Ale o tom až v druhej časti, lebo teraz (takmer) každého na Slovensku (a môžete si byť istí, že aj inde v EÚ) viac trápia vnútorné problémy únie. Predovšetkým ekonomické. Čoraz viac totiž doliehajú na plecia radových Európanov. Hoci v životnej úrovni sú medzi národmi (štátmi) rozdiely – chudobný na Slovensku sa má inak než chudobný v Nemecku či vo Francúzsku – trend je rovnaký: zväčšujúce sa príjmové a majetkové rozdiely vnútri spoločnosti, prenášanie bremena verejných výdavkov na horšie zarábajúcich, okliešťovanie verejných služieb. S tým priamo súvisí zhoršovanie životnej úrovne významnej časti verejnosti, niekde rast nezamestnanosti a všade ekonomické problémy sprevádzané vysokými verejnými dlhmi.
Neznie to neuveriteľne, že som ešte nestretol človeka, ktorý by si dookola lámal nohu opakovanými skokmi z toho istého schodíka v presvedčení, že toto mu pomôže vyliečiť sa. Znie to neuveriteľne, ale európski lídri sa správajú presne tak. Opakovane a dookola „ordinujú“ chorej ekonomike liečbu, ktorá evidentne zlyháva, ba spôsobuje čoraz väčšie problémy. Vlády musia na jednej strane šetriť a znižovať verejné výdavky, na druhej zvyšovať záchranné balíky peňazí na pomoc súkromným bankám. A na pomoc iným vládam, ktoré sa dostávajú do čoraz hlbších problémov, lebo sa usilujú šetriť a znižovať verejné výdavky.
Namiesto príčin sa riešia dôsledky
Dôkazom je dianie v krajinách, ktoré spustili „dlhovú krízu“. Všetkým, ktoré už dostali európsku pomoc – Grécko, Írsko, Portugalsko – vydáva „trojka“ – Európska centrálna banka (ECB), Európska komisia (EK) a Medzinárodný menový fond (MMF) – pokyny, aké opatrenia majú ich vlády prijímať. A potom ich pravidelne hodnotí, ako sa im darí tieto pokyny plniť. Jej pôsobenia však nápadne pripomína koncepčné dokumenty „reformy“ zdravotníctva za čias ministra Rudolfa Zajaca, ktoré u starých ľudí presadzovali výlučne symptomatickú liečbu. Je totiž lacnejšia, ale nesústreďuje sa na odstránenie choroby ako takej (jej príčin), ale len na potlačenie jej prejavov (symptómov) – bolesti, vyrážok, horúčok atď.
Aj pokyny trojky sa sústreďujú na zníženie verejných dlhov, ale zjavne neberú do úvahy skutočné príčiny, dôvody, teda politiku, ktorej prejavom je zvyšovanie závislosti vlád od požičaných peňazí. Mimochodom, príbuznosť oboch prístupov nie je vôbec náhodná. Nie je to cieľom tohto článku, ale tá príbuznosť je prirodzeným dôsledkom toho, že obe tieto politiky vychádzajú z rovnakých ideologických základov neoliberalizmu. Ak by „liečbu“ zadlžených krajín EÚ zverili R. Zajacovi, vyzerala by úplne rovnako, hoci ju teraz „ordinujú“ slovutní ekonómovia a R. Zajac je „len“ lekár (ktorý však – mimochodom – neoliberálnej ekonomike rozumie veľmi dobre, veď v nej roky podniká).
Táto „symptomatická liečba“ však nemôže byť úspešná a napriek prvým výsledkom ani nebude. O jej neúspechu v Grécku niet pochýb už teraz. Papandreuova vláda presadzuje stále nové a nové reštriktívne opatrenia, ktoré však nestačia ani len na zníženie verejného dlhu, nieto ešte na naštartovanie hospodárskeho rastu. Grécka ekonomika sa potáca v recesii, hospodárstvo namiesto rastu padá strmhlav nadol a verejné úspory tento trend ešte prehlbujú. Súkromná sféra nemá chuť a ani prostriedky, aby novými investíciami prispela k zlepšeniu vývoja ekonomiky, verejná je nútená správať sa rovnako. Stokrát môžeme odsudzovať „lenivých“ Grékov, že namiesto toho, aby začali „makať“ stále štrajkujú, autori reštriktívnej politiky s tým jednoducho mali počítať. Inak sú ich návody iba akademickými riešeniami, vhodnými do vedeckých štúdií, nie pre reálnu politiku. Suma sumárum – realita ukazuje, že nadiktovaná reštriktívna politika v Grécku nevedie k želanému výsledku.
Írsko má rekordnú nezamestnanosť
Avšak iba zdanlivo je to lepšie v Írsku a Portugalsku. Tieto dve krajiny na tom neboli tak zle ako Grécko ani na začiatku krízy a skôr než ich zruinovali burzoví špekulanti, zasiahol euroval. Zatiaľ sa im darí plniť reštriktívne makroekonomické plány, ale o ich udržateľnosti možno vážne pochybovať. Posledná hodnotiaca správa Írsko chváli za šetrenie a znižovanie schodku verejných financií, ale zároveň dôrazne varuje írsku vládu, aby okamžite riešila hrozivo vysokú nezamestnanosť. Zástupca riaditeľa európskeho oddelenia Medzinárodného menového fondu (MMF) Ajai Chopra pred dvoma týždňami na ekonomickej konferencii v írskom meste Kenmare upozornil, že „nezamestnanosť je stále veľmi, veľmi vysoká, dokiaľ sa nezačne znižovať, šampanské nebudeme môcť otvoriť“. Miera tamojšej nezamestnanosti prekročila 14,5 % a je najvyššia za posledných 17 rokov!
Írska vláda na jar vyhlásila, že v dôsledku prijatia takmer 100-miliardovej pomoci zníži verejný dlh už v tomto roku o 6 mld €. Časť z toho má pokryť aj zvyšovanie príjmov. O tom však možno mať vážne pochybnosti. V rámci neoliberálnych reforiem zo začiatku tohto storočia Írsko znižovalo dane, najmä pre podniky. Vláda aj teraz deklarovala, že podnikovú daň, ktorá je na úrovni 12,5 %, nebude za nijakých okolností zvyšovať. Pritom od roku 2007 sa hrubý národný produkt Írska zmenšil o 15 percent a daňové príjmy klesli zo 47 miliárd € na 31,5 miliardy, čiže spadli na úroveň roku 2003. „Za týchto okolností si nemôžeme dovoliť terajšiu úroveň verejných výdavkov. Musia sa vrátiť na udržateľnú úroveň zodpovedajúcu veľkosti našej ekonomiky,“ vyhlásila írska vláda a jasne teda dala najavo, že úsporné opatrenia zaplatia radoví občania. Rekordný nárast nezamestnanosti a pokles príjmov radových občanov však jednoducho nemôže viesť k udržateľnému ozdraveniu ekonomiky a už vôbec nie k jej dlhodobému rastu.
Svedčí o tom aj najnovší vývoj v Portugalsku, ďalšej krajine, ktorá dostala pôžičku z eurovalu a ktorej vláda sa preto musí podrobiť pokynom EK, MMF a ECB. Na jar autori pokynov tvrdili, že Portugalsko čakajú dva roky recesie, ktorá sa bude postupne zmierňovať a od r. 2013 začne tamojšia ekonomika mierne rásť. Tento rok mal pokles dosiahnuť 2 %, v budúcom mal byť tesne pod touto úrovňou. Realita ukazuje, že tohtoročný pokles bude 1,9 – 2,0 %, ale návrh portugalského rozpočtu na budúci rok spred dvoch týždňov počíta s poklesom domácej ekonomiky o 2,8 %! „To signalizuje, že hospodárstvo sa nachádza v hlbšej recesii, než sa predpokladalo,“ upozorňuje agentúra Reuters a dodáva, že „očakávaný pokles je výrazne vyšší než 2 %, s ktorými počíta záchranný plán EÚ a MMF dohodnutý v máji. Okrem toho to bude najvýraznejší pokles portugalského HDP za niekoľko ostatných desaťročí.“
Portugalsko upadá do stále hlbšej recesie
Portugalská vláda sa napriek tomu usiluje dodržať podmienky „trojky“ a počíta na budúci rok s poklesom deficitu na 4,5 % HDP z 5,9 % HDP v tomto roku. Podľa hospodárskych novín Diario Economico vláda pre slabší ako odhadovaný výkon ekonomiky v roku 2012 pripravuje dodatočné škrty vo výdavkoch, aby zredukovala rozpočtový deficit tak, ako sľúbila veriteľom. Avšak už doteraz zvyšovala dane (samozrejme, najmä spotrebné a DPH) a škrtala v sociálnej oblasti. Lenže centrálna banka vláde odporúča ďalšie škrty, hoci podľa Reuters „experti odhadujú, že k poklesu prispievajú aj úsporné opatrenia, na ktorých sa Lisabon dohodol s EÚ a MMF“ a prezident Anibal Cavaco Silva tento týždeň varoval, že ak ekonomika nezačne opäť rásť, alebo ak sa zhoršia finančné podmienky v eurozóne, Portugalsko bude potrebovať ďalší záchranný program.
A to vôbec nie je nereálne, lebo napr. v 2. štvrťroku 2011 sa portugalskej ekonomike darilo lepšie, ako sa očakávalo. HDP krajiny za tri mesiace do konca júna stagnoval oproti predchádzajúcemu kvartálu, kedy klesol. Teraz je zrejmé, že išlo len o dočasný jav, ktorý trval veľmi krátko. A pesimistické varovania vyzerajú oveľa reálnejšie než optimistické predpovede.
Aby neoliberáli zvalili vinu za vlastné chyby na niekoho iného, rozširujú lživé tvrdenie, že na juhu Európy žijú povaľači, ktorým sa jednoducho nechce robiť. Túto tézu veľmi presvedčivo v zaujímavom článku vyvracia analytik TRIM Brokers Peter Margetíny. Nie na základe osobných skúseností dovolenkárov („nespokojní s otrasnou obsluhou v reštaurácii, pokazenou stravou, všetky lekárne mohli byť počas obednej prestávky zatvorené dlhšie, ako by očakávali a akákoľvek sťažnosť si vyžadovala horu byrokracie“), ale na základe jasných údajov dokazuje, že na juhu Európy nežijú povaľači.
Zamestnanci na juhu Európy zvyknú pracovať viac hodín ako ich kolegovia na severe. Až na Taliansko je aj podiel populácie na pracovnej sile podobný v silnejších krajinách Európy. Produktivita práce v Grécku rástla neuveriteľne rýchlym tempom v predkrízových rokoch a jej rast v Portugalsku bol na úrovni iných západných krajín EÚ. Navyše práve Španielsko a Taliansko nemali veľké rozpočtové deficity (Španielsko malo dokonca rozpočtový prebytok) a pôžičky z „bezproblémových“ krajín EÚ tam tiekli do súkromného, nie verejného sektora. „Je teda na mieste spochybniť vyhlásenia, že obrovské rozpočtové schodky južných krajín sú zodpovedné za krízu,“ tvrdí P. Margetíny. Porovnanie štátnej pomoci ukazuje, že krajiny západnej a severnej Európy dávajú svojim ľuďom oveľa viac. A južanské penzie nie sú zvlášť štedré, ani v pomere k príjmom, v porovnaní so zvyškom západnej Európy.
Sebecká neoliberálna EÚ
Aby tento článok nedosiahol nečitateľnú dĺžku, nebudem rozoberať stav ekonomík a verejných financií tých európskych štátov, ktoré majú štedrejšiu sociálnu politiku, väčší podiel štátu na ekonomike a najmä vyššie dane (a odvody). Iba v jednej vete skonštatujem, že Švédsko, ktoré je týmito atribútmi dobre známe, udržuje dlhodobo prebytkový štátny rozpočet, ktorý sa do deficitu dostal iba v dvoch krízových rokoch. Ale vlani sa už opäť vrátil k prebytku (0,2 % HDP). Ak k tomu pridám vyhlásenie jedného z účastníkov stredajšieho summitu v Bruseli, že dohoda lídrov je potrebná, aby „banky konečne začali požičiavať a ľudia tieto peniaze míňať“, musí byť každému jasné, že aktuálna politika európskych lídrov nás nevedie k udržateľnému riešeniu dlhových problémov.
Komentátor The Financial Times John Kay tento týždeň napísal, že „sanácie krízových krajín si želajú finančné trhy a minister financií USA Tim Geithner svojimi výzvami k dôraznému riešeniu krízy pôsobí ako vyslanec amerických investičných bánk“. A dodal, že „európski lídri vojnu s trhmi prehrajú nie preto, že nenájdu dostatok zdrojov, ale preto, že v skutočnosti bojujú s realitou“ . Kay to asi myslel inak než ja, ale so samotným konštatovaním súhlasím. Vývoj v troch krajinách, ktoré sa už podriaďujú pokynom EÚ a MMF ukazuje, že neoliberálna únia nemôže úspešne prežiť. Opatrenia v Grécku, Írsku a Portugalsku idú proti všetkému, pre čo Európska únia vznikala. Rúca sa úspešný ekonomický model, ktorého súčasťou je sociálny štát, založený na solidarite bohatých s chudobnými a rovnomernejšom rozdeľovaní hospodárskeho produktu, čo posilňuje jeho stabilitu.
Ak sa Európska únia stáva nástrojom na presadzovanie sebeckej neoliberálnej spoločnosti, nemožno sa čudovať, že čoraz viac Európanov sa k nej stavia negatívne. A nemožno očakávať, že to zmenia nezmyselné marketingové kampane, z ktorých finančne profitujú práve tí, ktorí Únii zatĺkajú klince do rakvy.
Autor je člen Výboru NR SR pre európske záležitosti (Smer-SD)
Foto: Rock Cohen
