Filozofia slovenských dejín (1)

Pätnáste výročie historických udalostí, ktoré viedli k dosiahnutiu nezávislosti Slovenskej republiky nás núti k hlbšiemu zamysleniu nad faktormi, ktoré formovali naše dejiny a ktoré ovplyvnili charakter tejto krajiny. Porozumenie týchto súvislostí je kľúčovým predpokladom na definovanie cieľov a možností tohto štátu v celom jeho politickom, sociálnom, kultúrnom a geografickom rámci. Na úsvite našich národných dejín stál mýtus. Nebolo to nič nezvyčajné – národy sa rodia z mýtov, ktoré udržiavajú kozub ich spomienok a stávajú sa kostrou ich identity. Mýtus neformuje národ preto, že je pravdivý, ale preto, že pôsobí. Nie je to udalosť, ktorá sa raz stala, ale ktorá sa deje ustavične. Preto ju možno prehodnocovať tak, aby pôsobila vždy v nových a nových podmienkach. Mýtus o cyrilometodskom dedičstve nie je serióznym historickým výkladom našich národných dejín. Dnes vieme, že kresťanstvo tu malo zapustené korene už pred touto misiou solúnskych bratov, že kultúrne a civilizačne nenadväzujeme prakticky na nič, čo sa nám tu pokúsili zanechať (druh jazyka, písma a napokon i náboženstva), že ich prítomnosť predstavovala skôr krátku diskontinuitu v inak západnej orientácii tohto priestoru. To však neznamená, že tento mýtus je bezvýznamný a že nezohral dôležitú úlohu pri formovaní slovenskej identity. V jeho prípade však možno hovoriť skôr o oživenej spomienke ako o tradícii. Falošné mýty a legendy Táto spomienka vytryskla na úsvite národného obrodenia ako kľúčový prameň tohto procesu, chýbajúce ohnivko, o ktoré sme sa mohli pri vlastných emancipačných nárokoch oprieť. Kým Česi, Chorváti alebo Srbi si udržali spomienku na svoj stredoveký štát, Slováci (podobne ako Slovinci) sa nemohli oprieť o podobnú politicky a sociálne zjednocujúcu formu. Preto potrebovali mýtus. Mýtus taký veľkolepý a nespochybniteľný, že prebudí hrdosť na zašlú slávu starobylého národa. Fakt, že Slováci prijali veľkomoravské korene v oveľa väčšej miere ako Česi (hoci tento štátny útvar vznikol anektovaním Nitrianskeho kniežatstva zo strany moravského panovníka), bol spôsobený práve absenciou štátotvornej tradície. Preto vznikali najrôznejšie legendy, z ktorých najdlhšie pretrvala tá o Matúšovi Čákovi-Trenčianskom ako „slovenskom kniežati“ a „pánovi Váhu a Tatier“, hoci v skutočnosti bol iba maďarským oligarchom nezávislým od kráľovskej moci. To však nebránilo tomu, aby sa stal, v rozpore s historickou skutočnosťou, symbolom emancipačných snáh Slovákov, hrdinom povestí, románov a drám. Slovenskí intelektuáli sa v období národného obrodenia neusilovali o pravdivosť a presnosť, ale o zatraktívnenie slovenskej identity. Preto v tomto čase nájdeme úplne absurdné obhajoby nášho jazyka či kultúry. Napríklad jeden z najznámejších apologétov slovenskej idey tohto obdobia, publicista Ján Hrdlička, v roku 1785 tvrdil, že slovenčina je „plodivá matka všetkých jazykov“, že je starobylá prinajmenšom ako latinčina a že Slováci sú potomkami kmeňa Hotentótov, ktorých spomínal už Homér. Preháňanie sa stalo koncepčným prvkom národnobuditeľskej práce. Stalo sa významným až natoľko, že mu podľahla aj oficiálna slovenská historiografia, ktorá za najvýznamnejšie počiny tohto obdobia považuje práve aktivity obranárskeho charakteru. Našej pozornosti tak ušli mnohé významné počiny na konci 18. storočia iba preto, že sa bezprostredne netýkali oživovania slovenskej identity. Dôsledky zahľadenosti do seba Za najvýznamnejšieho slovenského intelektuála tohto obdobia bol napríklad považovaný v európskom kontexte uznávaný jazykovedec Juraj Ribay, zakladajúca osobnosť viacerých slavistických vedných disciplín (vlastnil jednu z najväčších súkromných knižníc v Uhorsku, ktorá je v súčasnosti súčasťou Maďarského národného múzea v Budapešti). Ribay sa však nevenoval špecificky slovenskej otázke tak, ako povedzme Anton Bernolák. Bernolákov projekt stroskotal, z Ribayových priekopníckych výskumov sa čerpá dodnes. Ale kým tvorcu prvého pokusu o spisovnú slovenčinu pozná u nás každý školák, slávny slavista je úplne neznámou personou. Podobne dopadli aj mnohí iní slovenskí vzdelanci. O jedného z najvýznamnejších vynálezcov 19. storočia, Štefana Jedlíka, ktorý vynašiel sódu, prvý elektromotor či magnetický čip – základnú súčasť elektrického rušňa, sme sa dlho nezaujímali iba preto, lebo ani on sa o svoj slovenský pôvod príliš nestaral. Dnes ešte nemáme zmapované, čo všetko sme vďaka svojej zahľadenosti do seba premrhali a prehliadli. Publicista Ondrej Plachý napísal roku 1785 esej Znášanlivosť, ktorá by sa za normálnych okolností stala vrcholným prejavom európskeho myslenia 18. storočia. Autor v nej na svoju dobu priekopníckym spôsobom hlása toleranciu nielen medzi kresťanskými náboženstvami, ale unikátne aj voči židom, moslimom či budhistom. Naša historiografia však dodnes vyzdvihuje skôr slaboduché národnoobranárske články z tohto obdobia. Vymedzenie Slovenska V každom prípade a paradoxne vďaka tejto kultúrnej ignorancii sa podarilo postaviť základy našej identity, ktorá sa v prvej fáze opierala skôr o slovanskú vzájomnosť. Napokon, až do štyridsiatych rokov 19. storočia slovenské splývalo so slovanským v takej miere, v akej sa s ideológiou všeslovanstva nestretávame u nijakých iných Slovanov. Nie je zrejme náhodné, že ideológia všeslovanstva vznikla prostredníctvom Jána Kollára a Pavla Jozefa Šafárika práve u Slovákov a zohrávala v ich národnom vývine významnejšiu úlohu ako kdekoľvek inde. S určitou mierou zdôrazňovania slovenských špecifík sa však stretávame už koncom 18. storočia. Historik a publicista Michal Semian použil roku 1786 ako prvý názov Slovensko a toto prvenstvo mu priznáva aj český osvietenecký filológ Josef Dobrovský. Miera identifikácie s týmto územím však bola v tomto období ešte pomerne nízka, čo spôsoboval najmä fakt, že Slováci žili roztrúsení v Uhorsku vo viacerých nesúvislých oblastiach (trochu to pripomína dnešné problémy s určením kompaktného územia osídleného Palestínčanmi). Napokon, niektorí vzdelanci (vrátane spomínaného Juraj Ribaya) boli značne skeptickí voči špecificky slovenskej kultúre a odporúčali napríklad orientovať sa skôr na rozširovanie českej tlače ako na zakladanie vlastných periodík. Celá česká žurnalistika bola v tom čase chápaná skôr ako autonómna súčasť slovenského novinárstva a podobne to bolo aj s knižnou produkciou. Slovenská národná ideológia v tomto období ešte nevstupovala do konfliktu s českou platformou a sústreďovala sa skôr na obranný zápas voči nemeckému patriciátu v mestách a postupne i voči maďarskej šľachte. Rozkol medzi bernolákovcami a zástancami bibličtiny však urýchlil proces konkretizácie slovenského národa. Prvé desaťročia národného obrodenia boli úzko intelektuálnou záležitosťou niekoľkých desiatok ľudí. Čitatelia i autori slovenských spisov boli prakticky identickí. K zmene stratégie sa odhodlali až štúrovci. Ich tajný výlet na Devín 24. apríla 1836 znamená začiatok fázy národnej agitácie medzi širšími vrstvami obyvateľstva, začiatok koncepčného uvažovania o politických cieľoch Slovákov. To, čo pôvodne vyznievalo ako plynulé nadväzovanie na dovtedajšie koncepcie, sa dnes ukazuje skôr ako radikálny obrat v uvažovaní slovenskej inteligencie. Bez vystúpenia štúrovcov by sme predchádzajúce desaťročia sotva vnímali ako zrod autentického národného obrodenia. Napokon, oveľa autentickejšia bola jazyková a kultúrna emancipácia na konci stredoveku, ktorá mohla mať veľmi zaujímavé vyústenie, nebyť hrádze, ktorú tomuto procesu postavilo husitské hnutie a následná reformácia – tá nás na niekoľko storočí vďaka liturgickej bibličtine vrhla do závislosti od českého jazykového prostredia. Štúrova koncepcia osobitného slovenského národa s vlastným jazykom a kultúrou bola premyslenejšia ako idea slovanskej vzájomnosti, hoci vyššia nadkmeňová väzba Slovanov zostala zachovaná zo strategických, čiastočne aj zahraničnopolitických dôvodov. Vymedzil sa aj hlavný protivník. Prebúdzajúci sa maďarský nacionalizmus na konci 18. storočia a najmä zákon uhorského snemu z roku 1830 (ktorý znamenal oficiálny zrod maďarizácie) donútil predstaviteľov slovenského verejného života vymedziť sa voči týmto tendenciám. Napriek rozšíreným mýtom o „tisícročnom útlaku“ však slovenské prejavy až do tridsiatych rokov 19. storočia nevykazovali výrazné protimaďarské prvky. Skôr sa obhajovalo právo na národnú existenciu. Pod tlakom postupujúcej maďarizácie vymedzil Ján Kollár roku 1821 po prvýkrát územie, ktoré 35 rokov pred ním označil Michal Semian za Slovensko. V úvahe Niečo o pomaďarčovaní Slovanov v Uhorsku napísal, že „Slováci obývajú celistvé územie Uhorska v severných stoliciach karpatskej krajiny, kým na Dolnej zemi žije Slovák viac alebo menej pomiešaný s inými národmi“. Toto definovanie vlastného životného priestoru je významnejšie, ako sme doteraz dokázali oceniť. Dištancovanie od kontinuity Štúrovci sa postupne dištancovali aj od kontinuity uhorských dejín, čo generácia pred nimi ešte nerobila. Bolo to pochopiteľné, aj keď historicky devastujúce. Predstava, že by sa Česi nehlásili ku Karolovi IV., pretože bol Nemec alebo Maďari k najvýznamnejšiemu uhorskému kráľovi Ľudovítovi Veľkému, pretože bol Francúz (zomrel v Trnave), je až smiešna, ale Slováci svoje dejiny naozaj posudzovali takto úzkoprso nacionálne. Dnes sa zdá takmer absurdné, že slovenskú historiografiu ovládala poldruha storočia filozofia dejín, pulzujúca ešte v Mináčovej myšlienkovej skratke, že „ako je všeobecne a dávno známe – nemáme dejiny a ak ich aj máme, nie sú naše vlastné“. Nijaký kráľ nemyslel úzkoprso maďarsky. Mnohí významným spôsobom pomáhali priamo Slovensku. Belo IV. či Ľudovít I. sa zaslúžili o rozvoj slovenských miest, Karol Róbert z Anjou významným spôsobom zreformoval naše hospodárstvo (razba dukátov v Kremnici, ťažba drahých kovov a medi), Matej Korvín založil v Bratislave univerzitu, vďaka Márii Terézii sme získali od Poľska spišské mestá a práve reformy Jozefa II. uľahčili vznik národného obrodenia. Viacerí príslušníci arpádovskej dynastie, vrátane neskoršieho kráľa Štefana I. Svätého, sídlili v Nitre. Vo vojenskom tábore na dolnom Hrone (v dnešnej Bíni), vojvodovia slovenského pôvodu Hunt a Poznan pasovali knieža Štefana za rytiera a on ich za to ustanovil za veliteľov svojej telesnej stráže a vybudoval ríšu, ktorá sa nezakladala na maďarskej dominancii, ale na harmonickom spolužití všetkých etník. Veľkomoravský dvojitý kríž bol dokonca v určitom období jediným symbolom Uhorska. Počas tureckej nadvlády v 16. a 17. storočí si Slovensko posilnilo nadregionálnu súdržnosť a identitu, jeho strategické postavenie získalo európsky rozmer (možno najvýznamnejší v doterajších dejinách). Boli to slovenské opevnené mestá a hrady, ktoré tvorili najdôležitejšiu protitureckú obrannú líniu celej Európy. Nie dynastia Habsburgovcov (ako to dodnes vníma západná historiografia), ale predovšetkým obrovské obete slovenského ľudu (zahŕňajúce vysoké dane, vydržiavanie armády, výstavbu opevnení, plienenie, vraždenie a odvlečenie množstva tunajších obyvateľov do Osmanskej ríše) predstavujú ten najväčší vklad do vtedajšej európskej obrany. Turecké nebezpečenstvo ovplyvnilo aj charakter dopravného spojenia Bratislavy a Košíc (severnou cestou), čo poznamenáva našu krajinu dodnes. Významný bol aj hospodársky rozmach Slovenska, keďže stredoslovenské banské mestá sa v tom čase stali najväčším producentom a vývozcom medi na svete. To všetko poukazuje na mnohorozmernosť slovenských dejín, ktoré sa nedajú vtesnať len do svojej nacionálnej podoby. Formovanie našej identity však najvýraznejšie ovplyvnila práve štúrovská koncepcia. Možno súhlasiť s Borisom Zalom, že príčinou tohto pohybu vo svojej podstate nebol jazyk ani náboženstvo, ba ani národné vedomie vo svojej špecifickej kultúrnej podobe, ale nové preusporiadanie moci. Také preusporiadanie, ktoré zo Slovákov vytvorilo osobitný subjekt dejín. Autor je vysokoškolský učiteľ