Európska únia je dnes dvojnásobne väčšia ako v čase svojho vzniku (ako Európske spoločenstvá). Nové členské štáty museli (a musia) spĺňať náročné kritériá. Bohužiaľ, čoraz väčšiu váhu v nich majú hospodárske, vychádzajúce z neoliberálnej ideológie „slobodného trhu“, ktorá sa stala určujúcou pre spoločnú ekonomickú politiku Únie. Pritom najmä v tzv. starých členských krajinách politici už dlho lamentujú nad tým, že Únia sa akoby odtrhla od radových občanov, čoraz menej ľudí prejavuje kladný vzťah k EÚ, čoraz menej voličov sa zúčastňuje na voľbách do Európskeho parlamentu. Samotné bruselské inštitúcie vynakladajú obrovské prostriedky na „euromarketing“, robia rôzne kampane, ale posilňovanie európskej identity u občanov čl. krajín to neprináša.
Niet sa čo čudovať, keďže pravicoví politici po (takmer) celej Európe premieňajú Úniu na obrovské neoliberálne laboratórium a likvidujú to, čo nás od zvyšku sveta výrazne odlišovalo (a desaťročia prispievalo k rastu nielen ekonomiky, ale aj blahobytu, rozvoju vzdelania, vedy, kultúry, športu). Z EÚ sa stala predovšetkým ekonomická únia, čoraz menej únia iných ako ekonomických hodnôt, kategórií. Rezignácia európskych politikov na posilňovanie sociálnych, kultúrnych, demokratických hodnôt sa prejavuje aj v ich zahraničnej politike.
Náklady na vojnu a verejné dlhy
Nikdy doteraz sa (kľúčové) európske štáty nepodieľali na útočných vojnách v takom rozsahu, ako za posledných 10 rokov. Mier – jeho šírenie a ochrana aj mimo starého kontinentu – patril od samého počiatku k základným hodnotám európskej integrácie a bol prvým a najdôležitejším impulzom k nej. Nečudo, veď to boli práve katastrofálne skúsenosti s dvoma svetovými vojnami, ktoré rozhodujúcim spôsobom ovplyvnili najnovšie európske dejiny a práve Európania na vlastnej koži pocítili najviac – navyše krátko po sebe – akú hrôzu vojnové konflikty znamenajú.
Keď som ako druhák na gymnáziu povedal, že bojovať za mier, to je ako súložiť za panenstvo, musel som sa spovedať až v riaditeľni. Ale väčšine ľudí sa to aj tak páčilo ako trefné odhalenie nezmyselného predstierania neúprimného pacifizmu komunistických režimov. Nie je žiadny dôvod, aby to neplatilo aj vo vzťahu k iným režimom. Účasť rozhodujúcich európskych krajín na vojnách v Iraku a v Líbyi v pozícii agresorov je nielen nezmazateľnou krvavou škvrnou na ich politických vodcoch. Je tiež popretím kľúčových hodnôt, na ktorých vznikla Európska únia. Vývoj v Afganistane (to je však iný prípad, ako arabské štáty), Iraku a najnovšie aj v Líbyi ukazuje, že použitím hrubej vojenskej sily sme nedokázali rozšíriť mier, ale ani ľudské a občianske práva v našom ponímaní do žiadnej z napadnutých krajín. Následky vojny v Iraku dokazujú, že v Európskej únii je vrcholná politika pod tlakom síl, ktorým nejde o budovanie demokracie rešpektujúcej deklarované ľudské a občianske práva, ale o ovládnutie čo najväčších zásob fosílnych palív, o rozšírenie svojej ekonomickej moci.
Iba lacné ovládnutie dôležitých energetických zdrojov totiž umožňuje neoliberálnemu kapitalizmu zakryť svoju terajšiu hlbokú krízu. Môže byť impulzom pre rast na komoditných trhoch, môže posilniť hodnotu akcií energetických gigantov, môže vytvoriť nové „investičné príležitosti“ pre rôzne fondy. Je typické, že v čase, keď sa pre európskych politikov stalo znižovanie verejných dlhov všemocným zaklínadlom, ktoré má ospravedlniť škrtanie „verených výdavkov“, viedli niektoré európske krajiny brutálnu vojnu proti Líbyi. Vojnu, ktorá nebola zadarmo, nestála málo a neplatili ju súkromné firmy, ani jednotlivci zo svojich zdanených príjmov. Koľko užitočných pracovných miest by mohol verejný sektor vytvoriť za peniaze, ktoré sa vynaložili na vojnu proti Líbyi? O koľko bolo možné týmito peniazmi znížiť verejné dlhy štátov, ktoré sa na vojne zúčastnili?
Záchrana neoliberálneho kapitalizmu
Bohužiaľ, neexistuje najmenší dôvod domnievať sa, že by vývoj na severe Afriky mohol ísť iným smerom, než vývoj v Iraku. Ak už také mainstreemové médium ako TV Markíza vyratúva sociálne výhody, ktoré Líbyjčanom poskytoval Kaddáfiho režim a vzápätí konštatuje, že o ne ľudia určite prídu, kritika postupu (európskych) mocností v tejto krajine nie je len výkrikom ľavicových extrémistov. Bezplatné štúdium na ktorejkoľvek univerzite v zahraničí, príspevky na kúpu auta, lacné či úplne bezplatné potraviny a energie, ako aj bývanie a ďalšie sociálne výhody, ktoré doteraz Líbyjčania mohli využívať – to všetko si vyžadovalo nemalé financie. Ak to všetko teraz zanikne – o čom nikto, okrem nadšených revolucionárov v uliciach líbyjských miest – nepochybuje, bude to v súlade s hodnotami, ku ktorým sa hlási Európska únia?
A kam tie obrovské finančné zdroje, ktoré si takáto sociálna politika vyžadovala, odteraz potečú? Sú to vyprahnuté burzy, krachujúce investičné banky a rôzne podivuhodné fondy, ktoré zúfalo bažia po nových peniazoch, aby s nimi opäť mohli špekulovať v megakasíne neoliberálneho kapitalizmu. Nech to ešte stále znie ako neuveriteľná konšpirácia, „trhy“ nás môžu zaslepiť ďalšími krátkodobým rastom – ktorý bude vyzerať ako koniec krízy – iba tak, že odniekiaľ získajú nové financie. Ak časť ziskov z predaja fosílnych palív v Líbyi už nebudú dostávať v podobe dotácií tamojší obyvatelia, môžu si ich rozdeliť ťažobné a energetické koncerny, ich akcionári, investičné banky a fondy a skutočne tak môžu na istý čas oživiť upadajúce burzy.
„Nedostatok demokratických procedúr“ je slovné spojenie, ktoré už niekoľko rokov počuť na európskej úrovni veľmi často. Rozsiahle občianske protesty, plné ulice (nielen) európskych metropol, stanové tábory štrajkujúcich študentov a vôbec mladých ľudí, ale i plazivo rastúca popularita extrémistov na starom kontinente dokazujú, že nedôvera Európanov v našu Úniu nie je vymysleným problémom. Hospodárske zjednocovanie Európy dostáva vážne trhliny. O to dôležitejšie pre budúcnosť EÚ je, aby ľudia videli aj iné dôvody, pre ktoré Únia má existovať. Aká je však v tejto situácii nádej, že po skončení vojny pomôže Brusel Tripolisu vybudovať skutočne demokratický, slobodný, solidárny štát?
Nočná mora je nepríjemná, zlá a ubíjajúca, ale má jednu výhodu. Je to len sen. Stačí sa prebudiť, stačí precitnúť, stačí začať vnímať realitu a pochopiť ju a všetko môže byť inak. Európska únia je dobrý a nádejný projekt, ktorý vznikol zo správnych a ušľachtilých pohnútok. Je aj v našom záujme, aby jej budúcnosť nebola čierna.
Autor je člen Výboru NR SR pre európske záležitosti (Smer-SD)
