Jednou z diskutovaných otázok súčasnosti je to, ako hodnotiť postup Európskej únie v čase pandémie koronavírusu. Táto otázka je legitímna a dôležitá, hoci na ňu niektoré subjekty reagujú veľmi podráždene. Žiaľ, namiesto serióznej diskusie o pozitívach a negatívach postupu EÚ sa snažia útočiť dokonca aj na čínsku alebo ruskú pomoc Taliansku. EÚ naozaj spravila niektoré chyby a ich popieranie k ničomu nepovedie, naopak, vytvára o EÚ horší dojem, než je v skutočnosti. Namiesto hľadania zahraničného nepriateľa a jednostrannej obhajoby Bruselu si treba položiť otázku: Ako ďalej? Slepá obhajoba všetkého, čo sa udialo počas pandémie, nie je najvhodnejším spôsobom, ako sa pripraviť na nové výzvy. Myšlienka „spoločnej Európy“ je stále zmysluplná, ale pandémia ukázala, že niektoré veci treba zmeniť.
Problém kompetencií?
Dnes sa naozaj nedá poprieť, že pri pandémií koronavírusu v Európe nastali chyby. Na týchto chybách majú svoj podiel rôzne subjekty, súkromné i verejné, ale takisto aj inštitúcie EÚ. Práve preto zaráža úporná obrana pred akoukoľvek reflexiou s odôvodnením, že EÚ nemá dostatočné kompetencie. Napr. ministerstvo zahraničia (MZVaEZ) uviedlo: „Pravda je taká, že zdravotníctvo je oblasť (čl. 168 – Verejné zdravie – Zmluvy o fungovaní EÚ – konsolidované znenie), v ktorej majú výlučné kompetencie národné štáty, teda aj Slovenská republika, a EÚ k nej prispieva len doplnkovými programami a na žiadosť členských štátov.“ Lenže tvrdenie, že EÚ nemá dostatočné kompetencie v oblasti verejného zdravotníctva nie je vyvinením, skôr ďalšou obžalobou. Veď práve poukaz na nevhodné prerozdelenie kompetencie medzi EÚ a členskými štátmi je jedným z najčastejších dôvodov kritiky i tzv. euroskepticizmu. Väčšina kritikov pritom vôbec neodmieta základnú ideu zjednotenej Európy (dokonca ani Ľ. Blaha nie), avšak nevidí naplnenie tejto idey pri súčasných kompetenciách a fungovaní EÚ.
Okrem toho, aj tvrdenie o právomociach a kompetenciách treba korigovať. EÚ oficiálne uvádza, že „spoločné otázky bezpečnosti v záležitostiach verejného zdravia, pokiaľ ide o aspekty vymedzené v ZFEÚ“ patria medzi spoločné právomoci, a nie medzi výlučné právomoci štátov. Dokonca zmienený čl. 168 ZFEÚ potvrdzuje činnosť EÚ, ktorá zahŕňa aj „boj proti najzávažnejším chorobám podporou výskumu ich príčin, prenosu a prevencie, ako aj zdravotnícke informácie a osvetu, monitorovanie závažných cezhraničných ohrození zdravia, včasné varovanie a boj proti nim“. Samotná EÚ dokonca zdôrazňuje svoju úlohu pri prevencii chorôb a reakcii na ne. EÚ sa tiež výslovne hlási k zdravotnej bezpečnosti, pričom zvýrazňuje svoj „Boj proti závažným cezhraničným ohrozeniam zdravia“. EÚ v tejto veci prijala i rozhodnutie č. 1082/2013/EU o závažných cezhraničných ohrozeniach zdravia. Toto rozhodnutie sa o. i. týka:
- ohrozenia zdravia biologického pôvodu
- plánovania pripravenosti a reakcie s dôrazom na koordináciu v rámci celej EÚ zameranú na posilnenie individuálnych vnútroštátnych opatrení
- systému včasného varovania a reakcie (EWRS) v súvislosti so závažnými cezhraničnými ohrozeniami zdravia na úrovni EÚ
- postupov na zvládanie mimoriadnych situácií
- zriadenie Výboru pre zdravotnú bezpečnosť zloženého z vnútroštátnych zástupcov, na podporu výmeny informácií, koordinácie plánovania…
EÚ má prinajmenšom dve veľké agentúry, ktoré sa zaoberajú otázkami verejného zdravia: Európska lieková agentúra (EMA), o ktorej sídlo sa uchádzala aj Bratislava, a Európske centrum pre prevenciu a kontrolu chorôb (ECDC). Nebudem diskutovať o EMA, hoci napr. otázka portálu pre klinické skúšanie liekov si diskusiu zaslúži, avšak ECDC zohráva kľúčovú úlohu pri identifikácii, posudzovaní a oznamovaní aktuálnych a vznikajúcich ohrozeniach ľudského zdravia prenosnými chorobami. Úlohu ECDC treba oceniť najmä pri postupe proti mikrobiotickej rezistencii, ktorú štáty zanedbávajú. V roku 2020 sa ECDC venuje hlavne koronavírusu. Niektoré vyjadrenia EDCD sa dajú kritizovať, napr. zo 17. januára, kde hovorí o nízkom riziku prenosu vírusu do EÚ, iné vyjadrenia zasa veľmi správne a poukazovali na dôležité problémy, neboli však dostatočne zohľadnené, napr. zo dňa 15. februára.
Možno, že pri lepšom zohľadnení informácií od ECDC Európskou komisiou by prišlo skôr i k uzavretiu vonkajších hraníc EÚ. Celkovo reakcia inštitúcií bola oneskorená a niektorí predstavitelia svojimi vyjadreniami vyvolávali dojem, ako keby Brusel situáciu podceňoval. Takto pôsobilo najmä vyjadrenie U. von der Leyen o jednostranných opatreniach vlád na hraniciach. Ešte nešťastnejšie bolo necitlivé vyjadrenie Ch. Lagarde o úlohách ECB počas krízy. Je teda zrejmé, že inštitúcie EÚ počas pandémie urobili chyby. Musíme však tiež uznať, že chyby neurobila len EÚ, ale aj národné štáty, ktoré sa správali egoisticky a neskoro reagovali na upozornenia. Na druhej strane, vzhľadom na to, že naša generácia sa s podobným javom ešte nestretla, nemožno zodpovednosť EÚ či národných štátov démonizovať.
Neoliberálna ideológia?
Pokiaľ ide o zlyhania EÚ z obdobia pandémie, z tých sa treba poučiť, z dlhodobého hľadiska je však vážnym problémom ekonomická politika EÚ a jej dopady na verejné zdravotníctvo. Netreba opakovať, že EÚ vytvorila spoločný trh, ktorý sa neustále prehlbuje. Zvyšuje sa tiež „konkurencieschopnosť“, no práve tá má vážne dôsledky pre sociálnu oblasť vrátane zdravotníctva. „Konkurencieschopnosť“ sa dnes chápe ako čo najväčšie výnosy pre koncerny a čo najmenej práv či sociálnej ochrany pre zamestnancov. Už dlhšie sa pritom medzi členskými štátmi EÚ odohráva „súťaž smerom ku dnu“, v rámci ktorej medzi sebou štáty súperia o investície, poskytujú investorom výhody a znižujú vlastné sociálne štandardy. Proinvestorské postoje inštitúcií EÚ sa jasne ukázali aj pri rokovaní o obchodných dohodách a systéme riešenia sporov medzi štátom a investorom (ISDS). Podobne aj fakt, že európske štáty sa na začiatku pandémie prejavili nesolidárne, nie je až taký prekvapujúci: pokiaľ sa odstraňuje solidarita s chorými a starými vnútri štátov, možno očakávať podobný postoj aj navonok…
Práve neoliberálne postoje inštitúcií EÚ a tlak na zvyšovanie „efektivity“ sa negatívne dotkli zdravotníckych systémov v južnej Európe. Tieto krajiny sú pod neustálym tlakom ECB. V Taliansku si napr. dobre pamätajú rok 2011, keď J.‑C. Trichet, vtedajší prezident ECB a M. Draghi napísali „dôverný“ list talianskej vláde, v ktorom žiadali obmedzenie verejných výdavkov a privatizáciu sociálnych služieb. ECB v tom čase odmietala talianske dlhopisy, zrejme kvôli naplneniu požiadavky škrtov v sociálnej oblasti. Reformné opatrenia sa prejavili aj v zdravotníctve. Niečo podobné v oblasti zdravotníctva zažívali aj Španielsko a najmä Grécko. Zvlášť pamätné bolo to, ako ECB v roku 2016 finančným nátlakom zlomila Tsiprasovu vládu, opierajúcu sa i o výsledky referenda. Talianske, španielske a grécke zdravotníctvo sa napokon stali „efektívnejšími“, ale pri pandémii odstránené kapacity zrejme chýbali…
Neoliberálne trendy sa celkovo negatívne odrazili na situácii lekárov a stredného zdravotného personálu v Európe. Povolanie zdravotnej sestry je z hľadiska trhových princípov veľmi neatraktívne: ťažká práca a pomerne slabá pláca. Aj u nás väčšina absolventov stredných zdravotných škôl končí mimo slovenských nemocníc či dokonca mimo odboru. O nedostatku lekárov netreba ani hovoriť. Situáciu komplikuje aj to, že lekári a ošetrovatelia z južnej a východnej Európy sa tlačia do Nemecka či do Beneluxu a tam zvyšujú konkurenciu, zatiaľ čo krajiny ako SR zostávajú bez mladých lekárov a sestier. Opomenúť nemožno ani fakt, že v nemocniciach sa kvôli tlaku na výdavky šetrí na položkách, ktoré nie sú príliš viditeľné, hoci práve pri pandémiách sa môžu prejaviť ako závažné – typické je znižovanie výdavkov na dezinfekciu. Tento fenomén neustáleho znižovania nákladov ako meradla úspechu v zdravotníctve sa pri výraznejšom prepuknutí pandémie môže ukázať ako katastrofálny.
Veľkým problémom je myslenie neoliberálnych politikov a ekonómov, ktorí na Západe od 80-tych rokov dominujú. Na rozdiel od predošlých generácií nemali skúsenosti s vojnami a epidémiami a nechápali dôvody, pre ktoré sa v 20. storočí vybudoval komplexný sociálny štát so silným verejným zdravotníctvom. Vychádzali z jednoduchej predstavy, že zdravie je súkromným statkom a treba iba „zefektívniť“ verejné inštitúcie. Podobne aj neoliberálna téza, že „štát je zlý vlastník“ sa stala dogmou a úplne sa zabudlo na dôvody, prečo do pôvodne súkromnej oblasti zdravotnej starostlivosti intenzívne vstúpil štát. Z dnešného pohľadu je naozaj prekvapujúce, akým veľkým sebavedomím ešte nedávno disponovali neoliberálni reformátori dôchodkového a zdravotného systému. Mnohí z nich si bez akejkoľvek skromnosti predstavovali, že pri diskusii o dôchodkoch v jednom grafe vystihnú demografickú situáciu na pol storočia dopredu… že prídu nejaké pandémie typu COVID-19, s tým príliš nepočítali. Mimochodom, aj tzv. druhý pilier dôchodkového systému sa môže kvôli pandémii ukázať ako problém…
Nové výzvy a nové myslenie
Veľkou chybou je, že počas pandémie sa jedným z nástrojov obhajoby EÚ stalo hľadanie nepriateľa, najmä v podobe obviňovania „ruskej a čínskej propagandy“. Fakt, že inštitúcie EÚ reagovali na zhoršujúcu sa situáciu v Taliansku pomaly, ale zato boli veľmi rýchle pri odhaľovaní „ruskej propagandy“, je obžalobou sám o sebe. Najlepšou obranou proti akejkoľvek propagande by pritom bolo riešenie jestvujúcich problémov. Európske štáty po druhej svetovej vojne sa vybudovali kvalitný systém verejného zdravotníctva, ktorý bol pre nich najvhodnejšou obranou proti propagande zo Sovietskeho zväzu. Veľmi smutné je však aj to, že niektorí analytici útočia pri snahe o obranu EÚ dokonca aj na čínsku a ruskú pomoc pre Taliansko počas pandémie. Namiesto snahy o prijatie tejto „podanej ruky“ sa usilujú presvedčiť verejnosť o bezvýznamnosti alebo dokonca o nebezpečnosti tejto pomoci.
Spomedzi „klasikov“ sa blysol napr. J. Štětina, do roku 2019 poslanec Europarlamentu za ČR: „Bojovat proti koronaviru. Je to stejně rafinované jako metoda zelených mužíčků...“ Na Slovensku sa zasa predvádzal europoslanec M. Šimečka, napr.: „… Rusko nie je faktor. V globálnej pomoci pri korone je relatívne malým a nepodstatným hráčom, ktorý navyše ignoruje vlastnú hroziacu pandémiu. V prípade ruskej pomoci do Európy išlo spolu o 9 lietadiel s materiálom a virológmi do Talianska…“ To, že poslanec vo svojom statuse znížil skutočný počet lietadiel (zo 14 na 9), by sa sám u iného označil za „dezinformáciu“. Zbytočné boli aj jeho útoky na Rusko pri nominácii nového ministra I. Korčoka: „Verím, že Ivan Korčok bude v tomto ohľade autonómnejším ministrom – a silným hlasom európskeho Slovenska. Na rozdiel od Lajčáka neštudoval na MGIMO…“ Ešte smutnejšie však je, že sa pri všetkých tých zbytočných útokoch neobjavilo ocenenie pomoci Ruska pre Taliansko…
Žiaľ, zbytočne agresívne sa počas pandémie správa aj ministerstvo zahraničia (MZVaEZ), najmä na stránke „Zahraničná politika sa nás týka“. Je zaujímavé, ako úporne sa tam snažili dokázať, že EÚ pomáha viac ako Čína alebo Rusko. Na ministerstve by však mali pochopiť, že všetci sme súčasťou jedného ľudstva, ktoré teraz spoločne čelí pandémii: fakt, že Európe v čase pandémie pomáhajú Čína a Rusko, si zaslúži prejav uznania, ktorý sa na spomínanej stránke vôbec neobjavil. Namiesto toho status o tom, ako si naši vojaci plnia svoje „úlohy“ v Lotyšsku. Nevhodne znel i status s názvom „Skvelé správy zo Španielska!“ zo 17. marca o ratifikácii vstupu Severného Macedónska do NATO, hoci celé Španielsko vtedy prežívalo utrpenie kvôli pandémii. Práve ministerstvo by namiesto takejto „strategickej komunikácie“ malo napomáhať zjednocovaniu a upokojovaniu spoločnosti. Nevieme, ako dlho bude pandémia pokračovať, ale z histórie poznáme prípady, keď dlhé karantény viedli k výbuchom nespokojnosti a k masívnemu porušovaniu zdravotných predpisov. Štátne orgány by v zložitých časoch mali vyvolávať dojem, že sú tu pre všetkých a nielen pre jednu skupinu občanov so „správnymi názormi“.
Z pandémie koronavírusu sa budú musieť poučiť všetci: tak Rusi a Číňania, ako aj európske národné štáty a tiež inštitúcie EÚ. Pre nás platí, že namiesto lacného boja proti „ruskej hrozbe“ a „dezinformáciám“, na ktorom sa priživujú ideologicky oddaní analytici, bude treba uvažovať o skutočných hrozbách pre Európu. Treba pochopiť význam inštitútov, ktoré zaviedli predošlé generácie ako reakciu na vlastné skúsenosti s vojnami a chorobami. Je očividné, že vírusy zostanú trvalou hrozbou pre ľudstvo a pandémia koronavírusu nie je posledná. Vážne treba brať aj možnosť nových mikrobiálnych epidémií, ktoré budú rezistentné na antibiotiká. Medzi zásadné výzvy v 21. storočí v oblasti medicíny a biológie bude patriť aj široký okruh tém od zásahov od tzv. editácie ľudského genómu cez vytváranie medzidruhových „chimér“ až po otázku prístupu k vodným zdrojom. Najhoršou odpoveďou na všetky tieto hrozby by bola ďalšia privatizácia verejných úloh…
Na zvládnutie uvedených hrozieb však nebude stačiť ani odvolávka na európske hodnoty ani pevnejšie euroatlantické spojenectvo – a už vôbec nie nové výdavky na zbrojenie. Naopak, bude treba globálnu spoluprácu, a to práve s Čínou a Ruskom, ako aj zapojenie sa do všeľudského úsilia v boji s novými hrozbami. Samozrejme, obdobne to platí smerom do Číny a do Ruska – najmä pre tamojšie subjekty, ktoré pandémiu podcenili. V partnerstve s týmito mocnosťami treba tiež podporiť stabilizáciu susedných regiónov, zvlášť Blízkeho východu a Afriky. Pokiaľ sa tam nepodarí obnoviť aspoň také podmienky pre verejné zdravotníctvo, aké existovali pred „arabskou jarou“, môže sa práve táto oblasť stať zdrojom nových epidemiologických hrozieb pre Európu i pre svet. Hlavným poučením pandémie koronavírusu teda je, že to, čo ohrozuje Čínu, Rusko alebo Blízky východ, môže ohroziť aj Európu a USA. Bezpečnosť ľudstva je nedeliteľná!
Úvodné foto: Wikimedia.org / Autor Colling-architektur
