Fackovací občania

„Nech vznikne akákoľvek vláda, mala by sa zísť so svojou predchodkyňou a spolu by mali predebatovať najväčšie problémy Slovenska. Východisko zo súčasnej krízy totiž nemá v rukách iba jeden politický subjekt,“ napísal v predchádzajúcom čísle Slova jeden z našich čitateľov. Ako ukazujú skúsenosti – ohrdnutý hlas z ľudu… Vlády, ktorým by išlo o osud občanov Slovenska naozaj, by ten hlas možno neohrdli. Možno. V dlhoročnom ovzduší zarytého nepriateľstva, nežičlivosti, ba až nenávisti každého voči každému, a to sa netýka len politikov, sa to však sotva môže stať aj vo virtuálnej, nieto v hmatateľnej realite. Podľa nedávnych mediálnych vyjadrení niektorých politológov už roky trvá stav, keď v zornom uhle politikov prestali byť záujmy občanov či osudy krajín, ku ktorých vedeniu sa dostali neraz ako slepé kurčatá k zrnu. Ich jedinou starosťou je manipulovať s verejnosťou a verejnými prostriedkami tak, aby si upevnili mocenské postavenie a profitovanie z neho. Zúrivosť, s akou na seba na verejnosti útočia a špliechajú skutočnú či vymyslenú špinu, ironizovanie, posmešky, nezmieriteľnosť, s akými sa namiesto debatovania o riešeniach naozajstných problémov navzájom nepočúvajú, odmietajú brať do úvahy názory opačnej strany a do nemoty omieľajú len stereotypné demagogizmy, tento poznatok potvrdzujú. Stačí si všimnúť, ako aj naše vládne garnitúry (s výdatnou podporou poskokov v parlamente, ekonomickej, spoločenskej i kultúrnej sfére) po nástupe k moci chcú bleskovo rušiť bezmála všetky zákony a opatrenia, ktoré zaviedli do života ich predchodcovia. V tom nie je ani jedna z vlád výnimkou. Občania, ktorí sa musia týmto zmenám podriadiť bez ohľadu na to, či sú, alebo nie sú v ich prospech, nie sú pre politikov ničím viac, iba fackovacími panákmi. Záleží na nich iba pred voľbami. Potom sú už len krovím (často neželaným ako obťažujúci hmyz), pred ktorým sa politici narcisticky producírujú v médiách a ktoré oplieskavajú z každej strany, ako sa im to práve hodí do karát. Alebo do peňaženiek. Tí, ktorí sa usilujú získať moc tak veľmi, že sa ani pred verejnosťou neštítia ani tých najnízkejších praktík, po nej sotva túžia s úmyslom slúžiť občanom. To sa navzájom vylučuje už vo svojej pojmovej podstate: mocní či moc držiaci neslúžia. Navyše, ak by im naozaj išlo o službu občanom a o budúcnosť Slovenska, pravdepodobne by sa tak veľmi neruvali len o určité vládne posty považované z rôznych dôvodov za lukratívne… A zrejme by z nás zmenami zákonov (často len na truc tým predchádzajúcim) nerobili fackovacích občanov. Ani vtedy nie, keby to nerobili z ušľachtilých dôvodov, ale z obavy, že z fackovacích by po čase mohli stať občania fackujúci. Koho, to azda nie je ťažké uhádnuť.