Hoci Robert Fico vyzval na sneme svojej strany novinárov, aby kontrolovali plnenie jeho Akčného programu na rok 2000, faktom ostáva, že o obsahu tohto dokumentu verejnosť zatiaľ nič nevie. Všeobecných fráz o „stabilite, poriadku a spravodlivosti“ sme sa už napočúvali až-až. Robert Fico však bude musieť skôr či neskôr odkryť karty a zatiaľ sa zdá, že je v jeho záujme, aby tak urobil čo najneskôr. Ostatne, razantný nástup preferencií Smeru neznamená dôveru obyvateľstva v tento politický subjekt, ale len a len k Robertovi Ficovi. Nič iné totiž respondenti nepoznali a nepoznajú: ani program, ani osobnosti strany. Fakt, že strana nebude mať podpredsedov, môže svedčiť takisto o tom, že pôjde o subjekt silného vodcu. Robert Fico sa nijako netají tým, že mu nejde o štandardizáciu politickej scény. Rovnako odmieta stotožňovať svoj subjekt čo i len s nádychom ľavicovosti. Všetko to vyzerá, akoby chcel ambiciózny politik budovať svoj úspech na dištancovaní sa od kohokoľvek a čohokoľvek. Ak chce voličovi ukázať, že sa to dá robiť aj inak, musí ho predovšetkým presvedčiť, že so súčasnou politickou garnitúrou nemá nič spoločné. Som presvedčený, že Ficov útek z rodnej strany nebol motivovaný iba detinskou túžbou po vládnom kresle, ale aj snahou politicky sa zachrániť pred zlovestným osudom, ktorý sa vznáša nad súčasnou koalíciou. Nestálo ho to ani veľa námahy. Stačilo si osvojiť tie varovné signály, ktoré povedzme v SDĽ zostali nevypočuté. Potom sa môže zdať, že nový politický vodca hovorí ľuďom zo srdca. A kým jeho politickí súperi zatiaľ márne hľadajú slamku, ktorej by sa chytili a namiesto argumentov im ostáva iba zlosť a závisť, SDĽ by mala radšej tento nežičlivý čas využiť na to, aby sa sama seba spýtala, prečo práve ona produkuje toľko nových strán a toľko politických dezertérov. Naozaj je to iba vina politicky neukojeného Roberta Fica?
