Hoci pouličné protesty proti zasadaniu Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky vo Washingtone nedosiahli rozmery nedávnych nepokojov v Seattli, zatknutých bolo ešte viac, ako minule. Navyše sa zdá, že napriek silným rečiam predstaviteľov MMF bol vytvorený účinný tlak na reformu svetových finančných inštitúcií, ktorú už dnes nespochybňuje prakticky nikto.
Globalizácia sa vlastne nikdy nemala volať týmto termínom. Je to celé od začiatku pomýlené. Pojem globalizácia v nás evokuje dávnu túžbu humanistov zblížiť ľudstvo a prehĺbiť jeho medzinárodnú spoluprácu. Všetka tá vôľa zmeniť svet k lepšiemu a túto zmenu rozšíriť do globálnych, všeľudských rozmerov sa však v spomenutých kontextoch vytráca. Nič také tento proces nesleduje.
Vymklo sa to z rúk Globalizácia sa totiž neprejavuje globálnymi iniciatívami, ale globálnymi účinkami. Nemáme žiadne prostriedky na to, aby sme svoje konanie globálne plánovali a globálne realizovali. Štáty už nemajú silu vzdorovať oveľa mocnejším ekonomickým silám. Tie sa však neusilujú ovládnuť celú sociálnu realitu, a tak situácia nadobúda nebezpečné rozmery. Neexistuje mechanizmus, ktorý by účinne reguloval nepredvídateľné pohyby v spoločnosti. Nadnárodné koncerny síce potrebujú štát, ale iba v drasticky okyptenej podobe – inak povedané, chcú ho degradovať na svoj bezpečnostný servis. Ekonomika dnes potrebuje iba represívnu zložku politiky, a to je žalostne málo. Rúcajú sa tak predstavy klasických ekonómov, ktoré boli založené na viere, že národy môžu kontrolovať svoje bohatstvo sami. Transnacionálne korporácie však nikdy nemôžu plniť úlohu správcu tohto sveta. Oni sami na tom nemajú záujem. Podčiarknuté sčítané to znamená, že globalizácia sa jej tvorcom vymkla z rúk a dnes je to nekontrolovateľný proces, ktorého horizont nikto nevie zodpovedne predvídať. Už to nie je trend budúcnosti, globalizácia reálne prebieha, čoraz dramatickejšie a s čoraz horšími dôsledkami pre život väčšiny obyvateľov tejto planéty.
Bohaté krajiny kedysi potrebovali chudobné na zvyšovanie svojho bohatstva. Dnes ich už nepotrebujú. Len čosi viac ako tristo najbohatších ľudí planéty má také príjmy, ako polovica obyvateľstva Zeme, teda tri miliardy. Táto priepasť sa neustále zväčšuje. Účastníci nedávneho summitu krajín G77 v Havane, ktorí reprezentujú 80 percent svetovej populácie, sa preto radikálnejšie ako kedykoľvek predtým dožadovali väčšieho prístupu na globálne trhy a prorocky varovali, že raz bude ľudstvo skladať za svoje súčasné konanie účty. Nepotrebujeme veľa fantázie, aby sme sa dovtípili, čo sa stane, ak padne už aj tak extrémne prehriata americká ekonomika, ak sa zrútia globálne finančné trhy, ak zlyhá už aj tak dosť deravá sociálna sieť.
Široké hnutie odporu Odpor voči globalizácii dnes už ani zďaleka nie je iba súčasťou ultraľavicových rituálov. Bolo by hrubo skresľujúce, ak by sme pravicu nazvali proglobalizačnou a ľavicu antiglobalizačnou. V skutočnosti sa vytvára široké hnutie odporu, ktoré na uliciach Seattlu a Washingtonu zjednotilo nielen prívržencov ľavicových prúdov, ale aj odborárov, ochranárov, ženské spolky, dokonca aj časť cirkvi. Napokon, aj samotní Američania, tradične najhorlivejší prívrženci globalizácie, nevyznievajú presvedčivo: iba polovica z nich si myslí, že globalizácia je správnym projektom. International Policy Attitudes však položil otázku aj inak: spýtal sa Američanov, či súhlasia s prehlbovaním medzinárodnej spolupráce. Výsledok? Až 80 percent respondentov odpovedalo kladne. Aj to je určitý signál, čo si želajú ľudia.
Je skutočne najvyšší čas uvedomiť si, že situácia je dramatická. Vo svete, kde finančné toky sú z väčšej časti mimo kontroly národných vlád, prestáva fungovať množstvo pák hospodárskej politiky. Rastúca nezamestnanosť už nie je prechodným javom tradičného hospodárskeho cyklu, ale globálnym trendom, ktorý vlády napriek svojej rétorike nevedia podstatne ovplyvniť. Príklad? Nie je to tak dávno, čo tri veľké európske spoločnosti v priebehu niekoľkých dní ohlásili razantný škrt pracovných miest, v dôsledku čoho prišlo o zamestnanie niekoľko stotisíc ľudí v celej Európskej únii. Bol to porovnateľný počet praconých miest, ktorý v tom čase sľúbila zabezpečiť francúzska a nemecká vláda v priebehu jedného roka. Je to jasný dôkaz, že politická moc je dnes takmer bezmocná, nútená utiekať sa k nepresvedčivému verbalizmu, kým rozhodnutia uskutočňujú ekonomické kruhy, ktorých zaujímajú zisky, nie ľudské osudy. Svet teda netrpí kvôli prehlbujúcej sa medzinárodnej spolupráci, ale preto, lebo jej je málo. Humanisticky zmýšľajúci ľudia majú dnes jedinú šancu: sústrediť svoje sily na dobudovanie globálnych politických mechanizmov, ktoré by boli schopné kontrolovať ekonomickú globalizáciu. Inými slovami: potrebujeme nové inštitúcie globálneho riadenia.
Svet je šokovaný rastom politického extrémizmu. Mal by si však uvedomiť, že je to výsledok pôsobenia práve tých velebených „štandardných“ strán, ktoré nikdy nemali dosť odvahy pomenovať veci pravými menami, nikdy sa neodhodlali k systémovým riešeniam a umelo tlmili narastajúce problémy. Victor Hugo nechal jednu zo svojich postáv (Enjolrasa) krátko pred smrťou na jednej z mnohých barikád 19. storočia túžobne vykríknuť: „Dvadsiate storočie bude šťastné!“ Žiada sa dodať: v porovnaní s dvadsiatym prvým určite.
