Rozhodnutie poslancov vládnej koalície, že nepodporia návrh na odvolanie ministra hospodárstva Ľudovíta Černáka, je len ďalším prejavom neschopnosti súčasnej moci radikálne sa odlíšiť od praktík tej predošlej. Normálny volič totiž nikdy nepochopí špekulatívno-strategické intrigy, ktorými sa zdôvodňuje tento postup. Obchodovanie s ministerskými kreslami je preto v prvom rade hrubým ignorovaním verejnej mienky.
Hlasovanie o dôvere ministrovi hospodárstva bolo zo strany vládnej koalície veľmi nepresvedčivým prejavom solidarity. Veľká časť poslancov sa ani nezaprezentovala a pri prerokovávaní návrhu o odvolaní Jána Slotu z funkcie predsedu parlamentného výboru už neboli takí zhovievaví. Zdôvodnenie tohto dvojakého metra je pretaktizované a radový volič takúto argumentáciu neprijme. Veď dokonca ešte aj naveky skompromitované HZDS dokázalo pred niekoľkými rokmi pri hlasovaní o dôvere vtedajšieho ministra zdravotníctva Viliama Soboňu prekonať stranícke obmedzenia a prispieť k jeho pádu, lebo tlak verejnej mienky bol neúnosný.
Navyše, spôsob, akým sa Ľ. Černák zubami-nechtami drží svojho kresla, je viac ako úbohý.
V našej politickej kultúre sa ešte neudomácnilo vedomie zodpovednosti za rezort, aké je prítomné vo väčšine demokratického sveta. Minister hospodárstva totiž nepochopil, že nik sa ho nesnaží obviniť z priamej účasti na známych aférach. Rovnako je pomýlené jeho stotožňovanie odstúpenia z funkcie s priznaním. Príklad indického ministra dopravy, ktorý rezignoval iba pre to, že došlo k tragickej zrážke vlakov, je učebnicový. Minister Černák totiž nechápe rozdiel medzi osobnou a politickou zodpovednosťou. Politická zodpovednosť by sa mala stať základnou morálnou výbavou verejného činiteľa, ktorá kultivuje mocenský zápas. Z ponovembrovej histórie si spomínam iba na dva prípady, keď v sebe našli politici silu na takýto krok: minister spravodlivosti Ladislav Košťa odstúpil po tom, ako v parlamente stlačil niekoľko hlasovacích tlačidiel naraz, a minister zahraničných vecí Pavol Hamžík rezignoval po zmarenom referende o vstupe do NATO. Pritom v prípade druhého z nich je evidentné, že akákoľvek priama zodpovednosť bola bezpredmetná.
Z toho istého dôvodu je prinajmenšom nešťastné, keď SDĽ navrhne prehodnotiť postoj vlády k odvolaniu vedenia FNM s odôvodnením, že tak Ľudovít Kaník, ako aj Ladislav Sklenár preukázali v poslednom období snahu o nápravu vecí. Ale o tom predsa nie je politická zodpovednosť. Odstúpenie v takomto prípade sa stáva morálnym gestom, ktorým sa vysiela na verejnosť signál, že moc má záujem na spriehľadnení riadenia rezortov, že tu existujú poistky voči zneužívaniu funkcií. Vyvodzovanie politickej zodpovednosti jednoducho znižuje pochybnosti o dobrých úmysloch vlády.
Ľ. Černák sa evidentne obáva, že ak by odstúpil, v politike by skončil. To síce neviem, ale som si istý, že ak ho budú musieť odvolať, tak určite.
