Európa nedokáže splniť vlastné ciele v oblasti zamestnanosti, ekológie a vlastne ani pokiaľ ide o hospodársky rast. Vzdať sa ich európski politici nemôžu, lebo by ich verejnosť rýchlo „vymenila“ za iných (s najväčšou pravdepodobnosťou pravicových populistov). Dosiahnuť ich však nemôžu tiež, lebo odmietajú zmeniť politiku, ktorá v konečnom dôsledku produkciu (či už tovarov alebo služieb) dusí a teda pracovné miesta likviduje.
Zjednodušene povedané, stali sme sa obeťou vlastných modernizačných predstáv pretavených najmä do globalizácie obchodu a finančných tokov. Máme svoj sociálny model, ktorého piliermi sú spoločenská zodpovednosť podnikov a princíp celospoločenskej solidarity. Už vyše dve desaťročia však robíme zmeny, ktoré oba piliere likvidujú a preto je pochopiteľné, že sa náš sociálny model rúca. Vymýšľame „štrukturálne reformy“, ale žiadna z nich nenahrádza likvidované piliere, naopak, likvidujú ich ešte viac.
Uvediem príklad. Pred dvoma týždňami sa v Bratislave stretli slovenskí ministri práce a školstva Ján Richter a Peter Pellegríny s rakúskym ministrom práce Rudolfom Hunsdorferom. Počas diskusie sa dozvedeli, že v rakúskom modeli duálneho vzdelávania sú finančne podporované firmy, ktoré svoje prevádzky poskytujú študentom a učňom na získavanie praktických pracovných skúseností už počas štúdia. Samozrejme, že to nie je pre nás nič nové – presne tak fungovali „podnikové“ učilištia v socialistickom Československu. Náklady na tento vzdelávací systém znášali vtedy aj samotné podniky. V Rakúsku ich síce čiastočne dotuje štát, ale zdrojom dotácií je finančný fond, do ktorého platia povinné odvody samotné firmy. Na Slovensku firmy presadzujú financovanie tohto systému z eurofondov a keď sa minú, tak zo štátneho rozpočtu. Asi sa nikto nezačuduje, že nejedna z nich pôsobí aj v susednom Rakúsku.
Príkladov, ako sa znižuje, či úplne stráca spoločenská zodpovednosť firiem sa však nájde oveľa viac. Zažili sme ich pri novele Zákonníka práce, keď proti väčšej ochrane práv zamestnancov bojovali nemecké, francúzske, rakúske ba i švédske (sic!) firmy! Pokračovať môžeme odmeňovaním zamestnancov alebo ozdravnými (rekondičnými) pobytmi pre pracovníkov. Nič z toho by si tieto firmy netrúfali siahnuť doma, ale u nás varujú, že to zníži ich konkurencieschopnosť.
A, bohužiaľ, majú pravdu. Zďaleka to nie je len Slovensko – celá Európa sa vydala na cestu globálnej konkurencieschopnosti prostredníctvom znižovania nákladov na pracovníkov a štát. Krajiny sa v rámci Európy pretekajú, kto ponúkne firmám nižšie dane a kto nižšie sociálne a pracovnoprávne štandardy. Firmy sa teda presúvajú po starom kontinente, lebo sme v colnej a ktovieakej ešte únii. Kedysi si firma rozmyslela, či sa jej oplatí vyrábať v zahraničí a tovar či službu dovážať, lebo import znamenal dodatočné náklady i administratívne úkony. Teraz sa presunie do lacnejšej krajiny a udržanie sa na pôvodnom trhu ju nestojí nič navyše.
Lenže západné krajiny už na základe tohto vývoja pociťujú rozsiahle problémy. Na zasadaniach Rady ministrov práce EÚ za posledný rok jej členovia zo západnej Európy opakovane navrhujú legislatívu, ktorá má ostatným zabrániť konkurovať tým, že znižujú sociálne a pracovnoprávne štandardy. Napokon, aj ľudia na východe Európy chcú dosiahnuť západnú životnú úroveň a nebyť bezprávnymi otrokmi. Európske sociálne a ekologické štandardy však niečo stoja a firmy majú pravdu, že sa im takto zvyšujú náklady. Majú tak čoraz väčšie problémy konkurovať súperom, ktorých produkcia vo väčšej miere poškodzuje životné prostredie a ktorých zamestnanci pracujú v horších podmienkach.
Európska únia má teda iba dve možnosti. Jedna je, že bude ako celok pokračovať v šialených globálnych pretekoch podľa neoliberálnych modelov – čo teraz robí – a tým postupne zlikviduje svoj model sociálneho štátu. V dôsledku toho možno očakávať prehĺbenie súčasných sociálnych a následne aj ekonomických problémov.
Druhou možnosťou je, že začne dôsledne chrániť svoje hodnoty a firmám nedovolí, aby mohli na jej území tvoriť zisky bez zodpovednosti za jej ekonomický a spoločenský vývoj. V praxi to znamená reguláciu globálneho obchodovania a zavedenie colných, aj iných bariér pre producentov, ktorí odchádzajú z Európy iba preto, lebo inde môžu vykorisťovať svojich zamestnancov a znečisťovať vzduch, vodu, pôdu. Úsilie presadzovať zavedenie a dodržiavanie sociálnych a ekologických štandardov prostredníctvom medzinárodných organizácií a ich konvencií, rôznych foriem zmluvných záväzkov a politických dohôd je síce šľachetné, ale posledných 30 rokov ukázalo, že jediné, čo sa podarilo dôsledne globalizovať je chamtivosť a nadradenosť ziskov nadnárodných korporácií.
Európska únia nemá ustupovať od overených hodnôt a princípov, ktoré spoľahlivo prispievali k jej prosperite, ale musí začať chrániť firmy, ktoré núti tieto hodnoty a princípy dodržiavať pred tými, ktoré to v iných častiach sveta robiť nemusia.
Autor je štátny tajomník Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR.
SÚVISIACE:
Šialená posadnutosť štrukturálnymi reformami
