoby nič nepochopili. Najmocnejšia krajina sveta hľadá radšej viditeľného vinníka, aby nemusela skúmať svoje vlastné svedomie a vlastnú politiku.
V konflikte, ktorý tragicky kulminoval minulý týždeň, sa však Západ neocitol nevinne. Nevinné sú len obete tohto nezmyselného krviprelievania. Ani bolesť nad stratou takého množstva ľudí nám nesmie zabrániť triezvo si uvedomiť, že to boli Spojené štáty, ktoré najprv dodávali Saddámovi Husajnovi zbrane a potrebný servis, aby potom museli hľadať spôsob, ako ho zastaviť. Boli to Spojené štáty, ktoré stáli po boku Slobodana Miloševiča vojensky i finančne, aby v ňom napokon spoznali najväčšiu prekážku mierového vývoja na Balkáne. A boli to práve USA, ktoré vyzbrojili a vycvičili jednotky neskoršieho militantného hnutia Taliban, aby si dnes s hrôzou uvedomili, že územie Afganistanu sa stalo centrom medzinárodného terorizmu. Nehovoriac o tom, že Saudská Arábia – krajina, v ktorej sa na Blízkom východe najviac porušujú ľudské práva, v ktorej vládne absolutistická monarchia bez parlamentu, verejné bičovanie, palicovanie, mrzačenie a ponižovanie žien – je dnes jedným z najvernejších spojencov USA v tomto priestore. To je priveľa náhod naraz.
Rast sebectva a agresie
Svetový vývoj v posledných desaťročiach sa stal jednoducho živnou pôdou pre rozmach takého spoločenského zla, akým je terorizmus. Konflikty sa v skutočnosti neriešili, iba potláčali a špirála násilia sa tak mohla rozkrúcať. Takýto spôsob riadenia svetovej politiky vedie k únave z tradičných prostriedkov, stupňuje agresivitu a intoleranciu. Dôsledky sú tragické: hlavným zmyslom politiky sa stala agresívna sebaobrana jedných na úkor druhých, ochrana svojho majetku a rodiny na úkor druhých, hromadenie zdrojov na úkor druhých. Výsledkom je postupný rozklad socioekonomických vzťahov. Teroristický atentát na Svetové obchodné centrum a Pentagon sa všeobecne považuje za útok na demokraciu. Možno, ale v očiach tých, ktorí ho spáchali, je to druhoradé. Primárne to bol útok voči globalizácii, z ktorej spôsobom uplatňovania väčšina sveta nesúhlasí. Po tomto hroznom čine je totiž jasná a jednoznačná len jedna vec: nijaký globálny kapitalizmus nikoho neoprávňuje k fyzickej likvidácii tisícok ľudí.
Podstata konfliktu sa však nerieši a nič nenasvedčuje tomu, že by sa to v blízkej budúcnosti malo zmeniť. Záujmy Severu a Juhu sú totiž minimálne od osemdesiatych rokov úplne mimobežné a vzájomné neporozumenie sa stáva absolútnym. Kým Sever hovorí o slobode, ľudských právach a civilizačných hodnotách, Juh o obrane pred ekonomickým a kultúrnym imperializmom. Prejavilo sa to už aj oficiálne na mnohých medzinárodných fórach, naposledy na svetovej konferencii o rasizme v Durbane niekoľko dní pred krvavým utorkom. Známa teória o zrážke civilizácií je síce zjednodušená, ale určitý druh konfliktu vyplývajúci z odmietania spôsobu života iných kultúr tu predsa len evidentne existuje. Keď sa totiž hlbšie pozrieme na rozdiely medzi jednotlivými civilizáciami, zistíme, že ich rozpor nespočíva ani tak v kultúrnych odlišnostiach, ako v tom, či žijú ľudia vo svete s nárokom na ľudskú dôstojnosť alebo vo svete, kde na takéto právo nemajú žiadnu nádej.
Vulgarizáciu príčin utorkovej katastrofy najlepšie symbolizuje bohorovný výrok českého spisovateľa Jana Beneša, ktorý na adresu teroristov povedal: „Nemajú radi civilizáciu a americký spôsob života, čo je to isté.“ Ilúzia o vlastnej výlučnosti je tak markantným príkladom pozostatkov koloniálneho myslenia v našej kultúre. Štruktúra tohto sveta má však v sebe zakódovanú multipolárnosť. Ak nepochopíme, že množstvo ľudí z iných civilizačných okruhov nechce žiť tak ako my a bránia sa tomu, ak im uprieme právo na vlastnú identitu, ak si neuvedomíme, že byť kresťanom, moslimom, hinduistom, Arabom či Američanom je len iný spôsob, ako byť človekom, potom sa vojne nevyhneme. Preto by USA nemali podľahnúť ilúzii, že dobytím Afganistanu vyriešia problémy sveta. Na takúto ambíciu im chýba dostatok pokory.
Celosvetový konflikt sa začal
Jednou z najčastejších otázok, ktorá sa v súvislosti s 11. septembrom vynára, je obava, či tento vývoj nepovedie k novej svetovej vojne. Nech mi je dovolené aj v serióznej analýze pripomenúť slová z Nostradamovho proroctva, ktorý hovoril o tom, že na prelome vekov bude horieť veľké mesto a začne sa tretia svetová vojna. Túto zaujímavosť môžeme uviesť do reálneho kontextu presvedčením, že globálny konflikt sa už začal. Vyhýbam sa pojmu tretia svetová vojna, lebo zvádza k stotožňovaniu tohto konfliktu s klasickou totálnou vojnou s plným vojenským nasadením. Tento globálny konflikt však nemá a nebude mať zjednodušenú podobu boja medzi štátmi. Predovšetkým prebieha na niekoľkých úrovniach. Jednou z nich je zápas medzi legálnymi politickými štruktúrami a čoraz masívnejším občianskym hnutím mimovládnych organizácií či aktivistov, v pozadí ktorého už nie je iba spor o podobu globalizácie, ale legitímny boj o svetovú moc.
Inou úrovňou konfliktu je boj ekonomických skupín a spravodajských služieb. Firma Airbus prišla len nedávno o miliardovú zákazku v Saudskej Arábii, keď systém Echelon odpočul rokovania o tejto otázke a odovzdal informácie leteckej spoločnosti Boeing. Takýchto spravodajských hier bude oveľa viac. Najzávažnejšou úrovňou globálneho konfliktu sa však aj pod vplyvom tragických udalostí v New Yorku a Washingtone stáva boj s medzinárodným terorizmom. Je to úplne neštandardný nepriateľ a svetové spoločenstvo zápas s ním zatiaľ prehráva na celej čiare. Situácia je naozaj zvláštna: nevieme, kto sú títo zločinci, nevieme, kde sa nachádzajú, ale vieme, že existujú. Globálny konflikt s terorizmom preto nebude mať charakter tradičnej armádnej ofenzívy, ale množiacich sa sérií úderov a protiúderov pripomínajúcich skôr spôsob vedenia partizánskej vojny.
Aj nevídaný technologický pokrok zásadne zmení podobu tejto svetovej vojny, pričom sa treba obávať skôr znásobenia ako eliminácie strašnej ničivej sily. Žijeme v globálnej vojne uprostred mieru a tento konflikt nebude prebiehať iba na vojenskom poli, ale aj na politickom, spravodajskom a ekonomickom. Islamské krajiny nateraz síce vylučujú koordinovanú protiofenzívu voči Západu, no Huntingtonov scenár nie je celkom mimo hry. To by prezident Bush totiž nemohol vyhlásiť, že nepôjde o jednorazový útok, ale o dlhú vojnu s cieľom zničiť všetky výcvikové centrá a základne pre teroristov. Takýto úmysel totiž predpokladá, že USA by museli zaútočiť nielen na Afganistan, ale minimálne aj na Jemen, Libanon, Sýriu, Líbyu a možno i na Irak, Irán či Sudán. Som veľmi skeptický voči tomu, že takýto konflikt môžu západní spojenci udržať pod kontrolou.
Svet ovládla nezmieriteľnosť
Svet sa teda púšťa do hry s otvoreným ohňom. Sú naštartované všetky mechanizmy umožňujúce výbuch nekontrolovateľného globálneho násilia a skazy: Vytratila sa úcta k mieru, prehlbuje sa civilizačná neznášanlivosť a svet ovládla fundamentalistická nezmieriteľnosť, ktorá za jediné riešenie považuje vlastné víťazstvo, zničenie toho druhého. Kto už dnes počúva pápeža či dalajlámu márne vyzývajúcich na uvážlivosť, márne pripomínajúcich, že zlo plodí iba ďalšie zlo? Kto dnes informuje o tom, že v Atlante sa v sobotu zišli protivojnoví aktivisti a apelovali na americkú vládu, aby nenahrádzala terorizmus nevyberaným vojnovým zabíjaním? Uvedomuje si vôbec niekto, že vojenská akcia, ktorá postihne nevinných, iba ponúkne zločincom ďalšie argumenty pre manipuláciu ľudí pre svoje teroristické ciele? Obávam sa, že vojnové riešenie bude darčekom pre bin Ladína, ktorý pravdepodobne čaká na ďalšiu príležitosť pomstiť sa. Nemali by sme sa dať vyprovokovať k neuváženým činom. Civilizovaný svet by sa mal správať civilizovane.
Dnešné rozhodovanie je o tom, či svet potrebuje armádu alebo políciu. Armáda chce bojovať a vyhrať. Polícia chce udržať bezpečnosť a potrestať vinníka. To sú dva diametrálne odlišné záujmy a prístupy. Obávam sa, že dnešní štátnici chcú byť skôr vojakmi ako policajtmi. Desí ma toto bubnovanie do boja, táto kovbojská mentalita súčasného sveta, ktorá chce doviesť globálny konflikt do absolútneho stretu o všetko. V rozhodovaní o otázkach vojny a mieru, o otázkach života a smrti by nemali prevládať chladnokrvné kalkulácie bez načúvania hlasu srdca. Básnik rozumel svetu vždy lepšie ako vedec. Aj preto je dnes tak málo básnikov.
Slobody určite ubudne
Žijeme dobu, ktorá prináša viac otázok ako odpovedí. Ocitli sme sa na začiatku novej éry, ktorá nás zatiaľ desí, lebo sa začala strašne. Ako bude teda vyzerať svet po 11. septembri 2001? Predovšetkým už nebude taký slobodný ako dosiaľ. Najvzácnejšiu americkú hodnotu – slobodu – bude paradoxne potláčať práve vláda Spojených štátov a s ňou celý demokratický svet. Enormne vzrastú výdavky na spravodajské služby. Bude viac kontroly a viac paranoje. Veľké peniaze sa budú investovať do satelitov a ostatných diaľkovo ovládaných zariadení, ktorých úlohou je monitorovať ciele z vesmíru. Poradca ministra obrany USA Kenneth Adelman už potvrdil, že americké tajné služby dnes môžu jasne vidieť zhora hlavy ľudí, no teraz chcú vidieť aj ich tváre a počuť ich hlas. Zvýši sa monitorovanie mimovládnych organizácií a nezávislých skupín. Bude to svet približujúci sa hrôzostrašným víziám z Orwellovho románu. Svet, v ktorom bude každý podozrivý a v ktorom bude čoraz ťažšie udržať si vlastnú tvár, vlastné myslenie a vlastné presvedčenie. Naša generácia by však mala predovšetkým pochopiť, že 11. september je najmä mementom. Mementom, ktoré potvrdilo, že ani tí najmocnejší si v dnešnom svete nevystačia sami.
Je najvyšší čas začať nahrádzať globálnu hegemóniu globálnym riadením. Dnes netreba brániť západnú civilizáciu, ale túto planétu, ľudstvo ako celok. Newyorský masaker napriek úsiliu propagandy spochybnil NATO ako zázračný recept na globálnu bezpečnosť a architektom hviezdnych vojen v podobe NMD uštedril ranu priamo do obnaženého tyla. Ak Spojené štáty uveria tomu, že nepotrebujú diplomaciu a vystačia si s vlastnou silou, pripravujú si osud všetkých doterajších impérií. V tom prípade bude 11. september medzníkom, ktorý sa dá prirovnať iba k prvému vpádu barbarov do Ríma. Prioritnou úlohou sa preto musí stať predchádzanie zločinu, nie jeho potláčanie. Viem, že v krajine, kde nikto nemusí mať občiansky preukaz, ale každý môže byť ozbrojený, sa to realizuje dosť ťažko. Ale aj Američania musia prísť na to, že je to jediná efektívna cesta. Uvedomme si, že teroristov viedla k ich strašnému zločinu nenávisť silnejšia ako ich vlastná smrť. Proti takejto motivácii sa dá bojovať iba láskou silnejšou ako vlastná smrť. Ak toto ľudstvo nepochopí na začiatku storočia, nedožije sa jeho konca.
