Filozofia slovenských dejín (3)

Ani to málo, čo Slováci za svoju kolaboráciu s Viedňou napokon dostali, im nespadlo do lona automaticky. Začiatkom roka 1849 Michal Miloslav Hodža vyčítal maršalovi Windischgrätzovi, prečo na obsadených slovenských územiach dosadzuje za kráľovských komisárov Maďarov, keď spojencami Rakúska boli Slováci a prečo im sľúbil, že úradnou rečou v celom Uhorsku zostane maďarčina. Prízvukoval, že Slováci prijmú čokoľvek iné, len nie opätovné spojenie s Maďarmi. Nelojalita k Uhorsku bola od revolučných čias prítomná v slovenskej politike minimálne latentne až do pádu monarchie. V otázke konečného osudu našich ambícií na nezávislosť korunnej krajiny zohral dôležitú a dosiaľ trochu prehliadanú úlohu Ján Kollár, ktorého cisár vymenoval roku 1849 za poradcu v slovenských otázkach. Minister vnútra F. Stadion totiž na stretnutí so Štúrom v Olomouci vyslovil súhlas s odtrhnutím Slovenska od Uhorska, ale len za podmienky, že si to bude želať celý národ. Na tejto podmienke celé úsilie stroskotalo, lebo štúrovci to nedokázali zabezpečiť a Kollár nebol v tejto veci nijako výraznejšie nápomocný. Naopak, presviedčal našu politickú reprezentáciu, že chystané úpravy zákona o správe obcí sú vlastne prvkami samosprávy a ľudového zastúpenia. Nakoniec to bol práve Kollár, ktorý prehovoril nového ministra vnútra Alexandra Bacha, aby 21. decembra 1849 vyhlásil za jazyk zákonov a vládnych nariadení pre Slovákov „staroslovenčinu“, čo nebolo nič iné ako návrat k češtine. Štúra takýto postoj rozhneval a odmietol slúžiť novému režimu, čím sa dostal do nemilosti a až do smrti žil pod policajným dohľadom. Ohrozenie slovenčiny Budúcnosť spisovnej slovenčiny bola v tom čase vážne ohrozená. Jej obhajcovia sa dostali do zreteľnej menšiny, nepodporovali ich ani ostatné slovanské národy a na stranu „Staroslovákov“ postupne prechádzali nielen starí Kollárovi súputníci, ale aj mladší predstavitelia ako Jonáš Záborský či Daniel Gabriel Lichard. Ich hlavným argumentom bolo tvrdenie, že nebyť štúrovskej slovenčiny, nedosiahla by maďarizácia také úspechy. Najvýznamnejšiu úlohu v odpore voči češtine zohral v tom čase Jozef Miloslav Hurban. Svojimi vášnivými polemikami a obranou slovenčiny (argumentoval, že vznikla spontánne, že k jej vzniku síce rozhodujúcou mierou prispel samotný Štúr, ale dotvárali ju Ján Francisci, Samo Bohdan Hroboň a vôbec celá ľudová slovesnosť) pravdepodobne zachránil náš spisovný jazyk pre ďalšie generácie. Presadeniu štúrovskej slovenčiny napokon výrazne pomohol Hurbanov obrat k zmierlivejšiemu tónu, v rámci ktorého prijal Hattalovu reformu spisovného jazyka. K zmiereniu oboch táborov viedol kompromis, keď sa osvojil v podstate český pravopis a slovenské slová. Faktom však ostáva, že nikdy predtým ani potom nedostali Slováci v monarchii toľko príležitostí na uplatnenie, ako práve v tomto čase, najmä v rokoch 1850 – 1853. Zabezpečilo sa slovenské ľudové školstvo, predstavitelia nášho národného hnutia našli uplatnenie v nižších zložkách štátnej správy aj súdnictva a cisár vymenoval viacerých Slovákov za biskupov, vrátane Štefana Moysesa. Jadro našej politickej reprezentácie však tieto ústupky principiálne odmietalo a ani Kollárova autorita nedokázala zastaviť vývin slovenskej identity v oblasti jazyka. Zo strany Štúra a Hurbana išlo v tomto smere o zodpovedný krok, veď režim znemožňoval akúkoľvek politickú aktivizáciu národného hnutia a tí, ktorí sa rozhodli spolupracovať, nedosiahli okrem osobných „trafík“ pre národ vôbec nič. Slovenská politika však v tom čase ani nemala osobnosť, ktorá by ju zmysluplne viedla. Štúrova zatrpknutosť mala pre dobové myslenie tragickú dohru. Je to takmer nepochopiteľné: muž, ktorý kedysi ako mladý profesor evanjelického lýcea vo svojich prednáškach plamenne obhajoval encyklopedistov a vyzdvihoval francúzsku revolúciu, ktorý vítal „vek slobody“ európskych národov, začal na vrchole svojej kariéry znechutene podporovať viedenský absolutizmus, ktorý ho napokon sklamal tiež, a skončil pri blúznení o politickom a kultúrno-civilizačnom splynutí s cárskym Ruskom. Jeho návrat k Slovanstvu však nemal humanistické korene ako v prípade Kollárových vízií, ale tie najreakčnejšie pohnútky, považujúce akékoľvek revolučné zmeny za „deštrukciu ľudskosti“, odmietajúce parlamentnú demokraciu, osvietenstvo, západné filozofické koncepcie a glorifikujúce samoderžavie, pravoslávie a dokonca i azbuku a ruštinu, ktorú navrhoval za jediný všeslovanský jazyk. Bol to (ako kedysi napísal Svetoslav Bombík) akýsi transcendentálny panslavizmus, metafyzická geopolitika, ktorá sa neodvíjala od záujmov národa, ale od apriórnych filozofických téz. Štúrov duchovný testament spečatený v diele Slovanstvo a svet budúcnosti spôsobil väčšinu problémov, s ktorým sa slovenské národné hnutie ako politický dedič jeho myšlienok v druhej polovici 19. storočia stretávalo. Snaha o dohodu s Maďarmi Názory slovenských predstaviteľov na ďalší vývoj národného hnutia po páde Bachovho absolutizmu v plnej miere odhalili slabiny v strategickom uvažovaní i celkovej politickej vyspelosti. Kým Hurban (po smrti Ľudovíta Štúra najrešpektovanejšia postava slovenskej politiky) prepadol akejsi eufórii a oslavoval Októbrový diplom ako koniec útlaku a získanie práv „po 1900 rokoch“ (skutočne neviem, ako k tomuto číslu prišiel), Ján Palárik bol oveľa skeptickejší a správne predpokladal, že toto nariadenie sa stane zárodkom národnostných konfliktov. Rozpory sa prehĺbili pri koncipovaní nového politického programu Slovákov. Palárik dôveroval maďarským liberálom, ktorí proklamovali snahu urovnať národnostné spory. Obzvlášť upozorňoval na parlamentný prejav Františka Deáka z 13. mája 1861, ktorý vyhlásil, že uhorský snem nesmie a nechce ignorovať požiadavky národností a nepriamo ich vyzval, aby ich predložili. Liberálny intelektuál Lajos Mocsáry dokonca vypracoval plán federalizácie Uhorska. Palárik v tom videl dôkaz otvorenosti maďarských liberálov voči ostatným národnostiam. Apeloval na slovenskú politickú reprezentáciu, aby nepremeškala príležitosť a naformulovala požiadavky Slovákov na rokovanie uhorského parlamentu. Treba si seriózne klásť otázku, akým smerom by sa vyvíjali slovenské dejiny, keby sme prijali ponuku maďarskej strany. Samozrejme, druhá vec je, či toto gesto bolo myslené úprimne. Faktom však zostáva, že maďarská historiografia dodnes vysvetľuje obrat k brutálnej maďarizácii po roku 1867 obavou z ďalšej zrady Slovákov – tak, ako to cítili v roku 1848. Z tohto uhla pohľadu pochopili skoncipované Memorandum národa slovenského ako provokáciu a hodenú rukavicu. Práve preto považoval Palárik tento dokument za predčasný a v konečnom dôsledku za škodlivý. Hoci ho napokon podpísal (cítiac sa zaviazaný voči národovcom, ktorí ho na národné zhromaždenie do Martina v júni 1861 zvolili ako svojho zástupcu), zdôraznil, že svojich politických názorov sa nezriekol a že s viacerými názormi memorandistov (predovšetkým Francisciho – predsedu zhromaždenia, Daxnera – hlavného autora Memoranda a Hurbana – stále vplyvného ideológa hnutia) nesúhlasí. Toto jeho stanovisko sa stalo aj predmetom verejnej diskusie, najmä potom, čo Maďari začali proti obsahu Memoranda organizovať protestné akcie a kampaň v tlači. Ako sa stal Martin centrom Slovákov V otázke voľby Martina ako miesta historického zhromaždenia zohrala podstatnú úlohu náhoda. Predstavitelia národného hnutia sa v tom čase intenzívne zaoberali myšlienkou určenia politického a duchovného centra Slovákov ako dôležitého prvku spoločnej identity. Najväčším slovenským mestom bola v tom čase paradoxne Budapešť, no z ideologických dôvodov bol tento variant zavrhnutý. Starobylá Nitra bola v tom čase duchovným centrom maďarizácie a o Bratislave ako slovenskom meste v tom čase nikto ani len neuvažoval. Istý čas bol v hre Zvolen. Napokon rozhodol fakt, že ani jedno väčšie mesto na Slovensku nebolo ochotné prijať memorandové zhromaždenie a Štefan Marko Daxner dokázal vybaviť na poslednú chvíľu aspoň ospalé mestečko Martin. Tento krok mal ďalekosiahle dôsledky. Po tom, čo vládne kruhy odmietli autonómiu a s ňou padla aj myšlienka na Banskú Bystricu ako jej hlavné mesto, Slováci sa stotožnili s Martinom ako so svojím útočiskom, ako s memorandovým symbolom a pamiatkou napriek tomu, že nemal elementárnu infraštruktúru. Rozhodnutie preniesť všetku národnú agendu vrátane novín z Budapešti do Martina urobilo napokon slovenskú politiku provinčnou, odrezanou od informácií a inštitucionálneho zázemia. Samotné rokovanie malo búrlivý charakter a nebolo vôbec jednoznačné. Daxnerov návrh vyvolal búrku nevôle. Istý čas to vyzeralo, že text memoranda neprejde. Vplyvný predstaviteľ slovenskej šľachty, liptovský župan Martin Szentiványi vyhlásil, že dokument v tejto podobe nepodpíše a spolu s ním sa rad-radom vyslovovali proti aj mnohí iní účastníci. Nesúhlasili najmä s myšlienkou vytýčenia autonómnych hraníc a videli v tom zbytočnú provokáciu a prvky separatizmu. Daxner svoj krok oduševnene (stojac na stole), ale racionálne odôvodňoval potrebou určiť priestor, v ktorom bude možné rozvíjať dôstojný občiansky život národného spoločenstva. Treba si uvedomiť, že hoci štúrovci vyhlásili roku 1848 nezávislosť Slovenska, nemali konkrétnu predstavu, aké by malo mať hranice. V tomto smere je návrh na vytvorenie Okolia slovenského priekopnícky. Zaujímavá je najmä južná hranica. Štefan Marko Daxner sa pri jej zakreslení držal línie bývalej tureckej okupácie, čo zhruba zodpovedalo územnej rozlohe Slovenska po Viedenskej arbitráži. Boli to veľmi jednoduché, ale logické geopolitické ukazovatele. Viacerí rečníci a odporcovia tohto návrhu však poukazovali na to, že stanovením týchto hraníc sa väčšia časť národa (roztrúseného vtedy najmä na Dolnej zemi) dostane mimo územia vytýčeného Slovenska, a to sa delegátom z týchto častí Uhorska nepáčilo. Najmä Francisci argumentoval, že lepšie riešenie nepozná a že určenie kompaktného územia osídleného Slovákmi je nevyhnutné. To však nebol jediný predmet sporu. Rozkol v národnom hnutí Spomínaný Ján Palárik principiálne nebol proti myšlienke Okolia, aj keď ju považoval za predčasný krok, ktorý nemal oporu ani vo väčšine slovenského obyvateľstva. Nebolo mu však ľahostajné, či ho získame zásluhou Viedne alebo Pešti. Palárik presadzoval koncepciu federalistického spojenia slovanských národov v Uhorsku, pričom za prvoradú a kľúčovú považoval dohodu s Maďarmi. Odmietal orientáciu na Rakúsko, ale aj na cárske Rusko, a za reálny politický priestor Slovákov považoval Uhorsko. Najväčším nešťastím bolo podľa neho to, že Slováci vyšli s požiadavkou autonómie v čase, keď Uhorsko potrebovalo svornosť v zápase proti viedenskému centralizmu. Hoci sa v učebniciach dejepisu dodnes učíme, že nasledujúce roky ukázali chybnosť Palárikových postojov a prezieravosť tzv. Starej školy slovenskej, myslím si, že také jednoduché to nie je. Palárik videl jasnejšie ako ktokoľvek iný v jeho dobe dôsledky vyhrotenej nacionalistickej politiky. Vo svojom vystúpení v Martine rázne odmietol zopakovanie chyby z roku 1848 a varoval pred tendenciou opätovne sa „koriť a podlizovať“ Viedni. Navrhol vyslanie memorandovej delegácie priamo do Pešti. Nálada na zhromaždení však bola už celkom iná. Rozhorčený dav ho nenechal prejav ani dokončiť a Ján Francisci ho vyzval, aby svoje slová o podlizovaní odvolal. Naopak, búrlivé ovácie zožalo vystúpenie Jozefa Miloslava Hurbana, ktorý vyhlásil, že slovenský národ je národom kráľovským, že má v sebe zakorenenú hlbokú úctu ku kráľovi, že na neho ustavične myslí a že práve on je jediným garantom našich práv v monarchii. Otvorený konflikt s Maďarmi sa už nedal zastaviť. Zastaviť sa nedal ani rozkol v slovenskom národnom hnutí. V tom čase platilo, že kto ovláda slovenské noviny, ovláda celý národný politický život. Monopol Pešťbudínskych vedomostí sa pomerne často zneužíval a jeho redaktori nielenže odmietali uverejňovať opozičné názory, ale proti ich nositeľom publikovali hanlivé anonymné články. Proti Jánovi Palárikovi rozpútali negatívnu kampaň, odsudzovali nielen jeho politické názory, ale vyvolávali útoky aj voči jeho osobe a dokonca i voči jeho literárnej činnosti. Práve tento arogantný prístup Jána Francisciho a najmä Mikuláša Štefana Ferienčíka viedol k tomu, že Ján Palárik, Ján Mallý-Dusarov a ďalší sa postupne rozišli s memorandovým hnutím a začali sa čoraz výraznejšie angažovať vo formovaní opozičného politického prúdu – Novej školy slovenskej. Autor je vysokoškolský učiteľ (Pokračovanie v budúcom čísle)