Dokončenie vystúpenia na schôdzi NR SR 11. februára 2014 k téme Zameranie zahraničnej a európskej politiky Slovenskej republiky na rok 2014.
Ďalší dôvod, pre ktorý osobne považujem za veľmi ťažké, aby sme Európsku úniu spravili sociálnejšou a demokratickejšou, a o to, myslím si, by v našej vízii by malo ísť, je zmluvná predurčenosť Európskej únie. Môžete mať dnes navolených v rámci komisie, parlamentu, Európskeho súdneho dvora a ja neviem čoho, trockistov, stalinistov, anarchistov, kohokoľvek, títo páni by tam nemali šancu niečo zmeniť, pretože zmluvy im to neumožňujú. Zmluvy sú nastavené tak, že Európska únia sa má v prvom rade a výlučne starať o voľný trh. Sociálna dimenzia tam môže fungovať nejako ako prívesok, to znamená, že môžeme sa odvolávať na konkurencieschopnosť, aby sme si ospravedlnili nejakú sociálnu reformu, ale v zásade vždy ide o voľný trh, tak sú nastavené zmluvy. Ak chceme zmeniť Európsku úniu, aby bolo sociálnejšia a demokratickejšia, musíme zmeniť zmluvy. Bude dobré uviesť konkrétne príklady.
Laval, Viking, súdny dvor a súčasné možnosti
V roku 2007 rozhodol Európsky súdny dvor v prípadoch Laval a Viking. Veľmi stručne ich predstavím, keďže ľuďom, čo nesledujú európsku problematiku, nie sú známe. V prípade Laval išlo o lotyšskú firmu, ktorá dostala zákazku vo Švédsku, kde mala postaviť či zrekonštruovať škôlku v meste Vaxhőlm. Nepodriadila sa však kolektívnej zmluve, ktorá vo Švédsku nie je záväzná, resp. daná zákonom, ale v rámci vyjednávania sa bežne akceptuje, a chcela si doviezť lotyšských robotníkov, ktorí by pracovali za tretinové mzdy a nemali by skoro žiadne sociálne práva, poznáme to, klasický sociálny dumping. Čo spravili švédske odbory? No zaštrajkovali, zablokovali stavenisko, firma skrachovala. To je úplne bežné vo Švédsku. Tam si nemôžu dovoľovať zamestnávatelia to, čo si dovoľujú na Slovensku. Čo sa stalo? Lotyšská firma podala žalobu na Európsky súdny dvor, že to bolo proti jej právu na podnikanie v Európskej únii. A ako rozhodol Európsky súdny dvor? Áno, priznal jej to. Švédske odbory museli platiť. O tomto je Európska únia. A potom sa čudujeme, že máme ľudí, ktorí nechcú takúto Európsku úniu. Pretože to naozaj ohrozuje sociálne práva, základné sociálne právo, ako je právo na štrajk, sociálne práva zamestnancov.
To isté je príklad Viking. Firma, ktorá prevádzkovala trajekty v Baltickom mori, bola fínska, ale chcela zamestnávať lacnejších estónskych pracovníkov. Čo spravila? Vymenila vlajky. Dala preč fínsku vlajku, vyvesila estónsku, vybavené, a zamestnávala ľudí za tretinové mzdy. Fíni prišli o robotu. To sú sociálne dumpingové záležitosti. A toto opäť posvätil Európsky súdny dvor.
Európsky sociálny dvor to neurobil preto, že tam sedia nejakí zlomyseľní sudcovia. Urobil to preto, lebo to je tak zmluvne predurčené. Musí chrániť to, čo je napísané v zmluvách. V zmluvách je napísané, že Európska únia je v prvom rade o voľnom trhu a o slobode podnikania. Vybavené! Pokiaľ nezmeníme zmluvy, tak ľudia nikdy neuveria tomu, že Európska únia na nich myslí. Lebo je nastavená naozaj veľmi elitárskym a veľmi neoliberálnym spôsobom.
Na druhej strane aj v rámci primárneho európskeho práva sa nachádzajú klauzuly, ktoré umožňujú oveľa sociálnejší rozmer Európskej únie. Spomeniem sociálnu klauzulu z Lisabonskej zmluvy, ktorá žiada komisiu a ľudí, ktorí rozhodujú v Európskej únii, aby pri každom rozhodnutí dbali na sociálny rozmer: na zdravotníctvo, na prácu, na vzdelávanie a tak ďalej. Sociálna klauzula umožňuje veľa, ale musí byť dôsledne využívaná.
Takisto európska stratégia Európa 2020. Tam sú veľmi progresívne ciele z hľadiska boja proti chudobe, z hľadiska zelenej ekonomiky, z hľadiska vzdelávania, z hľadiska zamestnanosti. To všetko umožňuje Európskej komisii, aby bola, poviem to takto, oveľa sociálno-demokratickejšia alebo ľavicovejšia. Ale je tam aj veľa mantinelov, ktoré sú brzdami tohto procesu.
Európska únia ako nástroj proti korporáciám?
Posledný dôvod, ktorý spomeniem, čo štrukturálne bráni Európskej únii v takom nastavení, v akom je dnes, aby bola sociálnejšia a demokratickejšia, je problém globalizácie. Globalizácia nie je niečo, čo by sme mali a priori odmietať. V oblasti informačných technológií, v oblasti spolupráce, v oblasti priateľských vzťahov naprieč celou zemeguľou je to niečo, čo maximálne podporujem. Ale odmietam ekonomickú globalizáciu, ktorá sa deje od 70. až 80. rokov čisto v duchu liberalizácie, deregulácie a privatizácie, v duchu tzv. washingtonského konsenzu. To je vyslovene nebezpečné pre sociálnu súdržnosť spoločnosti. Pre ľudí, ktorí nie sú najbohatší a ktorí nevlastnia korporácie. Pre tých je to veľmi, veľmi nebezpečné.
Príkladom je tzv. štrajk kapitálu. Keď sa snažia západné štáty napríklad v Európe zdaňovať nadnárodný biznis a kapitál, ten sa im vyhráža, že odíde, že pôjde na Ukrajinu, do Malajzie, na Filipíny, do zón voľného obchodu v Číne, alebo niekam do Hondurasu, kde ľudia budú robiť za tých 50 centov na hodinu. To je reálny štrajk kapitálu. Korporácie sa vyhrážajú. A národné štáty strácajú páky na to, ako regulovať vlastnú národnú ekonomiku.
Ako tomuto zabrániť? Európskou úniou. To je odpoveď, ktorú ponúkajú viacerí politici a viacerí teoretici. Iba ako Európa môžeme nadnárodným korporáciám, ktoré sú dneska také silné a také ziskuchtivé, povedať: Pokiaľ budete vyrábať svoje tovary v zónach voľného obchodu v Číne, kde naozaj platí 18-hodinový pracovný čas, žiadne PN-ky, žiadne sociálne práva, žiadne odbory, tak sa na náš trh nedostanete. Ak nebudete vedieť preukázať, že váš tovar spĺňa sociálne a environmentálne štandardy bežné v Európskej únii, tak na našom trhu nemáte čo robiť. Pretože to je, po prvé, nekalá konkurencia a oslabujete naše firmy, ale po druhé, je to aj posvätenie vykorisťovania, toho najtupšieho vykorisťovania, najvulgárnejšieho vykorisťovania, aké existuje.
Viete si predstaviť situáciu, v akej pracujú títo ľudia v treťom svete? Naozaj v tej Guatemale, Hondurase, Číne, na Filipínach, v Malajzii, vo Vietname a tak ďalej? Bez akýchkoľvek sociálnych práv! Európska únia má tú moc povedať nie, takéto praktiky my podporovať nebudeme. A môže to robiť práve v rámci vonkajšej obchodnej politiky, práve v rámci takých vecí, ako je obchodná zmluva s USA. Prečo to nerobí?
Obchodné zmluvy a táto normatívna moc Európskej únie, to znamená soft power, mäkká moc, že vďaka svojej veľkosti, vďaka tomu, že sme obrovským trhom, môžeme v mnohých veciach diktovať podmienky. Prečo to nevyužijeme? Prečo nechránime našich podnikateľov, našich zamestnancov, náš sociálny model, náš environmentálny model? Toto je jediná cesta, ktorú má Európska únia.
Pretože, opakujem, ak v budú tie preteky ku dnu prebiehať naďalej, tak skončíme pracovať aj my všetci ako v tej Číne, ako v tom Hondurase a budú z nás moderní otroci. Ak toto chceme, ak toto je vízia pravice, ak toto je tá slávna konkurencieschopnosť, tak neprosím, ďakujem.
Ľudské práva, áno – vrátane sociálnych
Čo sa týka týchto globálnych pretekov ku dnu, je to aj veľká otázka ľudských práv. A to je takisto v agende ministerstva zahraničných vecí. Čoraz viac sa zaoberajme sociálnymi právami. Nielen občianskymi, nielen politickými, ale aj sociálnymi právami. To znamená, aby ľudia mali dôstojný život, spravodlivé mzdy, aby mali dostupnú zdravotnú opateru, prístup k vzdelaniu… Toto je de facto možné zatiaľ iba v západnom svete, v treťom svete je to vylúčené. Poďme to oveľa viacej podporovať a môžeme to dokázať len prostredníctvom Európskej únie. Je to zase jedna z vecí, kde môžeme Európsku úniu oveľa viac využiť, ako to umožňuje potenciál Slovenska.
Európska únia je podľa môjho názoru v dnešnom nastavení silne neoliberálna a nedemokratická, elitárska. Ale to neznamená, že by sme ju mali odmietať, navyše takým vulgárnym a hlúpym spôsobom, ako to urobil pán Sulík, keď blokoval celú Európu a nechal padnúť svoju vládu v akomsi politologickom rébuse, ktorý doteraz neviem rozlúsknuť. Nedosiahol, aby nebol euroval, ale zároveň položil vládu. Absolútne nelogické. Chcel by som mu týmto ešte raz verejne poďakovať za to, že tu sme, že tu som, lebo takéto niečo sa často nevidí. Ale máme právo kritizovať. Tu zase nesúhlasím s pani Vášáryovou, ktorá hovorí, že keď sme v Európskej únii, tak by sme mali byť tichučko na tom výbore a len aby pán premiér náhodou nepovedal krivého slova na Barrosa alebo na Európsku komisiu. To je nezmysel. Naša povinnosť je chrániť si naše nielen záujmy, ale aj ten model, ktorý si predstavujeme v Európskej únii, chrániť našich občanov, chrániť Európu. Podporovať Európsku úniu, to je samozrejmé, ale inú Európsku úniu. Musí to byť iná Európa. Dnes vzniká v Európskej únii hnutie Alter-Európa, ktoré možno pôjde so svojimi manifestami aj do európskych volieb. Alter-Európa, iná Európa, sociálnejšia, demokratickejšia, oveľa zelenšia a oveľa spravodlivejšia. Lebo takú Európu, akú máme dnes, ľudia odmietajú a mnohokrát legitímne. A nie preto, že sú nacionalisti. Boja sa toho, že sociálny vývoj je iba v prospech veľkých hráčov, v prospech bánk, v prospech korporácií, v prospech veľkých firiem. Ale my musíme podporovať práve občanov, zamestnancov a ľudí práce.
Nevnímam to takto iba účelovo. Vážne sa bojím toho, že narastá fašizmus a pravicový extrémizmus v celej Európe. Ľavicový extrémizmus, ktorý by ste, samozrejme, radi zdôraznili, je marginálnou záležitosťou. Pravicový extrémizmus: v Grécku je Zlatý úsvit, tam už vraždia ľudí, preboha; vo Švédsku, v Nórsku, vo Fínsku rastú euroskeptické pravicové a populistické strany; vo Francúzsku som spomínal Le Penovú. V Holandsku, takisto politik, ktorý, ak nevyhrá voľby, tak bude mimoriadne silný. To isté platí pre ďalšie krajiny.
To je nebezpečný vývoj, ktorý silne a desivo pripomína 30. roky 20. storočia, kedy k moci prišli kvôli práve kríze a kvôli obrovským nerovnostiam fašisti v Nemecku a Taliansku. Ak to chceme dopustiť, tak pokračujme v tom, čo robí dnes Európska únia. Roztvárajme tie nožnice medzi bohatými a chudobnými a podporujme len biznis. To je presne to, čo robí dnes pravica, ale úplne, úplne nezodpovedne.
Tri projekty pre inú Európsku úniu
Európska únia má historickú príležitosť zastaviť tento trend. Zataviť nerovnosti, a tým pádom zastaviť aj extrémizmus. A vytvoriť sociálny zmier, to čo chcel urobiť už Jacques Delors, ktorý prišiel s obrovskými iniciatívami. Sociálny zmier. Charta základných sociálnych práv. Sociálny dialóg na európskej úrovni ešte v roku ´85, tzv. proces z Val Duchesse. Prišiel aj s myšlienkou ešte viac podporovať antidiskrimináciu a rovné práva medzi mužmi a ženami. Musíme podporovať práve tie sociálne práva, o ktorých som hovoril. Tieto myšlienky boli upravené aj v Charte základných práv, ktorá bola výsledkom rokovania z Nice a ktorá je súčasťou Lisabonskej zmluvy, teda Lisabonská zmluva jej dala legálny status.
Keby si pán kolega Sulík občas prečítal, aké máme základné práva v rámci Európskej únie, v rámci tej charty, zistil by, že štvrtá hlava sa volá Solidarita a tam je participácia zamestnancov na rozhodovaní v podnikoch. Vec, ktorú absolútne odmieta. Sú tam veci, ako sociálne zabezpečenie, právo na vzdelanie, právo na dôchodkové zabezpečenie v podobe, v akej to majú na Západe. Takže predstavy neoliberalizmu o tom, že my môžeme teraz rúcať všetky sociálne rovnováhy a sociálne predstavy z minulosti, sú naozaj mylné.
Aby sme si vedeli predstaviť Európsku úniu inakšiu, mali by sme, podľa môjho názoru, podporovať tri projekty, o ktorých často hovorím na európskych fórach.
Prvým projektom je už spomínaná sociálna ekonomika. Sociálna ekonomika znamená zapájať ľudí oveľa viac do ekonomiky, oveľa viac sa snažiť vytvoriť priestor pre družstvá, podporovať výrobné družstvá, podporovať úverové družstvá, podporovať všetky možné participatívne mechanizmy v rámci ekonomiky. To je jedna z ciest, ktorú považujem za progresívnu.
Druhá vec, už spomínaná sociálna únia. Vytvorme nielen nejaké minimálne štandardy, ale do budúcnosti aj harmonizované prostredie, či už v oblasti sociálnych dávok, ale aj v oblasti daní, čo je, samozrejme, neprijateľná predstava pre našu pravicu, čo rešpektujem, ale naša predstava je iná. Musia sa skončiť preteky ku dnu, ktoré fungujú v Európskej únii. Inak nemáme budúcnosť. Žiadnu. Dnes sa nám môže javiť, že sa nám to oplatí, lebo môžeme odoberať kapitál z Nemecka, Francúzska a z tých krajín, kde majú vyššie sociálne štandardy. Ale keď sa tie korporácie zdvihnú a pôjdu do Moldavska, na Ukrajinu, do Gruzínska alebo nakoniec do tej Číny, vtedy uvidíme, aké je krátkozraké pokiaľ sa snažíme podporovať sociálny dumping a preteky ku dnu.
No a tretia vec. Veľmi silný dôraz by som kládol na to, aby sme chránili európsky sociálny model pred neoliberálnou globalizáciou. Pred tým, aby neplatili žiadne pravidlá pre veľké firmy, ktoré si pendlujú po celom svete, aby mohli ľahšie vykorisťovať pracovnú silu. To je veľmi nebezpečný trend. Ako Slovensko nemáme šancu sa tomu brániť. Môžeme, samozrejme, drobné veci urobiť, ale základnú možnosť má Európska únia, preto ju plne podporujem.
Ukrajina – križiacke horlenie nie je riešenie
Podporujem Európsku úniu aj v oblastiach, ktoré dneska sú témou zahraničnej politiky, či už je to oblasť Ukrajiny, alebo Východného partnerstva ako takého. No vystríhal by som pred tým, aby sme sa púšťali do toho, čo Hans Morgenthau nazval križiacka horlivosť, ktorá už zničila nejeden národ. Aby sme sa tomu vyhli. Áno, pán kolega Lipšic, ktorý bol teraz na Majdane, alebo iní kolegovia, ktorí tu horlia za slobodu a demokraciu. Samozrejme, rozumiem tomu politickému náboju, že chcú osloviť zopár voličov na Slovensku, ale tým strašne ubližujú Ukrajine. Ukrajina je v takej nestabilnej situácii, že tam reálne hrozí občianska vojna, a vy prilievate olej do ohňa. To je naozaj nezodpovedné. Samozrejme, všetci chceme, aby sa Ukrajina vyvíjala čo najlepšie, a ja ako presvedčený Európan chcem, aby tam boli čo najhumánnejšie hodnoty, aj sloboda, aj demokracia, aj sociálna rovnosť, aj sociálna spravodlivosť, aj solidarita, všetko, o čo sa v Európskej únii snažíme.
Ale, preboha, Ukrajina je suverénny štát a je rozdelená na dva tábory. Jeden je proeurópsky a druhý je skôr proruský. Nemôžete dnes povedať, že 99 % ľudí je za Európu a jeden zlý tyran, diktátor je proti. Takto to naozaj nie je. Tá krajina si to musí vyriešiť sama a my musíme podporovať dialóg. Križiacke horlenie nemôže byť riešením.
Navyše je to nefér voči Ukrajincom, ak idete na Majdan burcovať ulicu, ale keby došlo k boju, tak by ste boli prví, ktorí by zdupkali. A zo Slovenska sa potom krásne mudruje. Ale tí ľudia, preboha, oni by v tej občianskej vojne, keby náhodou k nej došlo, božechráň, museli žiť. Neburcujte! Je to nezodpovedné. Keď chcete bojovať, tak si tam choďte ako súkromné osoby bojovať, ale, preboha, nerobte takéto nezodpovedné činy z hľadiska parlamentu, to je nezodpovedné a naivné.
Ukrajinu všetci podporujeme a veľmi oceňujem pána ministra aj ministerstvo zahraničných vecí, že nerobí ideologickú nadprácu, ktorú robíte vy, že sa snaží zmierňovať, že sa snaží vytvoriť konsenzuálnejšie prostredie a dialóg a čo Európska únia naozaj podporuje, to jest zmier. Nikto nepotrebuje nestabilitu na Ukrajine, už tobôž nie jej susedia. A vytvárať teraz obraz, že keď slovenská pravica podporuje Majdan – veľmi hlasnou a neférovo – tak my sme tí, ktorí nebodaj podporujú Janukovyča. To je schéma, ktorú chcete vytvoriť, čo je úplný nezmysel, my podporujeme dialóg a riešenie, ktoré si vyberú Ukrajinci. Pretože my rešpektujeme suverenitu. Jedna aj druhá strana robí všelijaké veci a to sú lacné argumenty, ako keby som ja teraz povedal, pán kolega Droba, že podporujte tých fašistov, ktorí sú teraz na Majdane, ale to asi nie… Dá sa však zneužiť ten argument, lebo je tam veľa fašistov, veľa antisemitov a naozaj nikto nevie, nikto nemôže povedať, že títo sú bieli, títo sú čierni. Nezneužívajme to na slovenský politický zápas, Ukrajina si to nezaslúži. My podporujeme ukrajinský dialóg a to je podľa mňa veľmi rozumná zahraničná politika ministra zahraničných vecí pána Lajčáka.
Ľudia by nemali byť obeťou ideologických hier
Napokon, a to je moja drobná partizánčina, ktorou by som chcel vyzvať pána ministra, aby sme sa venovali niečomu, čo je ďaleko, chápem, že to nemôže byť prioritou zahraničnej politiky Slovenskej republiky, ale nemali by sme ignorovať túto oblasť, je to Latinská Amerika. Latinská Amerika, ku ktorej mám osobne veľmi blízko, patrím aj do skupiny priateľstva s Latinskou Amerikou a chcel by som podporiť nielen štáty, ktoré sú mi srdcu blízke ako Bolívia, Venezuela alebo Argentína, ale aj štáty ako Brazília, Paraguaj, Uruguaj, kde sú progresívni politici. Snažme sa čo najviac využívať potenciál, ktorý ponúka Latinská Amerika. A nebojme sa ani Kuby. Veľmi dobre vychádzam s pani veľvyslankyňou, ktorá sa obáva, že zahraničná politika, našťastie nie slovenská, ale mnohých štátov, je diktovaná čistou ideológiou, ideologickou nevraživosťou. Preboha, to, že americké obchodné ekonomické embargo, blokáda Kuby, je škandál, vie už celý svet, to je škandál, ktorý sa nedá ničím ospravedlniť. Tlačme na Spojené štáty americké, aby toto škandalózne rozhodnutie, vydané ešte kedysi uprostred studenej vojny, ktoré dnes nemá žiadne opodstatnenie, zrušili. Snažme sa pomôcť tomu, aby bežní ľudia, či už na Kube, alebo kdekoľvek na svete neboli obeťou ideologických hier. Musíme sa snažiť tým ľuďom pomáhať a ja oceňujem aj to, že na Kube sa dejú isté reformy a a treba podporovať aj také projekty, ako je spolupráca v rámci Latinskej Ameriky a Karibiku (CELAC) a ďalšie aktivity, ktoré môžu napomôcť, aby bol svet mierumilovnejší. To je základ, aby sme nevytvárali ideologické nenávisti, ideologické nevraživosti, lebo takáto politika – a to tu predviedol aj pán kolega Šebej, pri všetkej úcte – naozaj nevedie k ničomu dobrému. Svet nie je čiernobiely. Nie je to boj dobra a zla, nie je to boj spoločenstva prsteňa a Mordoru. Svet má veľa odtieňov a musíme sa snažiť vždy nájsť nejakú spoločnú reč aj s tými, s ktorými sa možno nezhodneme. To je príklad, či už tu hovoril kolega Mikloško o Číne, alebo hovorí sa o Rusku a tak ďalej, to sú naši strategickí partneri. Musíme s nimi viesť dialóg. A nie taký dialóg, že teraz im vynadáme za to, akí sú a potom sa chceme sa nimi baviť. To je opäť také sulíkovské; nie, my potrebujeme viesť konštruktívny dialóg a povedať veľmi sebavedomo svoj názor.
Slovensko – konštruktívny a zodpovedný partner
A to je posledná vec, ktorú by som chcel zdôrazniť. Slovensko má dnes – a sledujem to na európskych fórach – veľmi dobrú pozíciu. Aj preto, že máme ministra zahraničia, ktorý je všeobecne uznávaný. Naozaj, je to „nebe a dudy“, keď bol Dzurinda a keď je dnes pán Lajčák, všeobecne uznávaný svetový diplomat, to sa nedá porovnávať. Slovensko má veľmi dobrú pozíciu a aj vďaka jeho osobnému prístupu vybojovalo veľa aj v rámci Európskej únie. To si treba ceniť. Slovensko má veľmi silný hlas. Sme malinký štát, zoberte si, že zo 750 poslancov Európskeho parlamentu máme 13. Naša veľkosť, sila je 13. A napriek tomu dokážeme presadzovať také veci, ktoré by sa pri takejto sile neočakávali. Či už to bolo v rámci viacročného finančného rámca, v rámci štrukturálnych fondov alebo v rámci n+3 a kopec iných technických vecí, ktoré možno unikajú verejnosti, ale sú dôležité pre našu krajinu.
Prečo máme takúto pozíciu? Nielen preto že pán minister Lajčák je mimoriadne uznávaný, ale aj preto, že sme konštruktívny a zodpovedný partner. Že sa nesprávame ako Sulík. Aj vďaka tomu vieme vybojovať veľa vecí. A konštruktívna kritika, to je to, čo Európska únia dnes potrebuje. Takže opäť opakujem. Môžeme byť sebavedomí, môžeme byť hrdí na to, čo robíme v rámci Európskej únie, lebo sme oveľa váženejší, než pripúšťajú mnohí kolegovia z opozície. Som veľmi rád, že na mnohých veciach sa v rámci európskej integrácie zhodneme a s výnimkou pár populistov je tu podpora Európskej únie. To je veľmi dôležité, poďme sa teraz baviť nie o tom, či áno, alebo nie Európska únia, ale o tom, ako má vyzerať Európska únia. Vy máte svoju legitímnu pravicovú predstavu, Európa ako voľný trh. Moja predstava a predstava sociálnej demokracie je iná. Európa má byť sociálnejšia, má byť oveľa zelenšia a najmä participačnejšia a demokratickejšia. A len vďaka tomu podľa môjho názoru dokážeme vybojovať boj, ktorý nás čaká a ktorý bude veľmi ťažký, boj s fašizmom.
Zdroj foto: nrsr.sk
(Titulok, medzititulky a redakčná úprava so zreteľom na hovorený prejav – Slovo)
SÚVISIACE
Európska únia – na rázcestí alebo v slepej uličke? 1.
