Kľúčový problém je totiž v pomenovaní príčin, ktoré (nielen) eurozónu do týchto problémov dostali. Isteže, krajinu od krajiny nájdeme odlišnosti, lebo európska integrácia je stále viac deklarovaným cieľom než dosiahnutou realitou, ale podstata je rovnaká. Kríza, do ktorej sa Európska únia dostala je okrem iného dôsledkom integračného procesu, ktorého podstatou sa najmä v poslednom desaťročí stala globalizácia na ideologických princípoch neoliberalizmu. A (práve preto) primárnou oblasťou nie je kultúra, vzdelávanie či sociálne veci, ale hospodárstvo.
Euroval sa v tejto chvíli ukazuje ako nevyhnutná brzda. A v dnešných podmienkach naozaj nemáme nič lepšie. Iba mohutný finančný nástroj dokáže ochrániť (veľké) štáty pred úplným krachom, do ktorého ho ženú „bezohľadné finančné trhy“ a obrovské vládne dlhy. Eurokomisár pre financie Oli Rehn minulý týždeň prelomil doteraz absolútne tabu, keď prejavil odhodlanie „zabrániť neriadenému bankrotu Grécka“. Takže riadený bankrot jedného z členov eurozóny sa stáva reálnym scenárom. Bez eurovalu však žiadne riadenie nebude a hoci nikto presne nevie, aké by to malo následky (samozrejme, okrem najväčšie génia súčasnosti a všetkých čias Richarda Sulíka a jeho trpaslíkov), všetci tušia, že by to bola bezprecedentná katastrofa.
Sociálny štát nie je problém
Ale všetkým je jasné, že euroval nie je záchrana, iba brzda. Môže udržať globálnych finančných žralokov na dištanc, ale nie veľmi nadlho. Preto potrebuje Európa zároveň realizovať opatrenia, aby prestala krvácať. Aby keď sa sila eurovalu vyčerpá, žraloky necítili pach krvi a prestali nebezpečne útočiť. Zacelením rán má byť zníženie vládnych dlhov a vyzerá to tak, že na tom existuje široká nielen politická, ale aj spoločenská zhoda. Takže zásadnou zostáva otázka, ako to dosiahnuť. A v tomto ide Európa zlým smerom.
V prvom rade – prudký nárast vládneho dlhu nie je dôsledkom európskeho modelu sociálneho štátu (hoci si uvedomujem, že toto pomenovanie je výrazným zjednodušením, lebo aj v rámci starého kontinentu nemožno jednoducho hovoriť o jednom modeli sociálneho štátu). Ak by to tak bolo, do týchto problémov by sa štáty museli dostať oveľa skôr, lebo západná Európa svoje sociálne štáty budovala (a živila) už polstoročie. Problémom nie je ani stagnujúca ekonomika, lebo pred desaťročiami dosahovali európske štáty v niektorých prípadoch iba polovičný hospodársky rast oproti boomu na prelome storočí.
Problémom je zúfalé úsilie európskych politikov (nielen pravicových, ale aj ľavicových – sociálnodemokratických) skĺbiť oheň a vodu do jedného živlu. To jednoducho nejde. Prírodné zákony človek môže ovplyvňovať, ale dokáže ich diktovať. Ak dáte dokopy oheň a vodu, „prežije“ iba jeden. Oheň zhasne a bez ohňa ľudstvo prežiť nedokáže. Nebude svetlo, nebude pohyb, nebude jedlo, nebude teplo. A napokon zamrzne aj voda. Do takejto katastrofy sa rúti Európa od vtedy, čo sa jej politici pokúšajú skĺbiť sociálny štát s neoliberálnou ekonomikou. Životodarný sociálny štát skapíňa, ale neoliberálna ekonomika vyhráva len na chvíľu.
Pretože ani spoločenské zákony (a zákonitosti) nemôžu politici len tak, bez následkov diktovať na princípe čo sa babe chcelo, to sa babe snilo. Ak ich ovplyvňujú „kreatívne“ bez znalosti prostredia, minulosti a bez akejkoľvek analýzy (Oskar Krejčí: Prečo bude vojna) nemôže to fungovať a nemôže sa to skončiť dobre. Presne to sa deje v Európe v posledných 20 rokoch.
Dlh – neoliberálne božstvo
Európski politici uverili (napokon, neboli jediní), že dokážu udržať sociálny štát aj v neoliberálnom ekonomickom prostredí. Nejde to, ale istý čas to nebolo zrejmé. Okrem iného preto, lebo život na dlh je jedným z kľúčových princípov tohto ekonomického prostredia. Štáty sa zbavovali príjmov a presúvali ich do súkromného sektora. Ale nikomu to neprekážalo, lebo všetci verili, že súkromný sektor z nich „vyrobí“ väčšie bohatstvo pre každého. A ak sa niekde a niekedy ukázalo, že nie, vlády to „zatiahli“ na dlh. Ale ani to nikomu neprekážalo, lebo žiť sa stalo normálne. Preto, ak už vlády nechceli zvyšovať svoje dlhy (lebo súčasťou neoliberálnej ideológie je presvedčenie, že sú „dobré“ a „zlé“ dlhy – prvé sú súkromné, druhé verejné), preniesli „zodpovednosť“ na svojich občanov. Pre nich to znamenalo vyššie výdavky, ale zvládli ich – na („dobrý“) dlh.
Dlh dokonca začal mať svoju cenu a hodnotu, stala sa z neho komodita, dá sa kupovať a predávať, ba je z neho kľúčová súčasť finančných búrz. Až taká kľúčová, že hoci sa burzy nazývajú finančné, viac než s peniazmi sa na nich obchoduje s „nepeniazmi“ – dlhmi. Investori platia, aby si kúpili dlhy. Nečudo, že v takom prostredí relatívne dlho nikto nepovažoval dlhy za problém, ale dokonca skôr za motor ekonomiky.
Avšak tiež nečudo, že takýto systém – z pohľadu dejín – nevydržal dlho. Skrachoval, lebo musel. Áno, pravicoví politici a ich ideologickí apologéti majú jednoznačne pravdu – treba znížiť (nielen) vládne dlhy. Ale nedá sa to dosiahnuť tým, že budeme pokračovať v systéme, ktorý ich nielen vyrába, ale aj legitimizuje ako niečo dobré a užitočné.
Dianie v Grécku, ale aj v ďalších krajinách ukazuje, že verejné dlhy už nie je možné znižovať šetrením. Napokon, prečo chodiť do zahraničia. Takmer každá oblasť života na Slovensku je podfinancovaná a to nie len v porovnaní s vyspelejšími krajinami, ale aj vo vzťahu k nevyhnutnému minimu na oživenie ekonomiky, modernizáciu spoločnosti a aspoň udržanie životnej úrovne. A dofinancovať ich nie je možné inak, ako z verejných zdrojov. Zo súkromných do nich nikto peniaze nedá, lebo je to v rozpore s princípmi (neoliberálneho trhu). Ide napr. o cesty, školy, zdravotníctvo, kultúru, šport, ochranu a zveľaďovanie prírody.
Štáty potrebujú zvýšiť príjmy
Dnes je už jasné, že znižovanie verejných výdavkov vedie k opätovnému poklesu verejných príjmov. (Samozrejme, selektívne to platiť nemusí, určite sú aj zbytočné verejné výdavky, ktoré príjmom štátu a samospráv nepomáhajú.) Brzdí sa ekonomika, rastie počet ľudí bez práce a tým počet odkázaných na štát. A menej je tých, ktorí platia dane, odvody, poplatky. Vlády preto musia prestať plošne šetriť a urýchlene prijímať opatrenia na zvýšenie svojich príjmov. Jednou z možností je ponechať si vlastníctvo tam, kde „automaticky“ generuje zisky – strategické odvetvia (prirodzené monopoly) hospodárstva ako energetika, voda a odpady, (najmä) železničná doprava, telekomunikácie, lesné hospodárstvo a pod.
Potrebným opatrením je zastavenie privatizácie základných verejných služieb, ktoré sú financované povinnými platbami (dane, odvody, poplatky). U nás je „najžiarivejším“ príkladom dôchodkový systém, ktorého čiastočnou privatizáciou prichádzajú občania ročne o cca. 1 mld. €, ktorá z ich daní plynie do súkromných rúk. Netreba vysokú školu, aby sme vedeli odhadnúť, čo všetko by ľudia z týchto peňazí mohli mať. Ale to isté platí o zdravotníctve, sociálnych službách a pod.
Nevyhnutné je aj zvyšovanie daní, odvodov a poplatkov. Na princípe progresivity. Aby vysoké príjmy a veľké bohatstvo bolo povinnými platbami zaťažené viac, než nízke príjmy a malé bohatstvo.
Tieto opatrenia však nie sú dôležité len preto, aby sa znížili verejné dlhy dlhodobo udržateľným spôsobom, teda aby (vrátim sa takmer na úvod) žraloky necítili pach krvi, ale tiež preto, aby sa zo žralokov stali iné, neškodné ba užitočné ryby. (Nech rybári poradia vhodný príklad.) Zvýšené daňové (odvodové) zaťaženie vysokých príjmov a veľkého bohatstva bude mať totiž aj pozitívny regulačný vplyv. „Nenažratosť“ (finančných či komoditných) „trhov“ je totiž výsledkom nezdravého prebytku peňazí na nich.
Burzové špekulácie iba škodia
Dostali sme sa do situácie, keď sa iba malá časť súkromných peňazí „otáča“ v reálnej ekonomike a teda produkuje reálne hodnoty a vytvára reálne pracovné miesta. To sú peniaze bežných pracujúcich. Tí za ne nakupujú reálne statky – domy, hnuteľný majetok, stravu, zdravotnícku starostlivosť, dovolenky (odhliadnime od toho, že časť z toho na dlh, mnohí si nemôžu dovoliť ani to). Čiže niečo, čo treba vyrobiť, čo dáva niekomu reálnu prácu. Neoliberalizácia ekonomiky (a spoločnosti) však spôsobila, že výrazne menšia skupina ľudí má toľko peňazí, že ich nedokáže minúť za takéto tovary a služby. Väčšina peňazí týchto ľudí preto plynie na burzy, kde sa s nimi špekuluje.
Ako, to teraz nechajme bokom, dôležité je, že z týchto špekulácií nie je žiadny reálny ekonomický prínos. Ešte aj väčšina z týchto ľudí v konečnom dôsledku prerába a to nielen priamo, ale aj nepriamo, keďže práve prudký nárast tohto špekulačného kapitálu spôsobil hospodárske krízy v posledných dvoch desaťročiach. A na tie doplácajú aj títo „investori“. Takže progresívne zdaňovanie zoberie peniaze ľuďom (či firmám), ktorým to aj tak neublíži, nebudú im chýbať, ani dnes totiž tie peniaze v skutočnosti nevyužívajú. Naopak, pomôže to tiež im, lebo to povedie k udržateľnému zníženiu verejných dlhov, čo prinesie stabilitu. Aj ekonomickú.
Toto sú zmeny, ktoré (nielen) Európa potrebuje ako soľ. A veľmi rýchlo. Preto je hádka pravičiarov o význame eurovalu trápna a neproduktívna. Oni tie zmeny neurobia.
Autor je člen Výboru NR SR pre európske záležitosti (Smer-SD)
